ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zastenal háj vetrom jarným odhora, oddola,
zatienila mutná slza zornicu sokola,
zahorela hruď sokolia páľom slávosmädu,
zavesloval sokol letom prudkým k nebohradu,
sadol na štít rýdzozlatý a javným zobákom
zakrákoril smutno-hnevno k najvyšším oblakom:

„Oj, ty Bože Hospodine na vysokom nebi,
vieš, čo spravil svet z tej našej slávy a veleby:
Zostrieľali plemä moje a vykynožili, —
sám ja, — iné hanbu túto rody nedožili —
a i vo mne pukli žily, zmľandraveli svaly,
zmäkol pysk a pazúry sa drevenými stali,
spŕchol hrdý kochol z biednej, ovisnutej hlavy,
nič zo mňa: bo — čo je sokol bez jarabej slávy?!
— Chovával nás prst kňahynin srdcom holubičím;
teraz — chová mňa čierna zem myškou, lebo ničím;
na žulových hradobralách hniezdili sokoly.
Teraz — spávam na sucháre osamelom v poli;
nosili nás hrdí jazdci na kráľovské lovy:
Teraz? — žobrač! — oj, ktože pád plemena dosloví!?
Rohom naším triumfálnym už ponocný trúbi
a sokolom vysmievajú sa sprosté holuby! —
Nuž, na to si, Stvoriteľu, stvoril rod sokolov,
by slobodný dokonali let hnilou nevôľou?!“

Tu zasekol starý sokol pysk hnevom a žiaľom,
až poznovu rozkričí sa, po mlčaní malom,
po srditom zamĺknutí túžbou sa rozkričí:
„Oj, ty Bože Hospodine, daj mi let orličí,
premeň pole hôr a luhov v pole rudých bojov,
zameň pušky poľovnícke bohatierskou zbrojou;
ta, na hrady, na kráľovské, na pevnosti slávy,
ta, na víchricou slobody metané zástavy,
ta, na vlkov krvilačných, proti besným drakom,
to pazúrom, to peruťou, to krivým zobákom!
Ta, k záštite bitých bičom macochiným detí,
ta, ku výšinám slncovým, ku žriedlam osvety,
ta, kde márne telo, — telo, ktoré mrie a morí,
ta, kde kroviny myrtové a palmové hory,
ta, kde veselie sa točí, kde radosť sa rodí,
ta, kde v službe je poroba a volnosť vývodí,
ta, kde ráznosť dráhu razí, ničomnosť sa ničí —
ta — ty Bože Hospodine — daj mi let orličí!“

Tu zaťal pysk zmladlý sokol dôverou a mierom,
tmavá farba rozostrela sa jarabím pierom,
otuhli v ňom hrubé žily, zmohutneli svaly,
skostnatel pysk, pazúry sa železnými stali,
krk vztýčil sa ohebnosťou pružnej, hrdej sily,
vzplanul zrak a perute sa siahou rozšírili. —

Divili sa kane, sovy, dudky, netopiery,
čo zdialo sa mocou dejín, vedomia a viery.