ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pavol Hlinický sa práve zapodieval ovcami dohnatými do dvora pred nečasom a jeho žena Agneška plná strachu o dcéru Žofku, ktorá bola celý deň pri žencoch, radila mu, aby voľakoho poslal oproti nej do poľa alebo rozkázal zapriahnuť do kočiara, lebo búrka sa už spúšťala na celý hlinický chotár. Po krátkom rozhovore paholok musel zapriahnuť, no nestihol ani bránu otvoriť a Žofka v hustom už daždi vbehla cez malé dvercia do otcovského domu. O chvíľu divo bili hromy a obecnú krčmu v Zemianskej Kotešovej zasiahol blesk.

„Ach, ako mi je ťažko, milá mamička,“ vzdychla chvejúca sa sivooká Žofka. „Hotové nešťastie,“ vravela, „že som sa s ním musela zísť v poli!“

„S kým, dcéra moja? O čomže to vravíš a tak nejasno a trasľavo rozprávaš?“

„S Václavom — s tým poriadnym a milým mladíkom, ktorého — — —“

„A čože sa stalo, vari dajaké nešťastie?“

„Dúfam,“ rozprávala vzrušene Žofka, „že sa nestalo nič také, čo by ma zarmútilo — No strašný vietor, náramná búrka, hrmavica, neustávajúca leja — všetky tieto nepríjemné okolnosti ľahko môžu zapríčiniť voľajaké nešťastie — — — Václav ma stretol, keď som bežala z poľa a veľmi banovala za strateným košíčkom od otecka. Odprevadil ma až do dediny, ,poponáhľaj sa domov‘, povedal mi naostatok a odišiel. Od mlynára si najal člnok a v daždi a za hrmavice náhlil sa k našej roli pri Váhu, aby mi našiel stratenú pamiatku od otca a mohol mi ju vrátiť.“

„Nuž, dcéra moja,“ odpovedala matka, „veď Václav nie je taký nerozumný, aby si zdravie alebo život vystavoval nebezpečenstvu. Aj tak v tomto vetrisku na Váhu nezmôže nič. O pol hodiny a pre slotný čas keď aj nie dnes, iste zajtra ráno uvidíš Václava zasa zdravého a veselého ako vždy inokedy.“

No prešla hodina, prešli dve i tri, u Hlinických sa aj navečerali, ale Václav — ako vieme — ležal v kolibe u biedneho rybára, ktorý ho opatroval a dával do poriadku.

Všetci v dome okrem Žofky spokojne odpočívali. Žofka si vyčítala, že pre pletku pustila milého šuhaja do sloty a jeho zdravie, možno aj život vystavila nebezpečenstvu. Nemohla zaspať — odpytovala ho — bola by ho vari objala, pobozkala, keby bol v tej chvíli vošiel dnuka.

„Duch svätý, veď a opatruj tvoje kroky, ty potešenie môjho srdca,“ povedala napokon v mysli a zaspala ako mladá hrdlička pod teplými krídlami svojej matky.