ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Horička horárom, sekera rubárom,
moja frajeruočka býva mi za Váhom.

Hora, hora, zelená si!
Moja milá, ďaleko si!
Za horámi, za vodámi,
stydne láska medzi nami.

Ja za horou za vysokou,
ty za vodou za hlbokou,
ja za horou, ty za vodou,
nebudem ja nikda s tebou.

Ďaleko je hora od šíreho poľa,
ešte som ja ďalej od môjho frajera.

Ani mi je nadol, ani mi je nahor,
nemuožem ho vidieť pre zelený javor.

Ja pozerám dolu, ty pozeráš hore,
nemuožme sa vidieť pre zelenuo pole.

Nemuožem, nemuožem, ako si spomuožem,
milý je ďaleko, ako mu odkážem?

Odkážže mi, odkáž, aspoň od komára,
nech sa moje srdce toľko neumára.

Keby mi neboly vršky na závade,
veru by som videu milenku v zahrade.

Ale sa mi vršky na veľkej závade,
preto neuvidím milenku v zahrade.

Ľúto mi je, ľúto, i doma, i tuto,
že mojej frajerky na Hačave^[120] nito.

Nito mi jej, nito, príde mi na leto,
na leto zelenuo potešenie vernuo.

Dosťže ti tuoni
višňa, čerešňa
od slnca,
nezatvárajže,
srdiečko moje,
okienca!

Či ich otváraš,
či ich zatváraš,
vidím ťa.
Cez okienečko,
moje srdiečko,
nekry sa!

Milý moj, milý moj, nečiňže mi žiaľu,
milovala by ťa, ale mi nedajú.

Milovala by ťa, ale sa mi nedá,
že jest tej ľúbosti na tisíckrát škoda.

Škoda tej ľúbosti, že sa darmo trápíš,
kto tomu príčina, ty mu, Boh, zaplatíš.

Rada som ťa, rada, moj milý, videla,
trebárs som ja mnoho pre teba trpela.

Mnoho som trpela, však sa nezaríkám,
pre teba, moj milý, rada aj umírám.

Šuhajko, z ruži kvet, ľúbi ťa všecek svet,
nemuož ťa zaľúbiť moja mať, muoj otec.

Šuhajko kalinka, ľúbi ťa krajinka,
nemuož ťa zaľúbiť tá moja rodinka.

S grúňa do doliny a s vršku do hory,
kým diovča nevidím, nič mi je nie k vuoli.

K vuoli si ty, k vuoli mojím sivým očom,
ale si nie k vuoli tým mojím rodičom.

K vuoli som ja, k vuoli, tvojmu srdcu k vuoli,
ale som nie k vuoli tej tvojej materi.

Hoja, hoja, hoja, kochanečko moja!
Všecko sa mi tak zdá, že nebudeš moja.

Štyri vrchy, dve doliny,
čo sme my dva porobili?
Že pre našu vernú lásku
dajú oboch na retiazku.

Ej, laju mne, laju, že ja chodzu za ňu,
mne śerdečko boli, kedz popatru^[123] na ňu.

Bili mne, bili mne v Štítnickej^[125] doline,
počul si, šuhajko, a nebránil si mne.

Lajú mne, bijú mne, šuhajko, nedaj mne!
Vtedy ťa nedám biť, keď ťa budem ľúbiť.

Šuhaju, šuhaju, pre teba me lajú,
ani se mi s tebou shovárať nedajú.

Majúže me, majú, len pre tebe láti,^[126]
muožem ti, šuhajko, svatý pokoj dati.

Mali by mňa, šuhaj, pre teba ovrávať,
ver ty volíš u nás dvere neotvárať.

Mali by mňa, šuhaj, len pre teba biti,
ver ty volíš do nás nikdaj nechoditi.