Stála láska

„Ako si sa dohovorila s Václavom? Kto ti poradil zísť sa s tým ničomníkom v záhradníčkinom dome? Kde a od koho si dostala tento obrázok? Kto je vlastne Václav?“ Takéto a množstvo podobných otázok predložil otec Žofke, keď sa vrátili domov a sami dvaja sedeli v izbe.

Žofka ani nemohla, ani nevedela odpovedať na všetky otázky užasnutého otca, lebo ich vyslovoval na dúšok — jedna ešte nedoznela a už nasledovala druhá, takže ani nevedela, čo si má o otcovi myslieť. Otec Pavol si ustavične — spola dojemne, spola pochybovačne — prezeral v ruke držiaci obrázok.

„Čo vieš,“ vyzvedal sa ďalej Žofky, „čo vieš o Václavovi, ako si sa dostala k tomuto obrázku?“

„Ach, otecko, ja vám neviem nič povedať, lebo v tej chvíli, keď mi Václav dal do ruky tento kýmsi mu poslaný obrázok a zaiste chcel aj viacej o ňom povedať — vbehli ste do izby a neuveriteľným spôsobom ste ma vyviedli von aj s obrázkom. Ja o ničom neviem — — Václavovi som nestačila na nič odpovedať.“

Otec potom rozžialenú Žofku poslal preč.

Keď ostal Pavol Hlinický sám, nemohol oči spustiť z obrázka a začal vzdychať:

„Veronka, ty anjelský duch nevinnosti — už na devätnásty rok si tam v lepšom svete, než je tento náš. Ty niekdajšia perla celej Trenčianskej! Odpusť mi — odpusť mojim citom — — teba nevinnú moja neovládajúca sa láska položila do hrobu. Ja som zapríčinil tvoju nečakanú smrť — roztržku v tvojom manželstve, ktoré mohlo byť šťastné — — ja som príčina smrti tvojho nevinného manžela! Odpusť mi previnenie, ako i ja odpúšťam svojim vinníkom — Odvtedy som Trenčín ani nevidel — Trenčín, toto kedysi mi sladké slovo je od toho času pre mňa prekliate. Ak aj musím ísť na ďalekú cestu — dôležitá cesta, i keď zlá, je mi príjemnejšia než všetky trenčianske rozkoše! Veronka, tvoj nevinný duch nech ma opatruje i moju ženu a dcéru — Na teba nikdy nezabudnem — —“

Hlinický bol ešte pohrúžený v dumách, keď mu do okna dajaký neznámy hlas skríkol strašné slovo: „Horí!“ Rybár Vavrinec bol prvý, čo oznamoval toto nešťastie —