ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zpráva o sbierke slovenských historických spevov v knižnici potomkov Holkových a u vdovy p. Michala Štajgla v Gemerskej stolici

Prostredníctvom priateľov, dvojct. p. Laučeka a Hojča, dostal vydavateľ týchto Spievaniek od dvojct. p. Mateja Holku, toho istého mena tretieho, terajšieho slova božieho kazateľa v Rimavskej Bani, dva rukopisy, jeden od deda Mateja, druhý od otca, tiež Mateja Holku pochádzajúci. Onen má tento názov: „Q(uod) D(eus) B(ene) V(ertat). Cantiones imprimis historicae de patria nostra Hungaria, bellis, arcibus, viris et variis casibus qui etiam in vicinis provinciis acciderunt, ne intercidant, collectae atque descriptae manu Matthiae Holko, h. t. Alsó-Skálnokiensis orthodoxae Ecclesiae, invariatam August. Confessionem profitentis, et filiarum eius V. D. M. Anno reparatae salutis 1756, die 4. et sequ. Maii.“ Predhovor tohto rukopisu, pretože je krátky, celý tu kladieme: „Ak by sa niekomu piesne, ktoré nasledujú, zdaly nedôstojné a nesúce na čítanie, ten nech vie, že kedysi Skýtovia, v časoch Atilových a neskorších, ospevovali vo veršoch, ktoré sami složili, víťazstvá a vojenskú statočnosť. To práve naznačil Priscus Rhetor, ktorý bol toho očitým a osobným svedkom. Pozri Sam. Timon, Imago antiquae Hungariae, 187. To isté uvádza aj môj spolužiak na univerzite vo Wittenbergu, už oslávený Michal Rotarides, v úvode k nákresu uhorských literárnych dejín, str. 30, písm. g) a str. 25 na konci. Aj na str. 12, 15, 16, písm. b), c). Nezaškodí, keď tu uvediem slová Rotaridesove so str. 30: „K Priscovi pridaj aj Juvenca Coelina Calana Dalmatského, u Mateja Bela v diele Apparatus scriptorum Hungaricorum, Bratislava 1736, pozn. g) na str. l43 a nasl., kde sa možno dozvedieť o rozmanitých veciach, sem patriacich. (Správny nadpis diela: Adparatus ad historiam Hungariae,… conquisivit… M. B, Posonii 1735 — 46. Decas I. 3. Juvenci Coeli Colani, Attila. — E. P.) Treba pri tejto príležitosti pripomenúť, že aj Hunovia a ich potomkovia (?) Uhrovia až do čias kráľa Gejzu ospevovali starodávnymi rodnými piesňami, složenými historicky, svoje činy vo vojne a pokoji. Toto bol u nich jediný spôsob záznamov a análov. Túto vec okrem Prisca spomína aj Stephanus Werbötzius v úvode k uhorskému právu, Mart. Schödelius, fol. A, facie b na konci stránky, I. vydanie s roku 1629, ale najmä na nasledujúcej strane, kde je zaujímavé slovo kobza, v materinskom jazyku totiž lýru nazývajú ,kobza‘; ide o dielo Disquisitio Historico-politica, str. 4 a nasl. To isté pripomína aj Bel l. c.“ Potiaľ Rotarides. Skutočne sa čudujem, že Rotarides pripojil slová ,až do čias kráľa Gejzu‘. Lebo na str. 15 — 16 napísal, že to isté sa dialo aj na dvore Matejovom, ba aj neskoršie ešte. A je známe, že to isté sa uchovávalo aj v národe izraelskom za čias Mojžiša, Judu, Dávida a iných. Bedlivosťou Svätého Ducha sa to zaznačilo v knihe Exodus 15, 1 a nasl., Deuteronomium 31, 30; 32, 1 a nasl., Judicum 5, 1 a nasl., 1. Samuelova 18, 6 — 7, Žalmy 44, 48, 60, 74, 78, 80, 83, 105, 106, 107, 136, 137, 144. Skýtovia a Slovania teda napodobňovali národ izraelský. Bude to zjavné z tejto sbierky historických piesní, ktorú sa usilujem s pomocou božou spísať. Pripíšem tam však aj latinské, aj slovenské, aj maďarské. Neobratné verše alebo iné si vôbec všímať nebudem, prizerať budem jedine na historické. Zo spravodlivých posudzovateľov mi nikto nebude klásť za vinu, ak niečo rozprávkového zaznačím. Pozorní ľudia vylúštia i z takýchto a podobných historickú a inú pravdu. Napísal som 15. mája roku 1756.“ Na str. 8 toho istého rukopisu po texte dvoch piesní „Každý křesťan račtež poslyšeti“ a „V šírém poli na Podolí“ stojí táto poznámka: „Ostatnú časť tejto piesne som odpísal na sv. Martina roku 1756. NB. Mohol som prepísať tak málo z týchto historických piesní, lebo som čítal Schubertove traktáty o ostatných veciach človeka, Diplomatickú históriu o stave evanjelických cirkví v Uhorsku a Sedmohradsku a iné knihy; odpisoval som aj akúsi lekársku knižočku. K tomu pristupovaly dve cesty do Ochtinej, dve cesty do Hnúšte a iné mnohé prekážky.“ V piesni „O Červenom Kameni a o Červenom víťazovi“ stojí hneď pod názvom táto poznámka: „Neviem, či je to rozprávka alebo udalosť.“ Medzi 13. a 14. veršom: „Niektoré porušené miesta sa nedajú čítať.“ Medzi 32. a 33. veršom: „V oboch veršoch a v mnohých iných sú niektoré miesta porušené od tých, ktorí so špinavými alebo nečistými rukami používali knižočku, z ktorej odpisujem.“ Nemohla by sa ešte niekde nájsť tá knižočka alebo rukopis, z ktorého Holko odpisoval? Na str. 15. stojí: „Collectio Cantionum historicarum, inchoata per Matthiam Holko, continuata per filium eiusdem nominis, anno 1789.“ Na str. 17 stojí: „Nasledujúce texty som odpísal z kancionála (ex Libro cantionum Sacrorum), napísaného roku 1678, ktorý som našiel v Zahoranoch roku 1789.“ Zahorany je dedina, ktorá patrí ako filiálna ku Skálniku.

Ako by sa bol tešil nebohý Tablic, keby bol dožil a videl, že z oných, v jeho „Poeziách“ I, str. 13 — 14, z kancionála Silvánovho poznamenaných a za stratené pokladaných piesní, mnohé sa našly, ako napr. „O kráľa Ľudovíta porážke“, „O muránskom zámku“, „Hina čiže Hejnam svitá“, „Proč kalina v struze stojí“ (táto ostatná sa zachovala v Moravských piesňach od F. S., str. 77). Kiež sa ostatné ešte nájdu, ako je tam, ako aj inde poznamenané! I nám bol poslaný od dvojctih. pána Sama Chalupku z Hornej Lehoty vo Zvolenskej stolici podobný starý československý kancionál in folio z roku 1574 (tento rok sa v litere P na str. 1004 vpísaný nachádza), ktorý teda ešte starší je ako Tablicov na str. 14 opísaný. Tam sú aj začiatky starých svetských piesní, podľa ktorých sa piesne duchovné v tom istom kancionáli vytlačené, spievať majú, t. j.

Oná prvá pieseň „Žel se Bohu polské skody“ má metrum ako „Třetího dne splnilo se“ alebo „Všickni lidé, kteříž spíte“. Druhá, „Nepodobné pazdeří“, spievala sa ako „Kdež mám hledat Ježíše“ alebo „Co žádáš od nás, Pane“. Podľa piesne o Muráni je složená pieseň „O stětí sv. Jana“, z ktorej na ukážku metra uvádzame 1. slohu:

Nad začiatkom piesne „Zhůru, zhůru, nedbalí Čechové“ sú tieto slová: „Ke jménu Urozeného Pana Simona Jasenského z Jasení, ouředníka na slovutném zámku Trenčíně.“ Odtiaľ vidno, že ako Česi podľa slovenských, tak i Slováci podľa českých, a obaja opäť i podľa poľských svetských piesní duchovné piesne skladali. My sme v Tranovskom i viacej piesní našli, ktorých melódie so svetskými sa srovnávajú, tak napr. rozmer piesne vianočnej „O Ježíši milý, pro nás narozený“ je ten istý, ktorý je v piesni svetskej „Lúčenie, lúčenie“.

V ďalšom nasleduje poznámka o piesni „O Siládim a Hadmázim“, ktorú uvádzame celú v Spievankách I, v poznámke k tejto piesni. E. P.

Nechceme však my cenu niektorých našich, najmä historických, rechtorských a meštiansko-panských piesní zveličiť. Uznávame, že ich skladanie nemá inej vzácnosti, ibaže za dôkaz slúžiť môžu vkusu starších časov, nielen u Slovákov, ale temer v celej Európe neveľmi výtečného. Ak však bude niekto v budúcnosti písať históriu slovenského básnictva, nesmie ani takých plodov bez povšimnutia nechať.