ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na mošovskej^[96] väži dva holúbky sedia,
ľudia im závidia, že sa radi vidia.

Ľudia, milí ľudia, nezáviďte toho,
veď je to pekná vec, keď rád vidí koho.

Ja milujem, ja milujem chlapča jedno,
kto neverí, nech popatrí, kde sme vjedno.

Komu ľúto, nech sa tuto neprechodí,
mé srdiečko od milého neodvodí.

Súseda, súseda, kde tvoj kohút sedá?
Vo dvore, vo dvore, na suchom javore.

Súseda, súseda, nebuď mi horlivá!
Veď aj ty diovku máš, komuže ju vydáš.

Plakala Anička-ka-ka-ka,
až tak znela izbička,
že doma ma-ma-ma
neni Janíčka.
Neplač ty, Anička-ka-ka-ka,
u Janíčka muzika hrá.

Šuhajíčku mladý, neľúb staré baby,
ale ľúb dievčičky, tvoje rovenčičky.

Šuhaj, šuhaj, co bys robil,
kedz by do nás inši chodzil?

Rúbal bym ci tvoje dzvere,
vylal bym ce do macere!

Za našimi humny šestoraký jačmeň,
povedzže mi, milá, koho vidíš radšej?

Bola by ja blázen tobe poviedati,
keď ja muožem od dvoch dary odberati.

Pomykuj^[101] śe, pomykuj, po lavočce ku mne,
len śe na mne nehnevaj, mojo pocešene.

Ja śe na te nehnevam, len mi na ce ľuto,
že śe s inšim prechadzaš prez źelene žito.

Naprostred dediny murovaná jatka,
milujže ma, miluj, duša moja sladká!

Milujže ma, miluj, ak ma máš milovať,
lebo veru budem kňazovi žalovať.

Jak sa ten hájiček pekne zelená,
že sa moja milá na mňa nehnevá!

A keď sa hnevá, nechže sa hnevá,
však moje srdiečko na to nič nedbá.

Červená ružička príjemnú vuoňu má,
neprišou milý muoj, voľačo sa hnevá.

Hnevajže sa, hnevaj, a trebárs sa rozpuč,
pojdem za druhýho, urobím ti na truc.

Urob si, má milá, urob si po vuoli,
veď aj pre mňa kvitne biela ruža v poli.

Muoj frajer sa hnevá, do mňa viny nemá,
ja doňho väčšú mám, predsa sa nehnevám.

Urob si, šuhajko, urob si po vuoli,
však ešte i pre mňa ruža kvitne v poli.

Keď sa máme hnevať, teda sa hnevajme,
teda si, duša má, z cesty vyhybujme!

Keď sa my stretneme, čože si povieme?
„Dobrý deň“ si dáme, že sa nepoznáme.

Už je sedem týžňov, ako sa hneváme,
čo jeden druhiemu dobrú noc nedáme.

Hnevaj sa ty na mňa, lebo nehnevaj,
len keď ma stretneš, pozdravenie daj!

A keď ma stretneš, pozdravenie dáš,
budú ľudie mysleť, že sa nehneváš.

Mám ja frajera, mám, ale sa s ním hnevám,
verím Bohu, verím, že sa s ním pomerím.

Milujže mne, moja mila, ale verne,
budzeš mala libežneho muža ze mne.

Ja bych cebe milovala, kebyś ty mne,
len by śi nezakervavil śerdco ve mne.

Toto śe ty, moja mila, nikdy neboj,
len s inšimi mladzencami figle nestroj.

Kedz uvidzim, kedz uvidzim, ta zle budze,
tak ci zrobim, že ce zradzim, britka^[103] budzeš!

A ja preto kavalerom^[104] vše zustanem,
na cebe śe nikdy vecej neohlednem.

Tovariška verná, tvoj frajer ma jedná,
či ho mám zaľúbiť, či s tebou dobrá byť?

Mariška, Mariška, hnevám sa na teba,
muoj neverný frajer tam býva u teba.
Ver sa ty, Anička, muožeš nič nehnevať,
ver ti ho ja ľahko k tebe muožem poslať.

A ja ti ho, Marka, ja ti ho nehávam,
ja takých mládencov do skrine skovávam.
A ja ti ho, Anka, a ja ti ho nechcem,
ja takých mládencov pod lavicu mecem.

Mariška, Mariška, moja protivnica,
bodaj ťa držala tri roky zimnica!
Ešte je to málo, ešte jeden týždeň,
bodaj ťa držala sto rokov každý deň.

Diovča moje miluo, nebuď mi horlivuo,
len takuo ako ja, budeš roveň moja.

Súsedovie vyžla, frajeras mi dlžna,
keď ti ja ta pojdem, veru si ho pojmem.

Frajerečky obe, nezáviďte sobe,
neni to možná vec, aby som vzal obe.

Frajerečky štyri, prečo ste sa bily?
Pre teba, šuhajko, že sme ťa ľúbily.

Mohly ste ma ľúbiť a preto sa nebiť,
frajerečky moje, musíte sa zmeriť.

Mala som frajera, už nemám nič,
vzala mi ho iná, nie lepšia nič.
A keď si ho vzala, nech si ho má,
nech ťa len predo mnou neobjíma.

Ona sa objíma, čo ja vidím,
ona sa nazdáva, že sa zdivím.
A ja sa nezdiviem, a ja nedbám,
pre teba, šuhajko, i desať mám.

Jastrabe, jastrabe, ty vysoko lietaš,
od hory do hory všecky kraje poznáš.

Povedzže mi, povedz, čo tam dolu slýchať,
či príde moj milý, či ma chce zanechať.

Nepríde on domov, nepuojde on ďalej,
on len chce ostati tam pri svojej milej.

Povedzže mi, povedz, jastrabe premilý,
preč na mňa zabudol ten sproneverilý?

Veď som mu ja veru hnedky neverila,
keď som mu naposled ručku podávala.

Mládenci, mládenci, z medi srdce máte,
diovča zaľúbite a hneď ho necháte.

Veru by si bola skorej pomyslela,
žeby sa fialka v tŕňa obrátila,

ako že muoj Janík ku cudzej pristane,
a u nej tak dlho, predlho ostane.

Ľúbosť, ľúbosť zlá, nedobrá,
ktorá diovka frajera má.

Bola by som neverila,
že by ľúbosť zaškodila.

Ale ach! už teraz verím,
keď muoj milý k inej chodí.

K inej chodí a mňa nechce,
rozpukne sa moje srdce,

rozpukne sa na dve strany,
už je milý za horámi.

Za horičkou, za vysokou,
za vodičkou, za hlbokou,

za horámi u hájička,
kto už bozká moje líčka.

Šuhaj mňa miluje a ja jeho večšmi,
nerozlučujže nás, Pane Bože večný!

A keď ma rozlúčiš s tým šuhajkom švárnym,
rozlúčže ma, Bože, i s tým svetom márnym.

Ach, ľúbosť nad ľúbosť, čo ty v svete robíš?
Ako srdce k srdcu podivne pripojíš!

Spojilo sa moje srdce ku milému,
viem, že nespomuože žiadny lekár jemu.

Kebych bola znala, že si ty tak zradný,
nebol by si nikdá s mojím srdcom vládny.

Vládneš mojím srdcom, vládne tvojím iná,
keď sa ti čo stane, nebudem tým vinná.

Trápenosť, trápenosť, veliká trápenosť,
netrápže ma, milý, utrápená som dosť.

Však som ti povedal, naučenie dával,
keď chceš moja byti, s druhým nepostávaj!

Nepostávala som, ale teraz budem,
a to tebe, milý, na truc robiť budem.

Keď ty máš frajerku, i ja mám frajera,
keď ty mňa trucuješ, trucujem ja teba.

Trucuje mňa ktosi, budem ja kohosi,
ale sa mne ktosi do vuole naprosí!

Na vysokom strome čierny havran repce,
Boh ma neopustí, keď ma milá nechce.

Keby to nebolo moje potešení,
musel by som zúfať v tom mojom súžení.

Ty mňa nemiluješ, len sa ukazuješ,
a tomu druhému své srdce slibuješ.

On ťa nemiluje, len sa ukazuje;
počkaj o rok, o dva, veď ťa on zunuje.

Budeš oplakávať, že ma nechceš ľúbiť,
ale bude darmo, keď ja už budem hniť.

Zohni sa, stromeček, pod teba sa skryjem,
nech ľudia nevravia, že ja v žiali žijem.