ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Byť a nezaniknúť, mať život, bojovať, zachrániť sa! — to bol slovenský výkrik, čo sa mi tlačil z hrdla von, keď nás šli drancovať, mučiť, zabíjať. Nebolo čo rozhodovať sa, smer bol len jeden. Hamletovské „byť či nebyť“ som s opovržením odmietol, pohŕdal som jeho otáznikom, znel pre môj národ ako poníženie. Aké „nebyť“? Byť, len byť, za cenu života i smrti byť, neprestať byť, kým dýchame krvou slovenskou — to bol ostatný zápas, čo nás šľahal ako blesk, ako volanie, ako príkaz neodvratnej minúty. Nesmelo byť slabých. Bič plietol na seba, kto váhal, utrpenie bez konca chystal si ten, kto zbehol z radov vojska, z ktorého nesmel zradiť ani jeden. Bolo päť minút pred dvanástou.

Tam som stál. Peklo už chrlilo na mňa hordy zloduchov, čierňava jeho dymu dusila moje hrdlo, jeho zápach sa valil, aby nás kosil, ale nezakolíšeme. Boj je nám svedkom. Urputne sa musí s nami biť, kto nás chce premôcť, boj o nás bude dlhý.

Tam som stál a tam stojím i dnes opretý prsiami o pancier tejto ohyzdnej príšery, aby som ju nepustil o piaď ďalej, lebo skrátil by sa môj život. Nepohnem sa, i keď ma zaženiete! Ostanem na svojom mieste, budem volaním do boja, stanem sa myšlienkou, hrádzou krvi slovenskej, dorúbem sa s drakom a jeho čeľadníkmi, ich koniec bude priepasť zatratencov.

Byť a nezaniknúť! — kričal som z plného hrdla, kým medzitým síra pekla sypala sa na nás a z tlamy diabla hučala páľa ako chmúrava, ako podsvetný víchor. Ohava pustošenia valila sa cez naše rady, vpád barbarov ničil, pálil, pľundroval, čo mu bolo v ceste. Moloch sa hnal za obeťami vinných i nevinných; fúrie, čo ich vychrlila krajina Lucifera, besneli vo vzduchu a na zemi, obzor bol čiernym popraviskom. Kde sa vzal tento kráter smoly a smradu? Kto pustil na nás apokalyptickú zver zhuby?! Šikmooký zlosyn uvzal sa v posadlosti diabla vniknúť až ku stánkom Božím. Neváhal prísť bez masky. Nahý a čierny dal sa vliecť na reťazi, bil všetko, čo upozornilo na dôstojnosť Božskú i ľudskú, rúcal úctu k hodnotám na zemi i na nebi, šliapal česť i čnosť, vzal ľuďom lásku, lúpil, zbíjal do poslednej omrviny a nechal sa volať osloboditeľom. Svoju prítomnosť potvrdzoval hromadami trusu. Kde ho nebolo vidieť?! Na ktorom chodníku nesmrdelo po ňom výkalmi?! V ktorom dome nenechal po sebe lajná?! Na ktorom pašienku nepáchol hnilobou zdochlín?! Všade sa dostal zbojstvami, všetko znešváril. Špinil rodiny, ulice, námestia, prznil krv panien, žien, detí, starien i zvierat. Raboval, bral, kántril v dedinách i mestách. Vraždil a odvlákal hŕby národa ako dobytok do ríše ukrutnosti, nezastavil sa ani pred plačom nemluvniat pri prsiach matkiných.

Ostal nám nárek, ostali nám slzy. Z tých strán zeme pod Tatrami, kde kvitol pred chvíľou život, ozýval sa bolestný ston rozutekaného a strateného ľudu. Kto mal silu preklínať zloduchov pekla, preklínal, kto sa vedel modliť, zopäl pred Bohom ruky, modlil sa. Kto to nevedel, v zúfalstve volal na seba smrť. Hrob chladný otvoril sa mu pri nohách, kdekoľvek zastal.

Ani Božia príroda neostala uchránená od hrôzy. Spríkrilo sa slnku svietiť na zem, pokrytú mrakmi a dymom, nebolo ho dlhé dni, nepredralo sa vrstvami čmudu a zápachu, čo sa kúdolil z údolí i hôr slovenských. Z ošarpaných dedín a polí ozýval sa hlas ponevierajúcich sa zvierat, čo hľadali svoj domov. Zo záhrad čneli k nebu ohorené pahýle líp a jabloní ako kostry rúk, čo sa zdvihli na ťažkú obžalobu. Ruiny múrov, jám, trosiek, zborením postriekaných červenou krvou, jačali k temným blankytom ako na deň hnevu a súdu. Na uliciach ležali mŕtvoly. Nemali príbuzných, nemali kňaza, nemali pohrebu. Iba kŕdle havranov, krákajúcich po spáleniskách, oblietali padlých a mrciny, aby sa dostali k strašnej koristi. Celé čriedy veľkých kotných múch vynorovali sa za pachom zdochlín, čo rozkladali vzduch a mali zamoriť zem.

To bolo všetko. To prišlo so zničením Slovenska. Už nebolo čo čakať, v čo dúfať, dielo satana bolo dovŕšené, jeho príchod podesil naše duše.

Bolo teda po druhej svetovej vojne roku Pána 1945, keď hrdosť slovenská bola zrazená do prachu. Štát pod Tatrami ostal vyplienený, pustý. Už tu nič nežilo. Ani na zemi, ani vo vzduchu, ani na vodách slovenských riek nebolo zbla z toho, že sme žili, zmizlo všetko ako po vymretí. Na čo sa bolo dívať? Boh bol na nebi, satan na zemi a Slovenska nebolo.

Padla Bratislava.

Mati drahá! Metropola samostatnosti, tepna slovenského pulzu, naša pýcha života, dŕžava poézie pred očami nám zomrela a nevstala viac. Bratislava, nedávno vzkriesená po tisícročí, ležala znova mŕtva pri našich nohách.

Čo bolo robiť! Kde sa podieť! Synovia pekla vrhli sa mi na krk ako supy na svoju obeť, nebolo čo volať na raty, Slovensko bolo krajinou bez zákonov, Slovensko už nikoho nechránilo. Zem bezprávia, ovládaná spodinou vyvrheľov, vrahov a kacírov, stala sa neznesiteľne tesnou a temnou ako väzenie. Hmyz nám liezol po tele.

Ó, boli chvíle, keď som banoval, prečo som nepadol vo svete na frontoch. Spomenul som si, prečo som nezahynul, keď som bol na Ukrajine ostreľovaný tri razy letcami, prečo dopadali míny a granáty blízo mňa a zachránil som sa. Prečo som sa musel vrátiť, prečo som musel vidieť, ako pred očami mojimi sa odohráva dej ukrutnej slovenskej skazy! Pre toto som si mal zachrániť život?

Ach, nemyslieť radšej, neuvažovať, nevidieť nič. Chytiť sa niečoho, čo by zabilo myšlienky.

A skutočne. Vzal som rýľ, motyku a šiel som robiť. Fyzická práca mi priniesla úľavu nervov. Tri týždne od rána do noci som sa zachraňoval kopaním záhrady. Bolo mi dobre, chvíľami až príjemne, že som sa zbavil vedomia i pohľadu, i cítenia, i všetkého, čo mi pripomínalo slovenskú záhubu. Nanútil som sa do práce, aby som zabil bolesť duše, ktorú som už nemohol niesť. Bol by som si želal mať tri razy toľko pôdy na kopanie, len aby som to pretiahol, kým bude možno.

A nedalo sa.

Prácu som skončil a utiahol som sa do samoty.

I samota ma zabíjala. Izba mi bola áreštom. Netešili ma knihy básnikov, ktoré som denne brával do rúk. Steny sa išli zrútiť na mňa. Celý svet so svojou hrôzou ma zavalil. Nevydržal som, bežal som von.

Ulice Bratislavy — strašný pohľad. Z krásy nášho mesta neostalo nič. Potkýnal som sa o trámy, o trosky múrov, o vybitú dlažbu, o rozstrieľaný asfalt, zavadil som do elektrických i telefónnych vedení, potrhaných a rozhádzaných po zemi, a haraburdia z vyrabovaných obchodov a domov boli plné ulice. Nebolo premávky, ani ruchu chodcov. Ulice čpeli smradom barbarov, otrhaní, špinaví aziati zaplavili mesto. Na Vajnorskej jeden z nich sa mi postavil do cesty a vovliekol ma do zrúcaného domu. Musel som vyhrabávať zasypané mŕtvoly. Iný pri Metropolke ma zahnal do pivnice vynášať debny vojenského skladu. Utekať sa mi chcelo, keď som sa stretol s touto soldateskou, ktorá páchla alkoholom, smilstvom a bohorúhačstvom. Všetci boli z hniezda satanovho. Opilcami hemžila sa naša metropola. Za dve hodiny chôdze nestretol som v meste známej tváre.

Žiadalo sa mi nadýchať sa trocha vzduchu. Bežal som na Kuchajdu, do lesa. Išiel som cez vinohrady, ktoré už nemali gazdu. Rozryté bolo všetko, tam prešiel front. Plody našej zeme už nebudeme oberať. Ako len smutno tu bolo. Ani vtáčkov som nevidel, tma ich vyhnala z lesa.

Chcel som sa započúvať do šumotu hory, zmámiť sa vôňou, nadýchať sa živicou, ihličím, machom. A sklamal som sa. Tak ešte nehučali hory slovenské, ako som ich tu prvý raz počul. Plakala celá príroda. Keď som si sadol pokraj chodníka, zaľahla na mňa nekonečná ťažoba. Vo vzduchu nebolo slnka, trávy nemali zelene, mach nehrial. Hľadel som nemo dolu. Pohľad do údolia na Bratislavu bol ako pohľad do hrobu. Tu ležíš, Slovensko moje, krajina krásy, zem poézie, drahá mati naša! Synovia tvoji mohli by prežalostne kvíliť, keby smeli. Kto sa dnes o nich stará?! Tam dolu zomiera národ.

Sedel som pri umučenom Slovensku. Hodiny, dlhé hodiny jeho agónie vchádzali mi do duše, zomieral som, ako nezomiera človek.