ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ak ma máš zanechať, zanechaj ma v piatok,
na sobotu večer mám ich zas dostatok.

Okolo záhrady voda tečie,
skazuje mi milý, že ma nechce!

Keď ma nechce, a ja nedbám,
v srdci ho nenosím, v reči nemám.

Načože mi, milý, čiernu stužku dávaš?
Však ja to dobre viem, že ma zanahávaš.

Zanahaj, zanahaj, čo si zamiloval,
ale tak zanahaj, že bys nebanoval.

Keby ja vedela, kto mňa s milým lúči,
nasypala bych mu soli medzi oči.

Soli medzi oči, piesku medzi zuby,
aby nerozvádzau, čo sám Pán Boh súdi.

Zaspievaj, kohútku, na brezovom prútku,
frajer ma necháva vo velikom smútku.

Zaspievaj, kohútku, nad našimi vráty,
vzau mi čert frajera, asnaď mi ho vráti.

Muoj frajer sa chváli, že ma nechau v žiali,
muože sa nechváliť, muože vo večšom byť.

Keď sa naša láska začala,
fialuočky som si nasiala.
Ešte fialuočka nezišla,
už sa naša láska rozišla.

Svietila mi sviečka od východ slniečka,
ale mi už zhasla, za chmáričku zašla.

Svietila mi zora do mej mamky dvora,
teraz už nebude ani do pitvora.

Sama si postelem, sama ležať budem,
lecijakej laje^[140] postielať nebudem.

Sľubovali sme si, keď čerešne kvitly,
čerešne dozrely, my sme si odvykli.

Cudzích budem ľúbiť a svojho nechávať,
akože sa budem pred Bohom vyznávať?

Mala som holúbka v truhle zamknutého,
ale mi uleteu do poľa šíreho.

Uleteu, uleteu za zelený dubec,
už inde hrkúta moj milý holubec.

Sivá holubička po Dunaji plýva:^[141]
z velikej ľúbosti rada žalosť býva.

Bola láska, bola, medzi nama dvoma,
už taká nebude ani medzi stoma.

Milovali sme sa ako holubičky,
rozlúčili sme sa ako lastovičky.

Čo mi bolo miluo, to ma pominulo,
čo sa mi nepáči, to sa za mnou vláči.

Nahau si ma, nahau, v žiali postavenú,
a ty si zaleteu za horu zelenú.

Za horu zelenú, za ten čierny oblak,
milý, duša moja, skorože sa navráť!

Nebudem veselá, ani nemuožem byť,
šuhaj ma zanechau, čo ma počau ľúbiť.

Tak sme sa, šuhajko, my dva rozleteli,
ako tie holuby, keď medzi ne strelí.

Vuoľa moja, vuoľa, kde si sa podela,
či hore, či dole, ver si uletela.

Skorej by sa kameň na zlato obrátil,
než by sa moj milý nazpátek navrátil.

Taká sa mi škoda stala,
frajera mi voda vzala.
Keď ho vzala, nech ho nese,
najdeme ho na kolese.

Tak mi odkázali na hore táčenci,
že za mnou banujú bystrickí mládenci.

Ja som odkázala na hore táčencom,
žeby pozdravenie riekli tým mládencom.

Bože muoj, Bože muoj, jaká ja nešťastná!
Už moja hviezdička na nebi zahasla.

Jedna mi zahasla, druhá zasvietila,
dá to milý Pánboh, že budem šťastlivá.

Moje potešenie šlo dolu vidiekom,
zaplatila by mu, kto by mu zatiekou.^[143]

Zaplatila by mu bielymi toliarmi,
kto by mu zatiekou hustými horami.

Ani tak nesvitá, ako svitávalo,
moje potešenie, to ma zanechalo.

Potešenie moje, kde si sa podelo,
či nahor, či nadol odo mňa letelo.

Sama som ja, sama, sama osamená,
ako tá trávička v hore neskosená.

Keď tá tráva uschne, zasi druhá vzíde,
moje potešenie nikdy viac nepríde.

Potešenia nemám, poteš ma, Bože, sám,
poteš s takej strany, s kterej sa nenazdám.

Bože muoj, Bože muoj, jaký to žiaľ veľký,
keď sa rozlučuje frajer od frajerky.

Keby sa rozlúčil na týden nebo dva,
ach, ale keď povie, že nepríde nikda.

A čo by sa sišli zo sveta pisári,
ver by moje ťažké žiale nespísali.

Čo by bol svet papier a more atrament,
ver by nespísali srdiečku fundament.

Keď sme sa my s milým rozlučovať mali,
aj tá zem plakala, čo sme na nej stáli.

Keď sme sa lúčili pod zeleným stromom,
tie vtáčky plakaly, čo sedely na ňom.

Neumieraj, šuhaj, pre jednu dievčinu,
budeš horeť v pekle po samú čuprinu.^[144]

Ťažko mi, Ondráško, od teba odvykať,
musím si srdiečko na zámku zamykať.

Tažobečko ťažká, padni na Ondráška,
padniže na neho, na srdiečko jeho!

Kým si k nám chodievau, vždycky si vravievau:
„Má milá, vezmem ťa!“ a teraz: „Nechcem ťa!“

Ja som taká bola, ja som milovala,
pán Búh dal, pán Búh vzal, zostala som sama.

Nebudem banuvať, ani horekuvať,
kúpim čiernu stužku, budem pokoruvať.^[145]

Zakvitla čerešňa samým bielym kvetom,
keď ma šuhaj nechce, puojdem šírym svetom.

Zaspievaj, sokol, keď si vták,
pozdrav milého nastokrát,
opytuj sa ho, jak sa má,
či je v tom žiali, čuo som ja?

Ach, prenešťastná v svete ja,
mého milého zbavená,
viem, že ma on už zanechá,
už inú milú v svete má.

Kéž ja mám posla verného!
Poslala by hneď pro neho,
na jednu malú chvílečku,
ku potešeniu srdiečku.

Bože muoj, Otče muoj, čo som urobila?
Že som pre jedného všeckých opustila!

Opustila som si sokola pre páva,
išla bych ho hľadať, neviem, kde sedáva.

Sedáva, sedáva v súsedovom dvore,
v súsedovom dvore, na hodbavnej šnuore.

Však je tá šnúročka, však je bars tenučká,
zarezala sa mi do mojho srdiečka.

V šírom poli holubička
oplakáva šuhajíčka.
Prečože ho oplakáva?
Že on k inej už pristáva.

Šuhaj, šuhaj sivooký,
plačem, tlačím tvoje kroky,
tvoje kroky i chodníčky
okolo kyslej vodičky.

Voda, voda, kyslá voda,
že si kyslá, ver ťa škoda!
Lebo šuhaj sladkú ľúbi,
ver sa ten k nám už nesľúbi.

Jaj, Bože muoj, tri trojice!
Zarmúcenuo moje srdce.
Prečože je zarmúcenuo?
Že je s milým rozlúčenuo.

Svete, svete, svete márny,
zanechau ma šuhaj švárny,
šuhaj, šuhaj najšvárnejší,
mojmu srdcu najmilejší.

A ja smutná, neveselá,
zostala som bez frajera,
bez frajera, bez Janíka,
bez švárneho šuhajíka.

Za dedinou šuhaj strelil,
do dediny hlas uderil.
Už je, šuhaj, už je amen,
ja sa ti viac nedostanem.

Na strmý Paradis^[149] čierny orol sadou,
už ten šuhaj celky na milú zabudou.

Keby sem vedela, kde sa bude baviť,
dala bych ho ešte jeden ráz pozdraviť.

Keď si ma zabudou, nezabudnem ťa ja,
nech ťa Boh opatrí, milá duša moja.

Kalina, malina, nad vodou sa kníše,
starodávný frajer lístočok mi píše.

Píše mi ho, píše, čiernym atramentom,
aby ho poznala medzi regimentom.

Píše mi v ňom, píše, drobnučké litery,
žeby ho poznala medzi granatiery.

Ach, veď som ja sama, nebožátko sama,
ako tá jedlička v hore okresaná.

Ešte tú jedličku vetríček preveje,
a mne smutnú, truchlú, nikto nerozsmeje.

Težko mi je, težko, težšie od kameňa,
že ja na tom svete nemám potešenia.

Tašel mi milý moj daleko ode mne,
zarmúcené srdce prevelice ve mne.

Budem ho smútiti, dokud budem žiti,
v černom oblečení budem se nositi.

Radostné moje dni, kde ste se podely,
že ste tak náramne ode mne letely.

Svítilo mi slunce, mesíc, hvezdy jasné,
kým som uhlídala jeho líčko krásné.

Keby ho nemala nikdy viac vidieti,
veru by musela z težkosti zomrieti.

Ale v tej nádeji vždy som postavená,
že ho nekdy uzrím, smutná, neveselá.

Zaspíval kohút moj, keď šel preč milý moj.
Zaspíval nad vráty, asnaď se mi vrátí.

Ani mi je večer, ani mi je ráno,
na mojom srdiečku veselosti málo.

Moje srdce plače, ani neprestáva,
komuže sa, komu, muoj frajer dostáva?

Žiale moje, žiale, na mojom srdiečku,
snímže mi ich, Bože, aspoň polovičku.

Keby ja tie moje žiale rozpustila,
tie Liptovské vrchy s nimi by zakryla.

Ale ja tie moje žiale nerozpustím,
na mojom srdiečku težkosť znášať musím.

Težko mi je, težko, težšie od kameňa,
v šírom svete nemám žiadno potešenia.

V tom bystrickom poli skala zaplakala,
keď som sa ja s milým rozlučovať mala.

Ťažko je to nechať, čo raz vidí oko,
lebo sa to vreže do srdca hlboko.

Plačte, oči, plačte, slzy vylievajte!
Koho ste ľúbili, toho zanahajte!

Veru som ľúbila jednej matky syna,
bodajže ho bola vychovať nestihla!

Ani vychovati, ani poroditi,
ej, ani mne smutnej žiaľu narobiti.

Bodaj sa bol zalial v tom prvom kúpeli,
žeby ho mé oči neboly videly.

Chovala ho síce len ovseným chlebom,
ale nemá páru pod slncom, pod nebom!

V tej našej zahrade štyri ratolesti,
keď si ma zanechau, Boh ma neopustí.

Keď si ma zanechau pre moju chudobu,
pre moju chudobu — poručena Bohu.

Trebárs som chudobná, trebárs ja nič nemám,
keď sa len poctive medzi ľuďmi chovám.

Trebárs som chudobná, nebojím sa psoty,
vysúkam rukávy, pojdem do roboty.

Zanechaj, zanechaj, čo si zamiloval,
aleže si rozváž, že bys nebanoval.

Moj milý sa chváli, že ma nahal v žiali,
ništ sa, milý, nechváľ, ni mi je veľký žiaľ.

Zanahal ma milý a ja jeho radšej,
kerýže z nás bude banovati večšmej?

Mňa milý zanahal pre moju chudobu,
a ja jeho nahám pre jeho hrdobu.

Ty sa, milý, nazdáš, že si ty bohatý,
že ti dajú dievča, kde budeš pýtati.

Alebo sa nazdáš, že keď si v mentieku,^[151]
že dostaneš diovča na každom vidieku.

Smutná je to hora, čo je bez javora,
smutnejšie to diovča, čo je bez frajera.

Akože ja, ako nemám ľutovati?
V tolikej dedine frajera nemati.

Kým som bola malá, frajera som mala,
teraz, keď som veľká, pobrala ich strelka.

Ľúbosti, ľúbosti, mala som jej dosti,
a teraz jej nemám za dve márne hrsti.

Mala som jej, mala, kilou^[153] ju merali,
ale teraz by ju mezi prsty vzali.

Mala som jej, mala, za dva vozy tárne,^[154]
a teraz jej nemám za dve hrsti márne.

Stalo sa mi, stalo, čo sa mi malo stať,
oženil sa šuhaj, čo sa mne mal dostať.

Stalo sa mi, stalo, už sa mi nestane,
už sa mi ten šuhaj nikdy nedostane.

Nehnevám sa naňho, zle mu nevinšujem,
tak falešné srdce bárskomu doprajem.

Nech mu Buoh pomáha, v čom sa usiluje,
nech druhú vernejšie ako mňa miluje.

Nežiadam viac ľúbiť, pokuď budem živá,
keď som v prvej lásce nebola šťastlivá.

Načo si mám žiadať ďalej byť na svete,
keď som nešťastlivá v mojom mladom kvete.

V tej mojej zahradke tulipán zakvitá,
len mi na zármutok i mrká i svitá.

Jako tá vodička teče velmi mutná,
také sa mi očká, keď som veľmi smutná.

Smutná som ja, smutná, a i smutná budem,
na mé dobré časy nikda nezabudem.

Jako sa mi ony friško pominuly,
len mi veliký žiaľ za sebou nehaly.

Ta ja pojdem, ta ja, do tej Sibérie,
kde človek o hlade a o smede žije.

Tak sa mi ani piť, ani jesti nechce,
len mi smrť do uší ustavične šepce.

Ale ty srdce mé, ništže ty nezúfaj,
Bohu premilému len ty verne dúfaj.

Však ťa milý Pán Boh z teho vypomuože,
tvoje dobré časy navrátiti muože.

Ešte sa ja ufám mojemu slniečku,
že mi voľakedy zasvieti k srdiečku.

Pošil mily, pošol prečka,
vzal mi kľučik od sardečka,
od sardečka od mojeho,
i od lička rumeneho.

Ochabil^[157] mne šuhaj na zelenej luce,
teľo mam pocechy, perstenček na ruce.

Ochabil mne mily a ja nebanujem,
ešče panu Bohu verne podzekujem.

Ach, sardečko moje, jakej mi rady daš?
Kehom milovala, či ho mam ľubic zaś?

Takej ja ci, takej, radočky dodavam:
nežaluj, nebanuj, ani śe nestaraj!

Jaj, zabudz mne, zabudz, však ja ce zabula,
jak by ja ci nikda frajerku nebula.

Nebulo ci patric^[160] mojej malučkosci,
lem ci bulo patric mojej pridalosci.^[161]

Nebulo ci čekac mojho dorostaňa,
lem ci bulo čekac mojho obracaňa.

Nebulo ci patric, žem bula malička,
lem ci bulo patric, žem bula šumnička.