ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nechcela hrlička kalnú vodu piti,
nechcelo diovčatko šuhaja ľúbiti.

Miluj, diovča, miluj čerta rohatého,
keď nechceš miluvať šuhajka švárneho.

Ach, má milá, čo ti je,
že tvé srdce zmenené?
Keď me dakus^[129] miluješ,
načože me sužuješ?

Ja te ľubiť nemuožem,
jakže si ja spomuožem?
Vrať se, šuhajko, zblízka,
tvá láska nic nezíská.

Pri Solnoku^[130] Tisa, zarmútila si sa,
ej, lelkem,^[131] duša moja, oklamala si sa.

Pri Budíne Dunaj, vodu nevylievaj,
ej, lelkem, duša moja, lenže ma nehnevaj!

Anička milá, čos učinila?
Sľub si zrušila, mňas oklamala.

Oklamala si svého milého,
rozhnevala si Boha živého.

Pánboh ťa káraj za tú prísahu,
ktorús mi dala, stojac na prahu.

Ach, láska, láska, ver je veliká,
kde sa rozmuože, zmorí človeka!

Bodajs zdravá prebývala,
tys mňa verne milovala,
a ja som ťa len falešne,
ubije ma Pán Boh večne.

Pred našima dvermi stojí máj zelený,
a na tom májíčku ptáček premilený.

Slyšte, mladí ľudia, čo ten ptáček spívá:
„Z velikej ľúbosti nikdá nič nebývá.“

Nebývá, nebývá, to sama uznávám,
moje smutné srdce jinému oddávám.

Oddám ho takému, čo mi bude verný,
čo bude uprimný, ne jak ty falešný.

Falešníkom si bol, falešníkom budeš,
a pre tú falešnosť viac mojím nebudeš.

Ej, nefigľuj, nefigľuj, čo bys už figľuvala,
keďs ma začala ľúbiť, teraz bys ma nechala?

Ach, veď ja nefigľujem, ani figľuvať neviem,
ani tvoje srdiečko k mojmu vábiť nebudem.

To si, milý, zle myslíš, žiadne fígle nevidíš,
ani s tebou nevravím, ani len tam nehľadím.

Veď to preto, má milá, že si vernosť stratila,
prvej si i vravela, ba i na mňa hľadela.

Šuhajko kalinka, budem ti frajerka,
frajerka ti budem, za teba nepuojdem.

Milovala som ťa, jako prináleží,
než teraz ťa budem, len jako svet beží.

Nevera, nevera, veď je to veľký hriech,
kto panenskú lásku obracia na posmech.

Sľubuje mi milý vernú lásku,
a ja ju nevidím len v obrázku.
Že mi vždycky — verný bude,
pokud jeho srdce v prach nepríde.

Prší dážď, prší dážď, len rosička padá,
nechže sobe žiadno diovča v lásce nezakladá.

Aj ja som si, aj ja v jednej zakladala,
ale ja to už teraz viem, že som sa sklamala.

Veje vietor, veje, po doline fúka,
ešte v mojom srdci lásky iskričku rozdúcha.

Odkázau mi milý dobruo pozdravenie,
a ja mu vinšujem hlavy vylomenie.

Vychodí slunečko zpoza lesy,
už mne v tom Liptove ništ neteší;
tešilo mne,
ale už nie,
azda mne poteší niekde inde?

Z uprimného srdca vyrastá strom,
do falešnej lásky uderí hrom,
uder prudce,
poraz srdce,
nak ma nemiluje nikdy viace.

Včera mi má milá odkázala,
že by mi polovic srdca dala.
Pýtau som ho,
nemala nuož,
chcel som jej požičať, nechcela už.

Čo si mám pre lásku srdce trápiť,
volím ja svej milej prsteň vrátiť,
vrátím jej ho,
ja jej ho dám,
keď jeden utratím, desať ich mám.

Dobre si vedela, že nebudeš moja,
predsa si chodila za mnou, duša moja!

Dobre si vedela, že nebude dobre,
predsa si chodila do úbočia ko mne.

Dobre si vedela, že som ja chlap cudzí,
bolo sa ti radiť druhých dobrých ľudí.

Ver mi, diovča, ver mi, že ťa ľúbim veľmi,
ale že by ťa vzal, má milá, never mi!

Mám ja frajerečku ako iskerečku,
ale ma sklamala, strela v jej srdiečku!

Hádams bola, má milá,
hádams bola opilá,
čo som ti ja hovoril,
všetko si mi verila.

Never, diovča, never mi,
ja som šuhaj fortielny,
ja som taký jako vták,
pomilujem, nechám tak.

Ja som taký čeľadín,
na diovčence nehľadím,
ale hľadím na cesty,
kde sú švárne nevesty.

Šuhajko ľaľuja, veď som ti verila,
ale už nebudem, či by si bou hoden!

Bože moj, Pane moj, jakže sa mne vodí,
že mne každý človek zďaleka obchodí.

Bože moj, Pane moj, čože sa mne stalo?
Na mojom srdiečku veselosti málo.

Bože moj, Pane moj z nebeskej vysosti,
potešže ma, poteš v tej mojej žalosti.

Moja dobrá vuoľa, kdeže sa podela?
Do šíreho poľa s vtáčenci letela.

Ťažko je zomrieti, koho ništ nebolí,
ťažšie milovati, čo je nie po vuoli.

Starala sa mati má,
kde mi Pán Boh místo dá?
V tom tichučkom cinteríne,
tam mi domček vystavia.

Ešte sa ja obzerám
k tým zeleným zahradám,
mám jednoho milovníka,
akože ho zanechám?

Ponižej Bošovec studzenka vyviera:
ponahlaj śe, šuhaj, dzevče ci zomiera!

Jak ja śe ponahlam, už bardzej^[137] nemuožem,
da to mily Panboh, že ja jej pomuožem.