ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zásluhou úbohého rybára novým životom obdarovaný Václav uberal sa chytrým krokom z koliby cez bytčianske a hlinické polia rovno do Hliníka — kde býval zdroj všetkého jeho šťastia. Včerajšia príhoda, dlhá noc až do východu slnka zdali sa mu nie hodinami, ale rokmi — a to ani nie tak pre vytrpené úzkosti, kým prišiel celkom k sebe, lež iba preto, že vrúcne milovanej Žofke nemohol povedať ešte včera večer, ako rád znášal i to samo nebezpečenstvo z horúcej lásky.

Zdalo sa mu, že sa dnes usmieva celá príroda, že začmudené okienka poddanských chalúpok sú tisíc ráz krajšie než pyšné okná honosného bytčianskeho zámku. Z okienok sa kúdoliaci dym pripomínal mu vzrušujúci ho závoj, za ktorým sa hanblivo ukrýva číra rozkoš — všetko v ňom i okolo neho akoby sa znovu zrodilo. Nevidel pred sebou ani človeka, ani domáce alebo voľné zviera, jednoducho — k vrátam Pavla Hlinického nedošiel, ale doletel.

Nevýslovná bola radosť matky Agnešky a zaľúbenej Žofky, keď dnuka prudko vbehol Václav. A keď rozprával včerajšiu nešťastnú príhodu a záchranu rovnajúcu sa daru nového života, zúfalstvo prechádzajúce v radosť na tvári milujúcej ho Žofky nemali hraníc. Zabudla Žofka na drahý jej košíček, ktorý zapríčinil celú nehodu, zabudla na včerajší strašný vietor — i jej sa zdala usmiata celá príroda, všetko milšie, krajšie, lebo mohla objať zachráneného a znovu ožitého mladíka, ktorý jej bol celým svetom.

Rybár Vavrinec sledoval každý Václavov krok a keď zďaleka videl, že zamieril k domu, ktorého prah on nikdy neprekročil — od ľaku zastal uprostred cesty a s hnevom vykríkol:

„Kde ťa to nohy nesú, nešťastný mládenec! Aj z tohto pekla ťa musím zachrániť!“ Už sa chcel vrátiť, no po nedlhom rozmýšľaní, akoby pokladal za lepšie ísť ďalej, vošiel aj on do domu Pavla Hlinického zo zvedavosti, čo tam Václav robí, a podľa možnosti aspoň mihnutím oka zistiť, čo je cieľom jeho návštevy.

Hlinický bol v záhrade a pozeral, či mu tam včerajšia búrka a krupobitie spôsobili škodu a akú škodu na úrode. V pitvore nebolo vidieť ani duše, Vavrinec teda otvoril dvere na izbe, vstrčil dnu hlavu a svojským spôsobom zamrmlal zvyčajnú prosbu slovami „úbohý rybár“, pričom pomstou blčiacimi očami razom prezrel celú izbu a videl, ako zaľúbene a oddane spočíva Žofkina alabastrová ručička vo Václavovej ruke.

Prijal podanú almužnu a bežal z nenávideného domu do svojej koliby ako včerajšie blesky.