ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veje vetrík, veje, zticha poduchuje,
kto koho miluje, zďaleka sa smeje.

Ani tak nehorí svieca barbierovi,^[83]
ako diovča horí proti frajerovi.

Veje vietor, veje, po jačmennom klase,
každý frajer pozná frajerku po hlase.

A na hore tulipán
a pod horou mladý pán,
máčal pierko do ledu,
sladšia ľúbosť od medu.

Tak si mi, muoj milý, do srdiečka padol,
ako by mi cukor do ústečok kládol.

Tak si mi, muoj milý, pribitý pri srdci,
ako by ťa pribiu striebornýma klinci.

Ver mi, diovča, ver mi, že ťa ľúbim veľmi,
že ťa ľúbim verne jako srdco ve mne.

Miluješ-li ty mňa, ešte ja teba vác,
že ja neviem, šuhaj, ani vypovedať.

Čo si mi, muoj milý, čo si mi za priateľ?
Keď ťa radšej vidím ako otca, mater.

Milý muoj, milý muoj, moja milá duša,
ver bych ťa nedala za mladuškuo húsa.

Šuhajíčku, drahý kvet,
radnej ťa mám než ten svet,
radnej ťa mám, duša moja,
nežli jiných peťsto peť.

Nežiadam si bývať v Pešti a v Budíne,
volím s tebou, milý, v oravskej dedine.

Svietilo mi slnce po dome, po štíte,
muoj frajer úprimný v Bochne^[84] je na mýte.

Dobre mi je, dobre, mám frajera v dome,
aj ho storáz bozkám, robotu nezmeškám.

Ja na hore, ty na rovni,
len ty na mňa nezapomni!
Keď ty budeš zapomínať,
ja ťa budem napomínať.

Krajší je Prešporok než Trnava,
lebo je v Trnave voda malá.

Ktože to povedau, že je malá?
Sama si, má milá, odkázala.

Povedzže mi, milá, jako se ti spalo,
či se ti tej noci se mnou nesnívalo.

Veru se mi, milý, každej noci sníva,
s tebou moje srdce ve dne, v noci býva.

Ale ty, muoj milý, na mňa zapomínaš,
asnaď mne do týdna nikda nespomínaš.

Keď te nespomínam, však te v srdci nosím,
a za tvoje zdravie Pána Boha prosím.

Znáš, že pravá láska v ustech neprebýva,
v tichom srdci bydlí láska opravdivá.

Dotiaľ ťa, muoj milý, neprestanem ľúbiť,
dokiaľ mi nebudú na pohrebe trúbiť.

Potom ťa ja, milý, ľúbiti zanechám,
keď ja moju dušu Pánu Bohu oddám.

Aj ja ťa len potom nechám, holubička,
keď na mojom hrobe vykvitne ružička.

Na suchej doline bystrá voda šustí,
prisahalo diovča, že ma neopustí.

Nič si ty, Anička, nič si ty nemysli,
len si ty Janíčka ku srdcu pritisni.

Mariška! Čo ťa bolí, dušička?
Všecko telo i kosti
od velikej ľúbosti.

Ľúbosť, Bože, ľúbosť, však je preveliká,
kde se rozpomuože, umorí človeka.

Nikdy by ja, nikdy, svetu neverila,
že by bola ľúbosť človeka zmorila.

Ale ja už teraz sama sobe verím,
že ledva, preledva po tom svete chodím.

Vuoľa moja dobrá, kde si se podela?
S drobnými vtáčenci^[87] do poľa letela.

Pod horou žitečká sú,
moje myšlienky kde sú?
Na druhej dedinečke,
pri mojej frajerečke.

Hora, hora, zelený les,
nevideu som mú milú dnes;
ani dneska, ani včera,
nedožijem do večera.

Kto ju videu, nech mi poví,
nech mi srdce obveselí,
moje srdce jako kameň,
horí láskou jako plameň.

Horí, horí, horí, horí
moje srdce pre potvory,
pre dievčatá, pre nevesty,
rado by ich všecky zjesti.

Na tichom Dunaji húsenky se perú,
kde je tuhá láska, zrídka se seberú!

Na tichom Dunaji biela húska plává,
kde je velká láska, tam skoro prestává.

Na tichom Dunaji bílý pávík lítá,
kde največšia láska, tam i hanba bývá.

Od veľkej ľúbosti padnem do chorosti,
od veľkýho žiaľa skočím do Dunaja.

Prečo by som, prečo, do Dunaja skákal,
pre jedno dievčatko drobné ryby lapal?

Žiale moje, žiale, jak ste ma zajaly,
nie z jedného bočku, ale s každej strany.

Podúvaj, vetríčku, po tej sivej skale,
asnaď mi vyduješ z mého srdca žiale.

Muoj milý, muoj milý, ružička voňavá,
počím ťa nevidím, všecka som boľavá.

Všecka som boľavá a ništ ma nebolí,
len ma, muoj milenký, moje srdce morí.

Keby ti, šuhajko, len klobúk videla,
dosti som veselá, veselšia by bola.

A keby ťa mohla celého uvideť,
bola by som radšej, ako by mi dau svet.

Čo mi je svete, keď teba nevidím,
ani sama neviem, kade smutná chodím.

Keby ja som bula ptačiček sykora,
obletala by som caly svet dokola.

Caly svet dokola, i tam tu chalupku,
že bych ce vidzela, co robiš, Jakubku!

Do doliny pri Malande^[93]
každý šuhaj rýchle zande,
rýchle vejde, smutne vynde,
dokal odtad domov prinde.

A když odtad domov prinde,
velmi smutný doma bude,
neb sa on tam zamiluje
do velmi krásnej laluje.

Hle, to isté milování,
které bylo medzi námi,
nenie radosť, radnej starosť,
opravdivá roztrženosť.^[94]

Vyliala se Myjava,
všecky mosty pobrala,
len ten jeden nechala,
kde muoj milý sedáva.

Keby to Pán Boh dal, žeby brat sestru vzal,
i ja mám jednoho, išla bych za neho.

Poďme, milá, poďme oba jednou cestou,
budú ľudia vraveť, že je brat so sestrou.

Trebárs my puojdeme oba jednou cestou,
predsa nebudeme vlastný brat so sestrou.