ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jakože ja budem bez teba, Janíčko,
ak puojdeš preč niekam, však mi bude ťažko!

Jakože si bola, keď si mňa neznala?
Keď som ťa neznala, nuž som ništ nedbala.

Jarabá slepica, biely kohút,
jako ťa, má milá, mám zabudnúť?

Biely kohút, jarabá slepica,
choď, milý, do sveta, zabudneš ma.

Lúčenie, lúčenie, však je to težká vec,
keď se musí rozlúčiti — s panenkou mládenec.

Keď sme sa lúčili, horce sme plakali,
oba sme si bielou šatkou — líčka utierali.

Umreš ty, umrem ja, umreme obidva,
dáme se my pochovati — do jedného hroba.

Dáme si napísať na jednu daštičku:
„Tuto ležia dvaja ľudia — o jednom srdiečku.“

Tento svet široko, otec, mať ďaleko,
kým sa oni o mne zvedia — červíčky ma zjedia.

Horička horuje,^[175] má milá banuje,
horička nehoruj, má milá, nebanuj!

Nebanuvala by, keby nemusela,
keby ťa šuhajko nerada videla.

Gúľalo se, gúľalo, červenuo jablčko,
či ma verne miluje to tvoje srdiečko.

Miluje te, miluje, moje srdce verne,
ale matka hovorí, že je to daremné.

Dosti sem se nachodil a natlačil blata,
predse sem te nedostal, ty dušičko zlatá.

Zabudou som mater, zabudnem i otca,
a teba, má milá, nemuožem do konca.

Zabúdaj, zabúdaj, už som ja zabudla,
jako bych ti nikda frajerkou nebola.

Tak som ťa, muoj milý, zabudla ľahúčko,
jako by do vody zahodiu jabĺčko.

Medzi dvoma jarky hlboká dolina,
jaj, už je, má milá, žalostná novina!

Povedzže mi, milý, povedz tú novinu,
asnaď si si dostal frajerečku inú?

Nenamluvil sem si inú frajerečku,
ale ti ja povím smutnú novinečku.

Novinu takovú, že musím vandrovať,
a teba, má milá, už tuná zanechať.

Povedzže mi, milý, kterou cestou puojdeš,
abych ja vedela, keď večerať budeš.

Potom ja, má milá, budem večerati,
keď sa v tvojom srdci začne čikútati.

Čikútalo sa mi tri razy tej noci,
veru sa to, milý, len daromné reči.

Nebanuj, diovča, nič, prvý frajer nanič,
ten najposlednejší býva najstálejší.

Jako by som, jako, banovať nemala,
keď som moje srdce k tebe priviazala.

Nemám vuole, nemám, ani ku každému,
len ma myseľ nesie ku starodávnemu.

Jak ma máš milovať, milujže ma verne,
nech to moje líčko za tebou nebledne.

Jakože ťa, šuhaj, milovati prestať?
Volilo ťa radšej moje srdce neznať.

Kebych bola znala, že si taký zradný,
nebol by si veru s mojím srdcom vládny.

Čo si ja, duša má, čo si ja počať mám?
Keď ja k tebe, duša moja, ďaleko chodiť mám.

Ďaleko, ďaleko, aj mi veľmi bráňa,
vím, že pre teba neminem sveta vandrovania.

Keď budeš, duša má, keď budeš vandrovať,
len sa prindi, duša má, ode mňa odebrať.

Ide šuhaj, ide, na vraném koníčku,
už ho jeho milá čeká na jednom chodníčku.

Ach, poď skor, duša má, ruženko spanilá,
však sem ťa ja, duša moja, s radosťú čekala.

S radosťú čekala, se žalosťú bude,
keď sa to moje srdenko s tvojím lúčiť bude.

Ide milý, ide, dole naším humnom,
zostávaj tu, duša moja, s milým Pánom Bohom.

Zostaň zdravá, zostaň, holubičko moja,
už ja zajtra puojdem do cudzieho kraja.

Ej, nechoďže, nechoď, milý muoj, vo svety,
veď tam mor panuje, ty muožeš zomrieti.

Ej, predsa ja puojdem, nebojím sa toho
moru ani hladu, len Boha mojeho.

Ej, nechoďže, nechoď, tam sú veľké hory.
Dobre, milá, keď sú, puojdem si po vuoli.

Ej, nechoďže, nechoď, veď tam jesú zvery.
Dobre, požičiam si flinty a sekery.

Ej, nechoďže, nechoď, veď tam cesty neni.
Jesto, milá, jesto, i drahé kamení.

Tašel mi muoj milý dolu dolinečkou,
zaviazal mi srdce hodbavnou šnúrečkou.

Popusť, milý, popusť, hodbavnú šnúrečku,
urob polehčenie mojemu srdečku.

Veru neurobím, ale lepšie stiahnem,
to tvoje srdečko k mojemu pritiahnem.

Milá duša moja, už sme na rozlúčky,
ešte si podajme posledný raz rúčky.

Už je, milá, darmo, povedať ti musím,
to, čo ja o tebe v svojom srdci nosím.

Keď divoké zvery s ľuďmi bývať budú,
vtedy nám, má milá, ohlášky stáť budú.

Keď hore Komárnom tichý Dunaj puojde,
vtedy nám, má milá, svadba státi bude.

Keď na suchom strome kvietky vidieť budeš,
vtedy ty, má milá, moja žena budeš.

Bodaj ťa, šuhajček, milý Pán Boh strestal,
tedy si nadarmo moje líčko bozkal?

A ja verím v Boha, že sa mi nestane,
že sa mi, má milá, ešte raz dostane.

Dobrú noc, Anička, dobrú noc ti dávam,
a to šetko preto, že ťa zanechávam.

Prečo ma, šuhajko, prečo zanechávaš,
však som ti uprimná, čo mi hanu dávaš?

Hanu ti, duša má, hanu ti nedávam,
z ľudského návodu ja ťa zanechávam.

Neplač, milá, neplač, Pánboh ťa poteší,
tvoje sivé očká ešte obveselí.

Ako by ja smutná, ako neplakala,
keď ma tvoja láska takto oklamala.

Oklamal si ty mňa, chudobnú sirotu,
bohdaj ti ukrátil Pán Boh tvojho veku!

Bohdaj si takú vzal, čo by si s ňou žebral,
z Haličského zámku^[176] tú slepú cigánku.

Bohdaj si skamenel ako v hore kameň,
aby si neklamal viac poctivých panien.

Bohdaj si umieral a zasa ožíval,
na nevernú lásku aby si spomínal!