ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O tajomnom Václavovom liste a skrinke sa všetko dozvedel nielen Hlinický, ale aj celé okolie.

Všetci boli presvedčení o mladíkovej nevine — no nikto si nevedel vysvetliť tú tajomnosť a zámer tajomných činov, ktoré nevinného Václava vrhali vždy do najväčšieho podozrenia.

Na priadkach po chalupách i v panských domoch, kde Václava poznali, neprestávali sa rozprávať všelijaké strašné, ba aj smiešne bájky o celom prípade.

Jediný Hlinický vedel čosi, ale hoci sa čo ako usiloval dozvedieť viacej, nedostal sa k ničomu istému. Obraz niekdajšej milej, smutnej pamiatky Veronky mal pri sebe — pravda, aj on jej kedysi daroval modlitebnú knižku — lenže akým spôsobom sa mohla dostať Václavovi do rúk, to nevedel pochopiť.

Václav napísal strýkovi do Trnavy a zaumienil si v každom prípade odísť z tohto kraja — ale na Žofku, premilú Žofku nemohol, ani nevedel, ani nechcel zabudnúť.

Všetkou jeho kratochvíľou boli daktoré novšie knihy a každodenné prechádzky popri Váhu. Keď sa raz prechádzal po vážskom brehu, zazrel na zlomenom vŕbovom konári trochu nad vodou akúsi vec nápadne sa odlišujúcu od húšťového pletoviska.

Mladík bol zvedavý na to, čo viselo na konári. A hľa! Po dlhom, veľmi dlhom čase tu našiel košík, najmilšiu Žofkinu pamiatku, čo vtedy tak horlivo hľadal na Váhu — a dostal sa preň do nebezpečenstva života — — Ach, aká smutná a zároveň radostná pamiatka!

Václavova radosť bola veľká. Zahlinený košík najprv umyl, očistil vo Váhu a potom si ho pritisol k prsiam. Na myseľ mu prišla milá, ktorú vtedy šťastný odprevádzal cez celý chotár — spomenul si na strašný večer, na hroznú búrku a náramný dážď, na divý vietor, čo ho chcel umoriť uprostred Váhu — Rozpamätal sa na kolibu, kde sa vrátil do života — na úbohého rybára — záchrancu a nového svojho otca.

Naradovaný sa poobzeral — a neďaleko zbadal kolibu rybára — záchrancu, stojacu na starom mieste.

S nájdeným milým a vzácnym pokladom sa ponáhľal do koliby, aby aj rybárovi povedal o svojej radosti.

Koliba bola otvorená — tešiaci sa Václav ani nevnímal to smutné prostredie, ale z plného hrdla vykríkol:

„Pozrite, tu je ten vzácny košíček najkrajšej Žofky — to je ten košík, pre ktorý sa môj život dostal do nebezpečenstva a iba vám budem zaň naveky ďakovať!“

Rybár Vavrinec ležal chorý na holej slame, neodpovedal mu ani slova. No o chvíľku si pritiahol k sebe skloneného mladíka a povedal:

„Boh ťa poslal, syn môj jediný, nech ťa aj sprevádza na každom kroku!“ A pri tých slovách ho celým pohľadom vrúcne objal.

„Veď ste chorý, milý starček,“ vravel Václav rybárovi, „rozkážte mi, čo treba, ja som váš najvďačnejší služobník.“

„Václav, mám len jednu prosbu: Odpusť mi moju nevraživosť — odpusť otcovi, ktorému vďačíš za život. Moje hodiny sú spočítané — dnes alebo zajtra ma očakáva lepší život — —“

„Prečo tak vravíte,“ odpovedal mladík, „ja vám nemám čo odpúšťať — iba ďakovať za svoj život. Ale veď ste veľmi zoslabnutý — zabehnem do mestečka po lekára.“

„Proti smrti nepomôže nijaký lekár, ja doktora nepotrebujem, lebo cítim, že čoskoro udrie moja posledná hodina. Ja potrebujem mnohonásobné odpustky — časné i večné. Mám jediného syna — mám, Václav, syna — ktorému chcem poručiť bohatstvo — Mám nepriateľov, ktorým musím vinu odpustiť, lebo tak nás učil vlastným príkladom náš Spasiteľ. Zavolaj mi nášho pána farára — zavolaj slúžneho — zavolaj Pavla Hlinického ako svedka — a ty, mnohonásobne vykúpený syn môj, tiež prídi, aby si mi mohol zatlačiť smrteľné oči.“

Václav neprestával roniť slzy, kým si rybár Vavrinec pritískal na prsia jeho ruku. „Čože ti ja mám odpúšťať nevraživosť?“ pomyslel si. „Ale ako vrúcne ma k sebe pritisol! Jediného syna má a tomu chce zanechať svoje bohatstvo — chudák! Svoje bohatstvo chce poručiť synovi — Nepriateľov má! Keď máš ty, biedny starček, nepriateľov, ktože je potom na svete bez nepriateľov? Pravdaže, biedny chudák, bez pomoci, bez liekov — opustený musíš umrieť. Zdá sa, že neborák rozprával už bez zmyslov.“

„Ponáhľaj sa, Václav,“ prerušil vládnuce ticho starý rybár. „Ponáhľaj sa do mesta a doveď všetkých, čo som ti prikázal — lebo rána sa už nedožijem. A nemôžeš chýbať ani ty, syn môj —“