ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Nechoď do Hlinického domu — nechaj jeho dcéru, lebo ona — lebo jeho dom bude tvojím nešťastím!“ Tieto slová neznámeho večerného mätežníka sa Václavovi neprestajne vracali na myseľ, takže nemohol zaspať. Rozmýšľal, uvažoval — no darmo hádal, celým svojím rozumom nemohol prísť veci, ani príčine a jej následkom na koreň.

„Nuž čože sa mi môže stať, ak si ponechám statočnosť za priateľa i naďalej? Veď Žofka je statočná, aj dom Pavla Hlinického je statočný — to vie celý svet,“ povedal si napokon Václav a s touto upokojujúcou myšlienkou okolo polnoci zaspal. Jeho sny však boli nepokojné a nesúvislé. Medzi iným sa mu snívalo, že nezamkol vonkajšie dvere na pitvore. Prebudil sa a preľaknutému ešte z večernej príhody sa zdalo, že v pitvore začul nejaký šramot. Vyskočil z postele, prezrel predsienku, ale nespozoroval nič iné okrem toho, že naozaj zabudol zamknúť vonkajšie dvere, čo teraz pozorne urobil a celý znepokojený si opäť ľahol.

Ešte ani dobre nesvitalo, už mu dráb slúžneho búchal na okno, aby ihneď vstal, lebo vraj pre dvojnásobnú krádež prikázal slúžny v Kotešovej, Hliníku a v Bytči súdnu prehliadku. Bytčianskemu farárovi a Pavlovi Hlinickému túto noc záhadne zhynulo všetko striebro, čo mali v dome.

Preľaknutému Václavovi hneď prišlo na myseľ, že túto krádež akiste má na svedomí neznámy, ktorého pokladal za zbojníka pre vzhľad i spôsob, akým mu zabraňoval chodiť večer do Hlinického domu. Mrzelo ho, že nebol dosť múdry a za pomoci hlásnikov nezlapal tohto nočného zločinca a nedal ho zviazaného odviesť k slúžnemu. No ešte väčšmi ho mrzelo, že sa o tejto príhode nezmienil ani Žofke, ani Hlinickému.

Nikdy sa ešte Václav tak neponáhľal s obliekaním, hoci ťažko opúšťal posteľ, lebo spal málo a nepokojne. Krádež a celá nepríjemnosť sa ho nemilo dotkla — ani nie natoľko v prípade bytčianskeho farára ako pre dom Hlinických —

Václav sa práve umýval, keď prišiel Hlinický, ktorý mu chcel oznámiť nepríjemnú novinu a vyrozprávať okolnosti krádeže. Keď sa cez pitvor uberal do jeho izby, stúpil na čosi a zdvihol to. Aká však hrôza! Vo zdvihnutej veci spoznal svoju striebornú kávovú lyžičku, ktorú mu túto noc ukradli aj s ostatným strieborným riadom — —

Od zdesenia nevedel, čo ďalej robiť a čo si má myslieť. Nájdenú lyžičku strčil do vrecka a rozmýšľal, uvažoval. Potom sa ticho popozeral po pitvore a zistil ešte strašnejšiu vec. Všetko striebro — vlastné i bytčianskeho farára, ktorým ho cez rok neraz uctili na fare, a teda ho dobre poznal ako vlastné — našiel ukryté v akejsi skrinke v kúte pitvora.

Pavlovi Hlinickému sa už nechcelo vojsť do Václavovej izby a oznámiť mu príčinu návštevy, lebo cieľ svojej cesty pokladal za dosiahnutý — netrúfal si však — hanbil sa uveriť. No podozrenie v ňom zvíťazilo — osmelil sa a vošiel do izby za Václavom s ráznym a chladným pozdravom, pričom si podozrievavo prezeral všetky kúty miestnosti.

„Je mi ľúto, urodzený pane, že vás tejto noci postihla taká škoda,“ povedal úprimne Václav. „Dá boh, že nájdeme zlodeja s takou čerstvou stopou — lebo aj na hričovský a bytčiansky prievoz sa odoslali prísne rozkazy sledovať každého, kto sa preváža s batožinou.“

Hlinický si všímal nielen Václavovu izbu, ale i jeho oči a výraz tváre. Po tom náleze však takmer s istotou, ale predsa len akosi zahanbene povedal:

„Zlodeja nájsť by nebola taká ťažká vec, ťažšie bude pustiť sa do toho. Zlodej nemôže byť ďaleko odo mňa a od môjho domu. Mimochodom — odišli ste odo mňa včera večer sám? A kedy ste prišli domov? Nenocoval dakto u vás? A poznáte túto lyžičku?“

Václav celý sčervenel, keď počul tieto podozrievavo kladené otázky. „Azda si nemyslíte,“ vravel, „že príhoda tejto noci —“

No nedokončil, lebo vtom vošiel dnu slúžny a po vydaní rozkazu ihneď odišiel aj s Hlinickým.