Stála láska

Veľa rokov strávil Pavol Hlinický ako mládenec v kráľovskom meste Trenčíne. Tu v zime, v Trenčianskych Tepliciach zasa v lete mal príležitosť stretať sa s krásnou pannou Veronkou, ktorá bola perlou celého trenčianskeho vidieka. Kde len bolo dajaké významnejšie podujatie, tam bola aj Veronka so svojou ovdovenou matkou. No a kde bola Veronka, tam musel byť aj Pavol Hlinický — či už hrmelo, pršalo, či pieklo alebo mrzlo. Jeho celodennou starosťou a myšlienkou bolo vysliediť, kde predpoludním, kde popoludní nájde Veronku.

Láska, ktorú Hlinický vzbudil a ustavične vedel udržiavať v devinom srdci, bola taká horúca, že aj vtedy, keď Veronka na matkino želanie i pre všelijaké iné okolnosti musela sa sľúbiť a vydať za iného, čo ho neľúbila — vášnivo milovala iba Pavla.

Pre to všetko bolo manželstvo neusporiadané a nešťastné — milujúci manžel nikdy nezakúsil od Veronky zaslúženú úprimnú a vrúcnu lásku. Hoci ju ľúbil väčšmi než všetky poklady tohto sveta, napokon sa predsa presvedčil, že ho nemiluje, a to ho nesmierne rozhorčilo. Od toho času neveril ani svojmu otcovstvu dieťaťa, ktoré Veronka nosila už na deviaty mesiac. Všetkými možnými vyhútanými spôsobmi prenasledoval manželku, ktorá onedlho po narodení utešeného chlapčeka odišla z márnej časnosti na večnosť.

Hlinický si každý deň vyčítal túto nešťastnú známosť — túžil za úprimnou Veronkou a ľutoval nevinného a statočného manžela, ktorému strpčil celý život, hoci ho vôbec nepoznal. Onedlho nato prevzal svoj majetok v Hliníku a bez úprimnej lásky — iba kvôli spojeniu dvoch majetkov — vzal si za ženu Agnešku, v rozumnom manželstve spokojne s ňou žil už na osemnásty rok a splodil jedinú veľmi krásnu a utešenú dcéru Žofku.