ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I shora i zdola každý na mňa hľadí,
ako by ma mali všetci chlapci radi.

I shora i zdola každý na mňa volá,
ako by každému frajeruočka bola.

I shora i zdola na mňa nevolajte,
dosť iných v dedine, za týma sa majte!

Keby ja umarla, bula by žaloba,
ani by neišla pres Košice voda.

Ja som biela, bielušká,
trebárs malá, maličká,
kto chce moje meno zvedieť,
mé meno je Mariška.

Chcela som se vloni vdať,
nechcela me mamka dať,
že som ešte dievča mladuo,
musela som nechať tak.

A ponevadž ešte ta
zamilujem nevdojak,
hocikomu se nesverím,
že som taká, lebo tak.

Ja milujem lokaja,
kompana^[35] i farára,
praktikanta, lajtinanta,^[36]
obrštera,^[37] majora.

Lecijaká šepleta,
nechže ko mne nelieta,
naše schody čisté, biele,
nech ich blatom nešliapa.

Hore, dolu idem, na seba nepozrem,
ešte ľudia vravia, že si hrdo vediem.

Svieť, slniečko, s neba pravo dol do krča,
jesto v Abelovej^[38] jedno hrduo diovča.

Svieť, slniečko, s neba rovno dol do vrby,
jesto v Abelovej jedon šuhaj hrdý.

Pravňanské panenky prevelice hrdé,
muožu sa prirovnať starej, hnilej vrbe.

Starú hnilú vrbu vietor prefukuje,
pravňanské panenky nikto nemiluje.

Bodaj sa srovnaly vršky s dolinámi,
žeby sa srovnaly hrdie dievky s nami.

Tovarišky moje, vydajte sa razom,
ja bych sa vydala, mám frajera kňazom.

Jeden mi je kňazom, druhý inšpektorom,
tretí píše listy za kráľovským stolom.

Neoriem, nesejem, žítko sa mi rodí,
takú frajerku mám, sama za mnou chodí.

Nechodiu som za ňou, sama prišla za mnou,
jako tá ovečka za zelenou trávou.

Nohavice z maku, klobúčik z tabaku:
nechcem starej dievky, nepoznám jej šmaku.^[41]

Moja milá tovariška,
v oči si mi ako líška,
a krom očí ako vrana,
oči bys mi vyďobala.

Miksuľa,^[43] honcuľa,^[44] ty sa mi nepáčiš:
na mňa sa usmievaš, s druhými vohladčíš.

Veď je ona pekná, ale nerobotná,
s jedným slncom vstáva, s druhým spati líha.

Načo si mi, načo, maľovaná Ančo,
načože mi budeš, keď robiť nebudeš?

Načo sú mi, načo, tvoje role, lúky,
keď robiť nevedia tvoje biele ruky.

Ona nič nerobí, len si pekne chodí,
i ja by chodila, keby nerobila.

Necpaly, Dulice,^[45] to je malý chotár;
z nečistotných diovčat narobíme motál.

Puojdeme na jarmok do mesta Budína,
popredáme ich tam za pol žajdľa^[46] vína.

Hrdá je, pyšná je, všecka ocundraná,^[47]
strela v jej materi, keď sa neozvára.

Oženil bym śe, ale naco?
Kedz nit dzevčata, len ledaco.

Ani śe krasne neobleče,
ani chyžečku nezamece,

do posceľky lehne, i to križom,
či to tak lihaju s tovarišom?

Ja mladzenec prekedvešny,^[50]
ne pre dzivky, pre nevesty;
ne pre dzivky zaluštane,^[51]
pre nevesty cifrovane.

Azda teba sviňa mala,
že si taká uváľaná:

Uváľaná kravy dojí,
cifrovaná pri nej stojí:

„Daj Boh štestia, uváľaná!“
„Choj ty v čerty, cifrovaná!“

Sbierajú orechy, než i orešence,
ktože vás poberie, chudobné diovčence?

Kebys bola dobrá, ako si podobná,^[53]
veru by som ťa vzau, trebárs si chudobná.

Trebárs som chudobná, chudobná som sebe,
však sa ja, šuhajko, neponúkam tebe.

Trebárs som chudobná, trebárs ja nič nemám,
lensi sa poctive medzi ľuďmi chovám.

Veď si ty, diovčatko, veď si ty dosť hodnuo,
hľadaj bohatieho, samo si chudobnuo.

I ty si, šuhajko, i ty si dosť hodný,
hľadaj si bohatú, keď si sám chudobný.

Šuhajko vlasatý, neposmievaj sa ty
z chudobných diovčeniec, sám si nebohatý.

Nemilujem ťa ja, diovča, pre majetnosť,
než pre tvoje mravy a peknú držanosť.^[56]

Sivý kuoň, sivý kuoň i kobyla k tomu,
u nás taká móda, neveriť nikomu.

Never šuhajovi ako tomu hadu,
má on pod jazykom sedmorakú zradu.

Šuhajíček herský, drž sa po paholsky,^[57]
lepší si ty jeden, ako iných sedem.

Keď mi na um príde milého dobrota,
hnedky mi vypadne z mojich rúk robota.

Dobrota, dobrota, ver sa mi spáčila,
mé milé srdiečko naskrze ranila.

Čo si, šuhaj, taký smutný
jak ochtinský^[58] jarok mutný?
A ja chodím vždy veselá,
bo milujem gavaliera.

Mala som frajera, čo sa mi myší báu,
pre nešťastné myši do nás nechodievau.

Chytila za rúčku, vyviedla na lúčku:
„Tu mi stoj, milý muoj, myší sa mi neboj!“

Veď si ty, šuhajko, len taká lebeda,^[59]
ako ťa mám ľúbiť, jaj beda, prebeda.

Poznať to zďaleka, který je mládenec,
chodí si po poli jak ružový veniec.

Poznať to zďaleka, který je ženatý,
chodí po dedine ako pes chlpatý.

Poznať to zďaleka hrdého roháča,
lebo si klobúčik nakrivo zatláča.

Poznať to zďaleka, kto je spravedlivý,
lebo je mládenec veľmi haneblivý.

Ľutujem, ľutujem jedného šuhajka,
že je on katolík a ja luteránka.

Čože ti, dievčatko, tá tvoja mať bráni?
Že si ty katolík a my luteráni.

Daromná, daromná naša verná láska,
veď nás rozlučuje viera luteránska.

Veru nám je, šuhaj, daromná hodina,
tebe bráni otec, mne všetka rodina.

Keď ste mali brániť, bolo brániť dávno,
už nezabránite, veru vám je darmo.

Nebráňa, nebráňa, ani už nebudú,
už sa nám, šuhajko, pobrať dovoľujú.

Pači śe mi, pači, luteranska vira,
bo ja luterana dva ročky ľubila.

Ej, braňa mi, braňa ľubic luterana,
vera ja ho budzem do svojho skonaňa.

Nebrance, nebrance, bo nezabranice,
bo ho budzem ľubic, hoc śe pošalice.

Kebys bola katolíčka,
bozkau by ťa v obe líčka,
ale že si luteránka,
neľúbi ťa moja mamka.

Plače diovča, plače, plače nevoľníčka,
že je on luterán, ona katolíčka.

Šuhajko luterán, za teba vuoľu mám,
ale ma moja mať za teba nechce dať.

Keď príde katolík, sadnem si za stolík,
keď príde luterán, zaraz mu rúčku dám.

Škoda ťa, šuhajík, škoda teba i mňa,
že si ty katolík a ja luteránka.

Muože sa, dievčatko, muože sa to stati,
muože si katolík luteránku vziati.

Moja dcérka katolíčka, tvoj synáček kalvín,
keby sa tí spolu sišli, bolo by to fajin.^[61]

Ružička vyrastá, diovčatko dorastá,
a chlapcov nie veľa, všetci sa korhelia.