E-mail (povinné):

Stiahnite si Stálu lásku ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Anton Ottmayer:
Stála láska

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Daniel Winter, Ivana Hodošiová, Karol Šefranko.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 59 čitateľov

X. Zahanbenie a potupenie Václava

Slúžny chcel si overiť naširoko vyložené podozrenie Hlinického a presvedčiť sa aj o striebre ukrytom vo Václavovom kvartieli, ponáhľal sa teda do svojho domu, kde bol ubytovaný aj Václav. Stoličnému drábovi prikázal, aby sa ani nepohol od vonkajších dverí.

Vošiel do pitvora a so zarmúteným srdcom sa presvedčil o skutočnosti — v kúte nedbanlivo slamou prikrytá skrinka bola plná striebra, ktoré hľadali — —

Keď to slúžny videl, zalomil rukami a uprostred predsienky ostal stáť ako stĺp — rozmýšľal, uvažoval a hanbil sa Václavovi, ktorého mal rád ako vlastného brata, vyhodiť na oči takú veľkú nestatočnosť preto, lebo nemohol pochopiť, že by sa statočný a dobre vychovaný mladík dopustil takého prečinu. Premohol sa však, vošiel do Václavovej izby a vážne povedal:

„Václav, pripravený si na súdnu prehliadku? Urobil si, čo som prikázal?“

„Áno, urodzený pán,“ odpovedal Václav s ochotou, z ktorej sa nedali vyčítať ani radosť, ani podozrivosť alebo strach. „Rozkazy na hričovský a bytčiansky prievoz odoslal som už pred hodinou. Ba urobil som ešte viacej, urodzený pán, čo mi prepáčte. Vaším menom som vyzval dvoch miestnych prísažných, príkazy tretiemu a štvrtému mám práve na stole — aby pozorne prezreli všetky domy a chalupy nezemianskych obyvateľov. Tu sú pripravené na odoslanie.“

„To nie je možné,“ pomyslel si slúžny, „aby sa za touto úprimnou statočnosťou skrývala taká ohavná nemravnosť!“

Slúžny pokývol a povedal:

„Václav, už nič netreba — iba tvoja úprimná spoveď. Mne ako zástupcovi otca odpovedz pravdivo na všetky otázky. Máš vo svojom byte dajaké striebro?“

„Mám,“ odpovedal náramne zapálený a oči k zemi klopiaci mladík. „Všetok príbor pre jednu osobu s mojím monogramom — podobný tomu, čo som daroval Žofke na narodeniny a čo dnešnú noc ukradli s ostatným striebrom — — Prosím, tu je!“

„A o inom striebre vo svojom byte nevieš?“

„Na túto otázku neviem odpovedať, lebo nechápem, prečo ste ju vyslovili.“

Slúžny chytil Václava za ruku, voviedol ho do pitvora a otvoril skrinku v kúte s otázkou:

„Poznáš toto striebro?“

„Ach, hanba a potupa môjho mena!“ vykríkol Václav a bledý ako stena triasol sa na celom tele. „Chvalabohu, že Žofka dostane naspäť pamiatku odo mňa. Ale viacej nič neviem, urodzený pán — viem iba toľko, čo aj vy. Ba predsa — viem aj o čosi viacej: Včera večer, keď som išiel za Žofkou, na pustom záhumní neďaleko domu Hlinických zastal mi cestu akýsi tulák a hrozil mi týmito slovami: Nechoď do Hlinického domu — nechaj jeho dcéru, lebo ona — lebo jeho dom bude tvojím nešťastím! Potom tulák zmizol a ja som sa hanbil zmieniť o tejto príhode. Tej noci sa mi snívalo, že som nezamkol vonkajšie dvere — a po prebudení počul som v pitvore akýsi šramot. Vstal som a okrem otvorených dverí nezbadal som nič. Istotne to bol ten istý zlodej — Lenže ako a prečo skryl do môjho pitvora ukradnuté striebro, to nepochopím. A to je všetko, čo viem o tomto striebre — Toto je moja úprimná spoveď. Pravda, musím trpieť a znášať hanbu a potupu, no nevinnému srdcu bájka o zlodejstve bude na smiech.“

Hoci všetky okolnosti svedčili proti Václavovi, hoci okrem jeho úprimného vyznania nebolo nijakého iného svedectva o jeho nevine — slúžny bol predsa presvedčený, že mladík nemá nič spoločné s týmto zlodejstvom.

Pavol Hlinický aj so ženou Agneškou verili tomu — čo videli. Nič nezmohli reči slúžneho a priateľských susedov na Václavovu obhajobu, v ich očiach bol Václav zlodejom, a preto mu zakázali prístup do svojho domu.

Žofkinu lásku však nemohla schladiť nijaká príhoda. Nevinného Václava ľutovala, každý deň plakávala pre takú veľkú potupu, čo musel zakúsiť, každý deň sa ako dieťa tešila z darovaného jej striebra, ktoré sa opäť našlo — ale na zákaz rodičov Václava nesmela viacej vídať.

Niektoré škodoradostné pani matky a dcéry mali nesmiernu radosť, že ten pekný a vychýrený mladík, ktorý pre Žofku a dom Hlinických zavrhol všetky ostatné, ktorý bol pýchou Hlinického domu — že ten mladík upadol do podozrenia zo zlodejstva.

Nájdené striebro sa v tichosti a úplnosti vrátilo aj Hlinickému aj bytčianskemu farárovi. No slúžny neprestal celý prípad tajne pátrať ďalej.




Anton Ottmayer

— autor sentimentálnych próz, právnik, aktívny organizátor slovenského kultúrneho života v Pešti a Budíne, spoluzakladateľ Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.