ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sotáci a ich spievanky

(Rozprava od Ondreja Kucharského, profesora vo Varšave, 1828.)

Sotákmi nazývajú obyvateľov mestečka Sniny a jeho okolia v stolici Zemplínskej, pretože namiesto slovenského a čo? alebo a co? hovoria a so? Oblasť obyvateľov pýtajúcich sa a so? je taká malá, že sa na sever len po chrbát karpatských hôr, na juh sotva po mestečko Humenné, na západ sotva po hranice stolice Zemplínskej a na východ sotva čosi za hranice tejto stolice rozprestiera. Jeden dedinčan spod Humenného o Sotákoch: „Varošci (! azda: varošske. E. P.) ľudze vydumali: ,A ty valaský Sotáku‘ — t. j. mestskí ľudia vymysleli; ,A ty dedinský Soták!‘“ Jedni Sotáci sú vyznania gréckokatolíckeho, iní rímskokatolíckeho. Prvých nazývajú aj Rusniakmi, čo však v týchto krajoch neoznačuje rôznosť jazykovú, ale len vyznanie. Avšak jazyk nielen tejto oblasti, ale celých stolíc, Spišskej, Šarišskej, Abaujskej, Zemplínskej i Užhorodskej je v skutočnosti ten istý, správne od p. Kollára v prvom sväzku Písní světských poľskoslovenským nazvaný. V tomto jazyku vydali Slováci vyznania kalvínskeho (Bývajú v rozličných dedinách medzi Košicami a Užhorodom tak naširoko, že zaberajú aj niečo zo sotáckej oblasti. Majú kostoly v Tašiciach, v Trhovišti, v Bánovciach, v Lúčkach, v Revišti, v Bezovciach, v Tenkovciach, v Eniacovciach atď.) Žaltár i Katechizmus , užijúc pritom maďarský pravopis. Na oboch knižkách stojí, že sú preložené na slovenský jazyk. Ale pretože aj jazyk aj pravopis veľmi sa rozlišuje od slovenského jazyka v severozápadných Uhrách, bolo by lepšie nazvať jazyk spomenutých knižiek sotáckym a slovenských kalvínov Sotákmi, hoci sotva niekoľko slovenských obcí náleží do vyššie spomenutej oblasti, napr. Palín i Stretava. Farností slovenských kalvínov je v stolici Zemplínskej, Užhorodskej, Abaujskej 21. Ich archidiakon p. Liskay, bývajúci v Oboríne, vydal nanovo Žaltár Dávidov s pridaním rôznych modlitieb v Šarišskom Potoku, r. 1826 — Je divná vec, že v slovenskom katolíckom Otčenáši tunajších krajov som našiel viacej češtiny ako v tej istej modlitbe, vyňatej z úst Slovákov vyznania kalvínskeho. A o kalvínoch tvrdia predsa, že pochádzajú z Čiech. Aj v dialekte vyššie spomenutých stolíc, aj v dedinách okolo Sniny panujú v ústach ľudu úplne poľské zvuky ć, ś, ź, nie dosť dobre vystihnuté maďarským pravopisom lebo ć, ś, ź sa naskrze odlišuje od č, š, ž, čiže od maďarského cs, s, zs. — Hlásku ć užívajú častejšie namiesto č ako za ť (ćes namiesto čes) , voliac radšej za slovenské ť alebo poľské ć užívať tvrdé c . Tak slovenské ti, poľskí ći , sotácke cy.

Nasledujúce spievanky sú sobrané v okolí Humenného, najmä v dedinách Kielča, Lesné, Ohradzany.“

Žiadalo by sa, aby niekto obšírne a dôkladne meno, nárečie a dejiny Sotákov vyskúmal. P. Potemkin, slovenský básnik v šarišskom nárečí, pokladá ich za poslovenčených Maďarov, pretože vraj slovenskú reč celkom podľa maďarského prízvuku vyslovujú a zväčša i v maďarských kedysi krajoch a dedinách bývajú. P. Šafárik takto o nich píše v časopise Musejnom, 1834, sv. I, str. 42: „Že meno dnešných Sotákov v horných Uhrách pochádza od niekdajších Satagov, ktorí sa už v polovici V. storočia od historikov v tých stranách spomínajú, nemožno pochybovať.“