E-mail (povinné):

Stiahnite si Stálu lásku ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Anton Ottmayer:
Stála láska

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Daniel Winter, Ivana Hodošiová, Karol Šefranko.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 59 čitateľov

XI. Stretnutie na veselici v Žiline

Prešiel istý čas, čo sa Václav nedostal do milej blízkosti krásnej Žofky. Milovanú dievčinu mohol vidieť len zďaleka cez okno, keď išiel okolo Hlinických domu — a v chráme, kam chodievala spolu s matkou alebo otcom.

Na Všechsvätých sa v blízkej Žiline zvyčajne volil mestský úrad. Nový zvolený úrad a zástupcovia mesta slávili tento deň veselicou, na ktorú pozvali aj susedov. Nemohol tu teda chýbať ani slúžny a Hlinický s rodinou.

Povolaný bol aj Václav ako pravá ruka slúžneho, lebo v jeho nevinu — okrem Hlinických — verila celá Trenčianska a pre švárnosť, spôsobnosť i príjemnú povahu ho obdivovalo všetko okolité zemianstvo.

Aby bola zábava čo najveselšia, dovolila sa i účasť maškár.

Rybár Vavrinec sa z dajakého prameňa dozvedel o celej veselici, o Václavovej i Žofkinej prítomnosti, slovom — o všetkom.

Z povolaných hostí už vari nikto nechýbal — Václav sa zďaleka vpíjal do žiarivých sivých očiek premilej Žofky a už si vzájomne začali dávať všelijaké znamenia stálej, nehynúcej lásky, keď ohňom ľúbosti premoženému Václavovi prišlo na um napísať zopár riadkov a dajakým spôsobom ich dodať do Žofkiných alabastrových ručičiek.

Vytratil sa teda s úmyslom požiadať mestského krčmára o voľnú izbu, a preto sa ponáhľal do zadnej časti mestského domu.

Noc bola veľmi tmavá — na dvore ktosi Václavovi položil rázne ruku na plece a priškrteným hlasom v tom náramnom tichu povedal:

„Nechoď do Hlinického domu — nechaj jeho dcéru, lebo ona — lebo jeho dom bude tvojím nešťastím!“

Preľaknutý a ohúrený Václav ostal stáť uprostred dvora, uvedomil si, že sú to tie isté slová, ktoré mu raz nepríjemným spôsobom povedal večerný zlodej v Hliníku neďaleko Hlinických domu a pred krádežou striebra — No keď sa poobzeral, okolo nezazrel ani živej duše.

Václav celkom zabudol na pôvodný úmysel. Dlho nerozmýšľal a najal nočných hlásnikov, aby v celom meste hľadali toho zlodeja a nebezpečného človeka. Potom sa vrátil na veselicu a k poteche, čo mu pred štvrťhodinou napínala srdce ako vari nikomu prítomnému — ale nevedel sa už sústrediť.

Okolo jedenástej sa už veľa maškár motalo medzi veselými hosťami. Niektoré sa prihovorili aj švárnemu Václavovi a žartovali s ním. Asi o polnoci sa opäť jedna k nemu pritúlila a nenápadne žartujúc, odovzdala mu pekne zložený a zatvorený lístok. Potom sa ihneď vytratila nielen z Václavovej blízkosti, ale zmizla aj z paloty.

Václav zvedavý, čo je na lístočku, odišiel do susednej miestnosti, lístok roztvoril — a opäť vyľakaný čítal:

„Václav, nechoď do Hlinického domu — nechaj jeho dcéru, lebo ona — lebo jeho dom bude tvojím nešťastím! Ver svojej nebohej matke, ktorú si nikdy nevidel a ktorej obrážtek pripájam, aby si ju predsa poznal — keď nechceš veriť dobre želajúcemu priateľovi NN.“

Nadarmo sa Václav usiloval nájsť neznámu maškaru — toho ukrutného prenasledovateľa jeho samého i jeho radosti a potechy. Vo dne v noci či v Žiline alebo Hliníku a všade vždy prítomný nočný zlodej — nočný mätežník — dokonalá maškara — účastník žilinskej veselice — to bola pre Václava nepochopiteľná záhada.

Horkosťou pokazenú žilinskú zábavu osladil Václavovi obraz premilej a dosiaľ nevidenej matky, čo sa mu do rúk dostal takým tajomným spôsobom. Ach, aké dojemné sú pocity lásky k rodičke, ktorá nás nosila vo svojom živote, aké sladké k rodičke, ktorú vidíme prvý raz — hoci len na obrázku!

Václav nesčíselne ráz pobozkal obraz svojej nešťastnej matky, na prsia si ho uložil — a zaumienil si, že už nikdy nenavštívi dom Pavla Hlinického. „Nech je to ktokoľvek,“ vravel si, „ten tajomný duch, čo ma ochraňuje a zároveň prenasleduje — predsa mi musí byť dobrým priateľom, lebo zlé, skazené srdce nie je schopné žiadať dačo pre pamiatku nikdy nevidenej matky.“

Človek mieni a boh rozhoduje. A sotva sa kedy nejaký smrteľník presvedčil, či je horúcejšia a mocnejšia láska k nikdy nevidenej matke alebo láska k denne vídanej milenke —




Anton Ottmayer

— autor sentimentálnych próz, právnik, aktívny organizátor slovenského kultúrneho života v Pešti a Budíne, spoluzakladateľ Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.