ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ta ja puojdem, ta ja, na cudzú dedinu,
smutnú ťa zanechám i celú rodinu.

Keď ja ztato puojdem, upletiem zahradku,
ľuboreckým^[163] deckom na večnú pamiatku.

Toto je zahradka, tá naša pamiatka,
kerú nám upletla tá naša frajerka!

Pri Trnave ruža kvitne, já ju trhat nebudu,
miloval sem švárné devče, už ho viace nebudu.

Verne sem ho zamiloval, v srdci sem ho já nosil,
až pokud sem lásku jeho, že falešná, neskusil.

Ništ to, ništ, čerta ništ!
Včera bola frajerečka, dneska ništ!

Na zelenej lúce, tam sa pasú žrebce,
milovau som diovča, ale ma už nechce.

Boly časy, ešte budú,
boly časy jasné,
mal som diovča krásne,
jak ľaľuju!

Povedzže mi, povedz, ty vtáčku jarabý,
které je vo svete največšie súžení?

Jedno je súžení s milou rozlúčení,
druhé je súžení mrcha oženení.

Už ten jarčok vyschou, rybky vychytali,
už to diovča vzali, čo mne sľubovali.

Zanechalas ty mňa, zanechám ja teba,
budeme banovať po nečase oba.

Dobrá noc, dobrá noc, holubičko sivá,
že si ma tak dlho v srdci svém nosila.

Nosila si ty mna, nosil sem i ja též,
smutná to novina, že ma zanechat chceš.

Jakže ma zanecháš, potešenie moje?
Vidíš, jak mé srdce za tebou banuje.

Srdce mé banuje, v očách slzy hrajú,
bars bych nebyl poznal žádnú lásku tvoju.

Moja milá, jako je to?
Strávili sme spolu leto,
ale zimu nebudeme,
akože sa zabudneme?

Sama si si, milá, sama si si vina,
že si odkladala do nového vína.

Od nového vína do nového roku,
nebudeš ty líhať viac pri mojom boku.

Červená ruža, fialka,
zanechala ma frajerka,
zanechala ma a ja ju,
nech si ju doma chovajú.

Nech si ju držia na peci,
ako kobylku v konici,
nech si ju za sklo posadia,
že chlapci na ňu nehľadia.

V hustej hore bukovine
čierny havran vodu pije.
Pije on ju v smutnom žiali,
že je diovča v cudzom kraji.

V cudzom kraji za Kérešom,^[165]
keby ho ja, Bože, našol;
šel by za ním šírym svetom,
ako vtáčik bystrým letom.

A čo by som i dva prešel,
takuo diovča bych nenašel.
Maliari ho maľovali,
veľkí páni milovali.

Za horami na doline
sivý holub vodu pije.
Pije, pije v veľkom žiali,
že má milú v cudzom kraji.

V cudzom kraji za Rakúsy
priletely divé husi,
ty medzi sebú gágaly,
že mú milú Nemci vzali.

Keď by mi prišla hrať ze sveta muzika,
predsa moje srdce žalostne naríká.

Keď by mi prišli hrať ti z neba anjeli,
predsa by mňa oni nerozveselili.

Rodičové moji sa mňa spytovali,
ač ma nečo bolí, že by spomáhali.

Nebolí mňa telo, ani hlávka moja,
ale moja milá mé srdce ranila.

Na vysokém strome černý havran repce,
Boh ma neopustí, keď ma milá nechce.

Keby to nebolo moje potešení,
musel bych sem zúfať v tom mojom súžení.

Ty mňa nemiluješ, len opovrhuješ,
huncvutu druhému tvé srdce slibuješ.

On te nemiluje, len sa ukazuje,
počkaj o rok, o dva, veď te on zunuje.

Budeš banovati, že si mňa sklamala,
že si tvoje srdce jemu darovala.

Budeš oplakávať, že ma nechceš lúbiť,
ale bude darmo, keď ja už budem hniť.

Má milá, milenká, kdeže si mi teraz,
kdeže si ručníčkom slzičky utieraš?

Má milá, spanilá, kdeže ťa hľadať mám,
či si sa vzdialila, či sa ja zblížim k vám.

Ja by som sa zblížiu na vašu dolinu,
keby mohou tam byť aspoň za hodinu.

Keď by som prileteu k horniemu okienku,
hneď by som zašeptau na moju milenku.

Či je ešte zdravá, či na mňa spomína,
či jej dobré srdce iný neodníma.

Pošepci mi, vetrík, jaký tam čas chodí,
či sa mojej milej tak jako mne vodí.

Spýtaj sa, mesiačku, jak zasvietiš na ňu,
či jej dosť narástlo toho roku ľanu?

Či smutná sedáva večer pri kúdeli,
či si kratochvíle s príbočníkom^[168] delí?

Azda i prešvihne okom dookola,
kde by mohla spatriť svojeho sokola.

Mal sem ja frajerku, to je pravda jistá,
ale mi ju vzala ta vodička bystrá.

Vodička turčanská nesla do Dunaja,
ach, už ništ nebude z mojho milovania.

Letel bych ako pták dolu tým Dunajem,
keby som len vedel, že ju ja dostanem.

Oželel bych život, šel bych dnem i nocí,
keby mi len chcela v mém žiali pomoci.

Keby mi chcela dať svoju pravú ruku,
tá by zahojila túto moju muku.

Kebych pred oltárom stál pri jejím boku,
byl bych rád v očistci za ňu bars pet rokú!

Už som ťa bou zabou, frajerečka moja,
zasi mi je ľúto, že nemáš frajera.

Už som ti bou zabou na mater, na otca,
a na teba, diovča, nemuožem do konca.

Už som ťa bou zabou, ani nespomenou,
a tá tvoja krása uvádza ma zasa.

Ach, srdiečko moje, čo ma toľko bolíš?
Ažda sa mi nikdy v žiali neukojíš.

Teda ťa ja budem, milenko, zabývať,
keď mi budú smutne na pohrebe spívať.

Tedy bude konec tejto mej žalosti,
keď budú na márach složené mé kosti.

Tedy ťa, milenka, tedy ťa zabudnem,
keď tou čiernou zemou prihádzaný budem.

Nespomínajže ma, moja frajerečka,
ako by nuož rezau do muojho srdiečka.

Frajerečka starodávna,
pre teba ma nechce žiadna.
Pre teba ma nemilujú,
len na teba ukazujú.

Torysa, Torysa, to je bystra voda,
skočil by ja do nej, frajirky mi škoda.

Ktože by mi kazal do tej vody skakac,
pre leda dzivčatko drobné rybky lapac.

Haničko, Haničko, jarna lastovičko,
prebija mi śerco tve rumene ličko.

Prebija, prebija, napoly zahrava,
už śe naša ľubosc lem tak rozterhava.

Teraz som tak obstal, že som ce nedostal,
jak rybka bez vody, kedz ju von vyhodzi.

Na tym Śpiskym zamku
mal som Marianku,
dobre ja ju znam,
znam ja ju dobre, znam,
dokla^[173] ja ju v ručke mam.

Jak ju z ručky puscim,
kam o inšej myślim,
poceš me Boh sam,
poceš me Boh z nebe,
kam ja myślim o cebe.