ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď nemám frajera, nemám ani rečí,
nemajú čo plakať moje čierne oči.

A tá Mara pamodajka a jej frajer pamodaj,^[106]
nosia reči po dedine z dom do domu na predaj.

Robia reči, robia, a to všecko o mne,
a ja Boha verím, že to nadaromne.

Trpím reči, trpím, ako tá trpielka,^[107]
veď ich narobila súsedovie dievka.

Keď ich narobila, bodaj ich nosila,
že by ich i mladšej sestre poručila.

Radšej by si ženy kašu dováraly,
jako neboriatka dievky ovrávaly.

Žiadna sa neprejde ani hore, dolu,
žeby jej nenašly jakú takú vinu,

lebo že je krivá, lebo je lenivá,
veru jej musí byť jaká taká vina.

Reči som trpela, nuocke som trávila,
prečo si ma nevzal? Strela ťa zabila!

Povedzže mi, povedz, lebo mi odpovedz,
nak sa ja nedržím na ten horní koniec!

V horňom koncu bývam, v dolňom frajera mám,
keď pre vodu idem, len tatam pozerám.

Frajera mi dali, muža mi nechcú dať,
veď tých douničanov bude Pánboh trestať.

Tresci, Bože, tresci, veď ty vieš sám koho,
mojích protivníkov, lebo ich mám mnoho.

Radorečné ženy pod steny sadajú,
o nevoľných dievkach klebety skladajú,

ako kerá chodí, a kerá ništ nemá,
strela v ich jazyky! Žiadna nám ništ nedá.

Keby som vedela, kto ma ohovára,
ver by mu naliala jedu do pohára.

Jedu do pohára, piva do sklenice,
žeby sa napily tie radorečnice.

Pre radorečnice, pre radorečníkov,
šiou mi milý nadol mezi verbovníkov.

Za našimi humny zelená kapusta,
ľubeľskí^[109] mládenci majú veľké ústa.

Frajer moj uprimný, nenos mi noviny,
s tvými novinámi vložíš ma do jamy.

Slzy moje, slzy, jedna druhú rania,
ver mne v Ľuboreči^[111] veľo krivdy robia.

Robia mi ju, robia, len jedno dva ľudia,
bodaj nedožili zajtra do poludnia.

Robia mi ju, robia, len jedno dve dievky,
bodaj nedožily zajtra do hodinky.

Reže pila, reže, na mestickej^[113] vodze,
špeca mi ce, šuhaj, takoj v tvojim rodze.^[114]

Choc by ce, šuhaju, ešte ak špecili,^[115]
len by śe nam vjedno^[116] ľubic nebranili.

Chodievali by k nám, že čierne oči mám,
ale už nebudú, že veľký jazyk mám.

Dám si ja muoj jazyk klinci pokovati,
že mi on nebude toľme štebotati.

Letela hus biela, letela nad vodou,
zaplakalo dievča nad svojou slobodou.

Zaplakalo dievča, zaplakau i šuhaj:
Lebože ma miluj, lebo mi pokoj daj!

Milovali sme sa, milá má, na veky,
teraz sa nemuožme pre ľudskie jazyky.

Ľudský jazyk mrcha, našu lásku hubí,
keď nás dvoch rozlúči, nech ho Pán Boh súdi!

Ľudský jazyk, veliká zlosť,
mnoho mluví a nemá dosť: Jaj, jaj!

Jak na hore vetry vejú,
tak i ľudia pletky sejú: Haj, daj, danaj dom!

Od Oravy dážď ide,
už moj milý nepríde.
Prišiel by on, jaj Bože,
pre zlé cesty nemuože.

Neni je to prekážka,
že tá cesta je ťažká,
ale ľudskie jazyky
majú veľké praktiky.

To bystrické pole jest samé chodníky,
zanechal ma milý pre ľudské jazyky.

Ľuský jazyk mrcha našu lásku trhá,
kto nás dvoch rozlúči, nech ho Boh zarmúti.

Bože, Bože, čo mám robiť?
K mojej milej nesmiem chodiť;
zlí ľudia nás omlúvajú,
vernú lásku pretrhujú.

Ľudia, ľudia, čo myslíte,
keď nás smutných omlúvate?
Bárs sa vaša vuoľa stane,
naša láska neprestane.

Ani, milá, nelamentuj,
ľúbže ty mňa, ja budem tvoj,
ľúbil som ťa za tri roky,
aj ťa budem až na veky.

Horela kalina, ale už zahasla,
sama som si, sama, frajera odpásla.

Nie sama, nie sama, ale mrcha ľudia,
čo nám závideli, že sme sa ľúbili!

Čo koho do toho, kto miluje koho,
milujže ma diovča, neboj sa nikoho.

Zaviau vetrík cez dolinu,
milá, poviem ti novinu,
kde sa ľudia shovárajú,
všade nás dvúch ovrávajú.

Prší dáždik, padá rosa,
muoj milenký, nebojmo sa,
čuo by sme sa mali báti,
ktože nám smie rozkázati?

Ač všecko slúchať budemo,
milovať sa nebudemo,
pusťmo všecko mimo uší,
nám sa milovati sluší.

Ja som švárny, ty si šumná,
mám dom jedon a dve humná,
k tomu štyri kone vrané,
že je radost hľadeť na ne.

Ja som pekný, ty si krásna,
to muože byť láska šťasná,
by smo sa my neľúbili,
bola by to guľa jasná.

Na vínovej ratolesti
muožeš sladkuo hrozno jesti,
tak i pri mladej osobe
spravíš dobrú vuoľu sobe.

Poďme, milá, poďme preč,
už nás ľudia vzali v reč,
poďme, milá, k Dunaju,
tam nás ľudia neznajú.