E-mail (povinné):

Stiahnite si Stálu lásku ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Anton Ottmayer:
Stála láska

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Daniel Winter, Ivana Hodošiová, Karol Šefranko.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 59 čitateľov

XII. Václav a Žofka u bytčianskej záhradníčky

Václav dodržal sľub — nikdy viacej nevkročil do Hlinických domu, hoci Pavol i matka Agneška by ho už privítali — možno sa presvedčili o pravde alebo ich prehovorili zemianske susedy, ktoré si neprestali vážiť Václava.

Nikomu sa nezdal dom taký prázdny a mrkotný, taká smutná veselosť znovu ožívajúcej prírody ako sivookej Žofke. Václava milovala z celého srdca a s takou stálosťou, ktorú nemožno ani vysloviť, ani opísať — lebo bola presvedčená, že i on ju ľúbi tak horúco a vytrvalo. Prvou i poslednou jej myšlienkou dňa bol Václav, Václav jej prvé i posledné slovo pri prebudení alebo zdriemnutí — Václav bol pôvodca i usmerňovateľ všetkých jej činov.

Tie isté úprimné a nezmeniteľné city vládli aj vo Václavovej čestnej hrudi. Veľa ráz len-len že neprestúpil sľub — no úcta k obrazu prvý raz videnej matky a urazená česť mu nemohli ani iné radiť.

Raz popoludní jedného utešeného jarného dňa premýšľal Václav o svojej vrúcnej a stálej láske k zarmútenej Žofke. Hoci dodržiaval svoje predsavzatie, že dom Hlinických viacej nenavštívi — predsa si myslel, že sa nijako neprehreší, keď premilú Žofku ubezpečí o svojich nezmeniteľných citoch a stálej láske v daktorom cudzom dome.

Mladík vedel, že jeho milá Žofka chodieva s kuchárkou každý týždeň dva i tri razy do Bytče ku vdove panského záhradníka po zeleninu. Čo si zaumienil — to aj urobil. Václav mal možnosť i príležitosť nakloniť si na svoju stranu záhradníčku, ktorá potom všetko povedala Žofke a vďačne poskytla milencom izbu na schôdzku. A už na druhý deň mal sa Václav zísť s milou.

Šuhaj dobehol k záhradníčke včasráno, aby nič nezameškal. Nepokojne čakal na hodinu, ktorá mu mala osladiť kopu smutných dní života. Na veži bytčianskeho zámku bilo už osem, ale o čakanej premilej Žofke ani chýru.

Václav už nedúfal, že sa toho dňa dočká vytúženého šťastia. Netrpezlivo sa prechádzal — rozmýšľal, uvažoval a keď práve nedočkavo vyzeral oknom na ulicu, náramne ho zrazu vzrušili slová:

„Václav, milý Václav, odpusť slabosti ženy — a váž si a ucti city čestnej panny! Iba za takýchto podmienok som ochotná sa k tebe priblížiť,“ povedala vážne pred ním stojaca Žofka a podala mu svoju nevinnú ruku, ktorú si Václav pritisol na prsia, pred milou kľakol a výrečnejšie sľuboval rozcítenými očami než ústami.

„Drahá, premilá Žofka!“ začal Václav, keď si jedinú potechu života pritiahol bližšie k sebe, „ty si jediný sudca mojej neviny a statočnosti — Buď stála — never ľudským rečiam. Okrem tvojich rodičov ma celý svet uznáva za nevinného. A taký aj som, ale akýsi duch — ma prenasleduje. A tomu čudnému duchovi — pozri len — ďakujem za obrázok mojej nikdy nevidenej — —“ Mladík nestačil dopovedať, lebo do miestnosti s hnevom vbehol Žofkin otec, upozornený na dcérinu schôdzku akýmsi tajomným listom.

„Nehanebný zlodej!“ kričal Hlinický. „Nestačilo ti striebro a chceš mi ukradnúť aj počestnú dcéru?!“ Nato schytil za ruku Žofku, ktorá ešte pozerala Václavovi veľmi drahý obrázok, a ponáhľal sa s ňou von, pričom s opovrhnutím fľochol na Václava.

Václav akoby skamenel, nevládal povedať ani slova na svoju obhajobu. Zahanbený stál uprostred izby a zdalo sa mu, že sa zadusí. A keď kvôli čerstvému vzduchu otvoril uličné okno, zreteľne doleteli cezeň k nemu slová:

„Do Hlinického domu síce nechodíš, ale zanechaj aj jeho dcéru — lebo ona bude tvojím nešťastím!“

Prudko vybehol cez dvor na ulicu v nádeji, že teraz vo dne a v prítomnosti toľkých svedkov dostihne ničomníka, ktorý mu strpčuje všetky radosti a tak neznesiteľne a zákerne ho prenasleduje — No keď vybehol na ulicu, nevidel nikde nikoho okrem akejsi starej baby.

Od hnevu nevedel, čo robiť. Skormútený sa vrátil do Hliníka a žobrákovi — s ktorým sa stretol — na zvyčajné slová „úbohý rybár“ neprítomne hodil na cestu strieborný dvadsiatnik, nevšímajúc si ani jeho tvár, ani jeho postavu.

„Nešťastný mládenec — prekliaty dom!“ vravel si žobrajúci rybár, keď sa Václav na pár krokov vzdialil. Požehnával strmým krokom sa vzďaľujúceho mladíka a myslel si: Zahyniem ja alebo ty, alebo celý Hlinického dom musí zahynúť, kým sa stane Žofia tvojou ženou!




Anton Ottmayer

— autor sentimentálnych próz, právnik, aktívny organizátor slovenského kultúrneho života v Pešti a Budíne, spoluzakladateľ Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.