Stála láska

Na Hlinického žiadosť ostal stoličný dráb strážiť vchod do Václavovho príbytku. Potom sa obaja pobrali do Hlinického domu a cestou Hlinický slúžnemu porozprával, čo sa stalo ráno.

„To nie je možné, pán brat,“ povedal zdesený slúžny, keď vchádzali do izby, kde pri okne sedela smutná Agneška i so Žofkou. „To nie je možné, hovorím vám, pán brat, lebo dobre poznám mladíkovu statočnosť. Aj keď je to rozhodne vaša lyžička, čo ste našli vo Václavovom pitvore — i striebro ukryté tam v skrini môže byť vaše — no jednako neverím, že Václav je zlodej.“

„Nie je — nie je — neverte, pán slúžny!“ vykríkla Žofka zúfalo, viacej však nevládala, zbledla a od ťažkého bôľu srdca klesla. Matka ju odviedla do susednej izby k posteli a tešila ju.

Hlinickému sa teraz naskytla vhodná príležitosť a začal rozvádzať svoju domnienku.

„Je síce pravda,“ vravel, „že Václav včera večer odišiel z môjho domu ešte pred desiatou. Nočný hlásnik však jasne na vlastné oči videl, ako sa okolo polnoci z môjho dvora do vášho domu ponáhľal akýsi chlap a vošiel do Václavovho kvartieľa.

Tým viac ho pokladal za Václava, že sa v jeho izbe ešte svietilo. Preto aj hlásnik bez akéhokoľvek podozrenia odišiel od vášho domu a dvora preč.

Václav u mňa i u bytčianskeho farára dobre poznal miesto, kde bolo uložené striebro — čo nikto cudzí nemohol vedieť.

Ináč vždy veselý Václav celý včerajší deň bol akýsi nesvoj — málo rozprával — bol smutný, takže sme sa ho všetci vyzvedali, čo mu je.

Keď som pred polhodinou vošiel k Václavovi, bol akýsi vyľakaný. A keď som mu ukázal lyžičku, očervenel ako rak.

Slovom — Václav sa mi už niekoľko dní nepozdával, hoci som nijakú príčinu toho nezistil.“

Všetko potvrdila i Pavlova žena Agneška a rovnako ako manžel podozrievala Václava.

Slúžny rozmýšľal — uvažoval — no nevedel sa rozhodnúť ani pre jedno, ani pre druhé.

Iba jediná Žofka pokladala Václava za celkom nevinného, hoci všetky okolnosti a náznaky boli proti nemu.

Václava však na taký ošklivý čin nemohli zviesť ani nevraživosť, ani nepriateľstvo, ani potreba alebo núdza. Lebo Václav mal v Hlinického dome lásku, a to veľkú lásku. Hlinického dom pokladal za otcovský dom — Bytčianskeho farára si zasa vysoko vážil — — Peniaze, čo mu každý rok posielal strýko z Trnavy, nijako nebol schopný minúť, takže z jeho odkladaných peňazí v opatere slúžneho narástla po mesiacoch pekná suma! Okrem toho Václavova statočnosť, dobrá a vzorná výchova i skromnosť — ktože by ho mohol pokladať za zlodeja!