Stála láska

Václav bez otáľania vyplnil žiadosť svojho záchrancu. Pravda, slúžny aj ním zavolaný Hlinický sa nemálo čudovali, že úbohý rybár si žiada ich prítomnosť — že chce robiť závet o svojom bohatstve. Ale ako by mohli nevyplniť poslednú žiadosť úbohého človeka —

Bytčiansky farár sa vybral za rybárom bez rozmýšľania, lebo ho volali zaopatriť chorého.

Ak chcel Václav splniť poslednú vôľu svojho záchrancu, musel v kolibe vydržať nevďačné chvíle spolu s Hlinickým. No pokojom ho napĺňalo, že ho úbohý umierajúci rybár neprestával držať za ruku.

Keď už boli všetci žiadaní v kolibe, rybár Vavrinec sa vzpriamil, pritisol si Václavovu ruku k prsiam a povedal:

„Tebe, Václav — ach, tebe sa musím prvému vyspovedať. Tebe — —“ ostatným slovám starca bolo ťažko rozumieť pre žiaľ a plač, čo ním lomcoval, „tebe musím prezradiť najväčšie tajomstvo — Drahý Václav, ty si môj milý — ty si môj skutočný jediný syn — a ja tvoj — nešťastný otec! Šaty na brehu Váhu boli však moje — nechal som ich tam, aby na mňa nešťastného zabudol celý svet. Rybárom som tu už skoro dvadsať rokov v doline, ktorú som si vybral kvôli pomste. Keď som ťa vtedy zachránil — tu v kolibe opatroval — podľa materinského znamienka som spoznal, že si môj syn —“

„Milostivý bože!“ zvolal Václav ako bez zmyslov, roniac slzy radosti zmiešanej so žiaľom. „Aká potecha spoznať aspoň jedného rodiča — vidieť ho a objať! Aké to neslýchané a nečakané šťastie! Otvorte sa, nebesia, a prijmite spolu s prvý raz videným otcom — ktorý mi dal život a potom mi ho zase zachránil — aj nezvyčajne šťastne vykúpeného syna!“

„Teraz,“ pokračoval Vavrinec, „musím vám, svedkovia, vyjaviť niektoré tajomstvá. Nie Václav, lež ja som ukradol vaše striebro a zaniesol ho do synovho kvartieľa, čo bol vtedy otvorený celú noc — Nie Václav, lež ja som podpálil Hlinického stodoly — Ja som to večer v Hliníku vystrašil Václava, podobne prenasledoval ho v Žiline na dvore hostinca i v palote — Hlinickému som oznámil schôdzku v dome bytčianskej záhradníčky — A to všetko z pomsty, lebo Pavol Hlinický kedysi miloval moju ženu Veronku smutnej pamiatky — z nevraživosti a nenávisti, aby som svojho drahého syna, ktorého väčšmi milujem ako vlastný život, podozrením z takých ošklivých činov odvrátil od domu nepriateľa — — Vám, Pavol Hlinický, odpúšťam vinu vašej mladosti — vás, pán slúžny, volám za svedka — a vám, velebný pán, chcem sa vyspovedať z hriechov.

Pre teba, Václav,“ dodal, „mám ešte jedno poručenstvo — Obrázok matky Veronky si prijal z mojej nepoznanej ruky — prsteň, retiazku a modlitebnú knižku som ti už odovzdal. No je tu ešte zlato, striebro a perly tvojej nevinnej matky — tu sú jej vlastné peniaze aj môj úbohý dvadsaťročný zárobok, čo som vo svojom položení nemohol, ani nechcel minúť. Naostatok ti nemienim radiť nič — Ja som svojim nepriateľom odpustil — teraz si za radcu života vyvoľ svoje srdce!“

Pavol Hlinický podal Vavrincovi ruku zmierenia i priateľstva a vzdialil sa spolu so slúžnym aj Václavom. Vavrinec sa kňazovi vyspovedal a len čo stihol dať synovi Václavovi posledné otcovské požehnanie, zmierený ticho vypustil dušu. Odviezli ho do Hliníka a pochovali podľa zemianskych obyčají.

Čo Václav stratil so sotva poznaným otcom, to získal s najmilšou Žofkou, s ktorou sa onedlho zobrali. Jej stála láska mu vynahradila všetky nepríjemnosti.