ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hlinickému začali horieť stodoly konca záhrady za humnom.

Václav čítal ešte knižku v tôni pod horiacou stodolou, keď slúžny a Hlinický s mnohými zemanmi a obyvateľmi obce dobehli k horiacim stodolám.

Oheň sa ešte nestačil rozšíriť a čoskoro sa ho ľuďom podarilo zahasiť. No nie tak podozrenie a nenávisť Pavla Hlinického voči Václavovi.

„To je ten ničomník,“ skríkol hnevlivo Hlinický, „čo mi ukradol striebro — čo mi chcel počestnú jedinú dcéru zviesť na chodníčky vlastnej nemravnosti — čo aj moje stodoly podpálil! Sputnať ho — pán slúžny, do Trenčína s ním, aby ho na výstrahu iným prísne potrestali —“

Slúžny veru nevedel rozsúdiť tento prípad, ktorý vrhal na Václava nové podozrenie — najmä že videl vedľa seba stáť Václava síce zahanbeného, no nevinného a nebojácneho, ktorému z očí hľadel nie nešľachetný čin, ale žiaľ z ublíženia na dobrom mene, a to od človeka z takého milého mu domu —

Keď sa nebezpečenstvo pominulo, vyšla von aj Žofka s matkou Agneškou. Žofka sa neodvážila utešovať Václava a tým ešte väčšmi rozhnevať otca. Presvedčená bola, že Václav nie je podpaľač. Každého prítomného volala za svedka Václavovej nevinnosti a ticho sa dovolávala jedine božej spravodlivosti.

„Prosím ponížene, pán veľkomožný,“ ozval sa zrazu akýsi paholok, približujúc sa k slúžnemu, „nech dovolia máličko. Ja som voľačo videl, aj keď nie všetko a naisto. Ja som neďaleko oral, keď sa to stalo. Pri stodolách boli dvaja. No tento mladý je nevinný. Dlhý čas ležal v chládku — videl som to jasne na vlastné oči — a ležal i čítal ešte aj vtedy, keď som videl na stodole plameň. Nechal som teda pluh tak a dobehol pomáhať. Ani vtedy ešte nepochopil, prečo bežím a čo kričím. No videl som aj druhého, čo na strechu čosi vyhadzoval a rýchlo zmizol do dediny. Kto to bol — neviem. Od tej chvíle, ako začali horieť stodoly, nezoral som ani brázdy.“

„Milostivý bože, prečo ma tak navštevuješ, pre aké previnenie?“ povedal Václav so slzami v očiach. „Ale nech je meno tvoje pochválené, ty najlepšie poznáš cestu môjho šťastia!“

Po paholkových slovách Hlinický stíchol a zamyslel sa.

Slúžny rozkázal obkľúčiť celú dedinu, či by azda ešte nedolapili toho ničomníka bludára, o ktorom nevedel viacej povedať ani paholok, ani Václav.

„Trpezlivosť a stálosť zmôže všetko —“ zašepkala Václavovi Žofka, keď popri ňom odchádzala s matkou domov.

Všetci boli zvedaví — mnohí verili vo Václavovu nevinu a len daktorí neskúsenejší alebo tupší uznávali ho za vinného.

Václav bol už taký zurážaný a zahanbený, že si pevne zaumienil naisto odísť z tohto miesta, kde ho postihlo toľko nepochopiteľného nešťastia, a navštíviť milú až potom, keď jeho nevina vyjde celkom najavo.

Keď sa vrátil do bytu a v izbe rozmýšľal o všetkých okolnostiach nepochopiteľného prenasledovania, pre náramný žiaľ okolo seba nič ani nevidel, ani nepočul. Hodil sa na posteľ a nahlas bedákal:

„Celý svet obšťastňuje láska blaženosťou,“ vravel, „iba mňa opustenú sirotu nie. Materinskú a otcovskú lásku mi nebesia nedožičili — a lásku, úprimnú lásku k tebe, premilá Žofka, nechce mi zasa svet dožičiť. To by bola jediná odmena — bohatá odmena za nikdy nezakúsenú materinskú a otcovskú lásku! Ach, drahý prach uvädnutej mamičky, drahé kosti nepriateľmi utopeného otca — poraďte svojmu jedinému, tajomne prenasledovanému synovi!“

Posledné slová začul vo dverách slúžny, ktorý došiel za mladíkom s úmyslom, že sa ho ešte čo-to povypytuje o nešťastnom ohni. Na stole zbadal akýsi zapečatený list so skrinkou.

„Aké noviny sú v liste, Václav?“ spýtal sa slúžny, na čo mladík rýchlo vstal z postele. „No veď nie mne, ale tebe patrí list aj skrinka. Kto to priniesol?“

„Ach, pán slúžny — ja o ničom neviem — nič som nevidel — až teraz vidím, že je tu list — a že je list písaný mne.“

Václav bol už taký vydesený a presvedčený o nejakej tajomnosti v liste i v skrinke, že si ich netrúfal ani otvoriť. A veru ani teraz ho predtucha neoklamala.

Z otvoreného listu sa dočítal nasledujúce veci:

Václav, Pavol Hlinický zavinil smrť tvojej nevinnej matky Veronky. A ty sa odvážiš ľúbiť jeho dcéru? To je nemožné! Dožič svojej matke pokojný odpočinok, lebo ináč sa v hrobe obráti. Tu ti na pamiatku pripájam tvoju košieľku, čo si nosil ako dvojmesačné dieťa — sobášny prsteň tvojich rodičov — zlatú retiazku, ktorú tvoja matka nosila na krku — i modlitebnú knižku tvojej matky. Odíď stadeto! Nechaj Žofiu a ver dobre ti želajúcemu NN.“

Slúžny sa zamyslel, Václav zbledol — tajomným spôsobom získané pamiatky, lebo izbu mal vždy zamknutú, pritískal si na prsia, ronil slzy za nevinnou matkou, Pavla Hlinického pokladal za nepriateľa — jedinú Žofku, to neviniatko, neprestal ľúbiť, lebo prestať ani nemohol.

„Takto sa mi vodí už vyše roka,“ rozvravel sa Václav. „Prvý raz sa mi čosi také stalo večer pred krádežou striebra, potom zasa na žilinskej veselici — na dvore i v palote — a takisto pri horiacich stodolách. Kto môže byť ten nevyspytateľný duch, čo všetko robí na môj rováš — to vie len sám boh — —“

Slúžny nepochyboval o mladíkovej nevine, prepadali ho všelijaké myšlienky, sľúbil mu teda, že sa pousiluje rozpliesť uzol týchto tajomností.

Václav sa z bytu potom už ani nepohol — uložil sa na spánok, ktorý ho však celú noc obchádzal. Nezaspal, iba driemal. Zavše ho znepokojovali myšlienky — chvíľami sa mu zasa snívalo, že vidí nevinnú nebohú matku — že spoznáva drahého otca a objíma ho — že svojej najmilšej Žofke prisahá lásku a manželskú vernosť a dáva jej do daru ten istý prsteň, ktorým bola sprstienkovaná jeho nebohá matka — že jeho nevinu vyhlásili celému svetu — že od kohosi neznámeho dostal mnoho drahocenností — — V tomto polosne padol do hlbokej vody, z ktorej ho zachránil — úbohý rybár. Zobudil sa, keď už vychádzalo slnko a lúčmi sa oprelo do okien jeho izby, vzal do ruky knižku, ktorú mal rozčítanú.