ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Chudáčik boží, keď si sa narodil, kniha evanjelia bola otvorená.

To boli hodiny Boha na zemi.

Začal si kvitnúť, ako každá mladosť. Ale nebo dýchlo na kvet a ty si sa stal Františkom.

Pridal si sa bosý k bosým. Nevyronil si slzu, že zem omína. Svätí sa nezlomia na plač.

Odel si sa handričkami. Vietor neodtrhol z nich na tebe ani nitky, tak dobre ťa obliekli v nebi.

Boh ťa popálil láskou a popáleniny nebudú chcieť obväz. Dlho ti budú horieť na tele.

Rodič ťa vydedil. A utišoval si ho, že máš Otca na nebi a teraz si mu dobre na stope.

Aj šaty si mu nechal. Tak pre Krista na kríži nebolo nijakých šiat na zemi.

Zanechané lichôtky za tebou volali. Ale ty si im hovoril o Bohu a boli ticho. Toľko si mal Otčenášov, ako hviezd na nebi.

Nevesta chudoba, ó, ako chce byť milovaná! Založil Spasiteľ svoje kráľovstvo na dvoch halieroch vdovy.

A od dvier chrámu hľadíš na tie dve mince, je na nich svätožiara, cesta dohora.

Potom rozdávaš už len nebo. I zbojníci sa doňho tisnú, máš ho dosť. I tvoji malomocní v ňom sú. Ošetruješ ich a nebeské obklady patria nielen im, aj tebe.

* * *

Žobral si chlebík, vreco božie si nosil; tvoje rehoľné rúcho nemalo vačkov, bolo by ťažké.

Ak sa stalo, že si prišiel k chate a bola zavretá, prosil si aj tam. Tí, čo ďalej bývajú, to počujú.

A povedal si svojim bratom: iďte pokorne, nebeské vtáčky, hľadajte si pokrm. A roznášajte pokoj.

Tu je chvíľa rozmnoženia chlebov, ako za časov, keď sa rodilo na zemi dvanásť košov.

Tí, čo nemajú role, ani sýpky a idú za Kristom, k tým odrobinkám si môžu posadať, bez zaťatej päste. Netreba prepadať majere.

František miloval to, čo našiel po Kristovi. Nechcel váľať tróny, ani ožobráčiť celý svet.

Svoje otrhané deti prijal do takej školy, v ktorej svätý len svätosť dáva.

A povedal im: neverte, čas nie je večný. Neplačte, že vás ruky Božie odtrhli od jarných lúk; neplačte, jar tu nie je večná.

Málo je priestoru, smädu je mnoho. Víno je kyslé. Tak sa volá ten ocot a žlč jari na zemi.

A Bohu povedal František: ja budem to všetko, čo sme ti zlého my ľudia urobili. Ty buď odpustenie.

To akoby sme zapálili sviecu v chráme Božom, len tak, ukradomky a so strachom, že sme veľkí hriešnici.

Lebo i mýtnik môže premeniť svet, keď ruky zloží pred Bohom.

Tie ruky, ktoré boli predtým hrozivé.

Veď Zachej sa díval s úsmevom na polovicu svojho nazdieraného bohatstva, keď mal Krista na návšteve.

Rozdať chudobným. Prejsť pri nich, poskrúcaných biedou, a Pán Boh sa raduje, že neboli obídení.

* * *

Čo si žiadaš, František? Nič pre seba. Pre tých ostatných milosť a veľké odpustenie.

Nechže je, Bože, tvoja ruka láskavá. Slabých i hriešnych pohlaď, keď zdvihnú k tebe oči.

Tam ťa väčšmi treba, kde sa nahromadilo veľa žiaľu ľudského, kde sme hladní, kde práve oči otváraš.

Necháš prosiť aj okrušinku o svoju lásku. Veď pri nej neubúda z tvojej veľkosti.

Najradšej pritúliš tých ubolených, ktorými život povymetal všetky smetiská.

Akoby si na nich zvlášť lipnul a si spokojný, keď i také duše ožijú, ako je Šavel, ako Magdaléna.

Ó, Bože, k previnilcom buď milosrdný, čo už plačú pred tebou.

Bratia zbojníci, sestry hriešnice, poďte!

To je tá sila, čo i brata vlka skrotila a dušu ľudskú, ako v zlievarni, vie upodobniť nanovo.

Ticho je v Porciunkule. Modlí sa pár bratov, aj tí svätí na obrazoch, v nebi nebeskom.

* * *

Na vrchu Alverny je chatrč z haluzí. Tu sú tie večné pahorky, hneď ich uvidíš, len si prines čistú tvár.

Poď, taký slabý, s bledunkým telom. Niet ho kde skryť na hore Tábor.

A dobre je tu. Tri stánky odrazu sa ponúkajú tomu, čo nikdy nebude mať chalupy.

Otče nebeský, ty ho naučíš vidieť už nie strechu nad hlavou, len veľké nebo, pred ktorým padne na tvár.

Ty sám vieš, kedy vstane a zdvihne oči. Lebo na zemi nie je sláva, len chudoba. Tú musí vidieť.

A s ním mnohí budú kocku hádzať o ten plášť chudoby, o ten kvetovaný plášť. Ani jeden kvietok nezlomí sa.

A keď si posadajú spolu na trávu pôstu ako na prestretý obrus rosy, ani jeden jej rubín sa nestratí.

Potom, keď príde ohnivý Duch Serafín, on nechá päť kvapiek krvi, ako päť ruží na Božom stole obetnom.