Zlatý fond > Diela > Národnie spievanky – Poznamenania a pojednania


E-mail (povinné):

Ján Kollár:
Národnie spievanky – Poznamenania a pojednania

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Andrea Kvasnicová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 95 čitateľov


 

XII

Povaha a zvláštnosti tejto sbierky

Mnohí z našich čitateľov povedia, alebo si už aj povedali: „Táto alebo oná pieseň nie je tu tak tlačená, ako ja ju poznám, u nás sa inakšie spieva.“ To, pravdaže, pripúšťame, ale zároveň uisťujeme, že keby sa tak doslovne bola dala tlačiť, ako ju ty poznáš, opäť desať-dvadsať čitateľov bolo by povedalo: „To nie je tak, ako ja poznám.“ Kraj, nárečie, čas, pamäť, prepisy nevyhnutnú rozličnosť v textoch spôsobujú. Čo sa tebe zdá byť poturčiančené, to sa opäť inému zdá ponitriančené, pooravčené, pohontiančené, pošarištené atď. Odkiaľ a ako nám ktorá pieseň poslaná bola, tak sme ju aj tlačiť dali. Z rukopisov pridržali sme sa obyčajne najstaršieho. Zpočiatku zaznamenávali sme pri každej piesni, ak nie skladateľa, teda aspoň zasielateľa. Ale potom sme od toho upustiť museli, pretože jedna a tá istá pieseň bola i v dvadsiatich i viacej rukopisoch zaslaných, často s nijakou, často len s malou premenou. Niektorí sberatelia, najmä stavu duchovného, nepoznamenali svoje mená na rukopisoch, azda pre lichý stud, že niektorí podobné veci za svetské, bohaprázdne márnosti pokladajú. Prvého pôvodcu vyhľadať a udať nie je vždycky možné. A ju prepísal od B, B od D, D od E od F a tak až do Ž, a tento bohvie od koho. U Slovákov všetko básni a spieva: sedliak, remeselník, študent, žobrák, starec, dieťa, sirota, ba aj tým vtákom a kvetom kladú Slováci piesne do úst, ako to vidieť v tejto sbierke spievaniek. Preto ťažko čiaru a hranice ťahať medzi pospolitými, čiže prostonárodnými a nepospolitými. Niektoré rechtorské a meštianske už dávno spospolitely, napr. „Ja milujem, nesmím povedati“ atď. alebo „Švárne kone, pekné voly“ atď. Niektorí sberatelia poslali nám cudzie, staré, zčasti bezmenné rukopisy, napr. pán Hollý rukopis šarišských, pán Slavkovský rukopis spišských piesní; tieto rukopisy sa v bibliotékach privátnych oddávna povaľovaly.

Nie každá pieseň v týchto Spievankách chýba, o ktorej sa niekomu zdá, že chýba, lebo môže to tu v prostriedku úplnej piesne stáť, o čom sa niekto domnieva, že to, čo on pozná, začiatkom piesne jest. My sme príležitosť a možnosť mali mnohé kusé piesne zúplniť, napr. pieseň vohľadnú „Ništ sa šuhaj nenáhli“ začínajú mnohí až s druhou slohou, iní práve až s piatou slohou, my však ju tu celú podávame. Tak aj pieseň „Mala som frajera“ je u nás v celok uvedená, i keď inde temer každé dve slohy osve stoja. Mnohé pesničky a hry, ktoré sa nám v prvé roky nášho ich sbierania chatrné, nepamätné, ani tlače nehodné byť zdaly, „Ďunďa“, „Lelo“, „Lojda“; „Kuruci“, „Talafúz“ atď., získaly potom neskoršie, keď sme sa v nich rozhľadeli, veľkú cenu a významnosť, pretože sa nám pošťastilo pôvod ich rumov až k mytologii slovanskej prešľakovať alebo ich s históriou spojiť. Ľud náš spieva tieto piesne bez jasnej povedomosti, pretože ich smysel už vyvetral. Sama však kusosť a zlomkovitosť týchto piesní dôkazom je ich starodávnosti. Zo všetkých však piesní našich vysvitá to, že sa reč slovenská v behu storočí temer nič nepremenila, otočená súc hradbami tatranskými.

Chcejúc miesto a papier usporiť, dali sme tieto piesne husto a tesno tlačiť. Pre tú príčinu nedelili sme všade verše dľa rytmu a hudby, ale len podľa rýmu. Niektoré, avšak nie mnohé piesne v našej sústave dva razy tlačené sú, na rozličných miestach a z rozličného ohľadu, pre živšie a úplnejšie maľovanie života, napr. pieseň „Kúdelečka kúdelná“ stojí aj pod titulom, „Priadky“ aj pod titulom „Tanec“, pretože na vysvetlenie obojeho slúži.

Niektoré však, pri tom veľkom množstve, z prehliadnutia dvakrát sú tlačené, napr.: IV, 151; VII, 68; XIX. 52, ktoré sú aj VIII, 41; 367; XIX, 223. To sa v budúcnosti opraviť má. Lebo podobné sbierky len časom, pri opätovnom vydaní, dokonalosti dosiahnuť môžu.

V niektorých meštianskych a panských piesňach odkryli sme v počiatočných literách veršov mená alebo skladateľov alebo tých, ktorým sú venované, napr. XIX, 4 Estera Šulek, XIX, 223 Karl, XIX, 224 Žophia, XIX, 225 Žophia, XIX, 226 Žophia vivat. Tieto ostatné mená Karola a Žofie nie sú známe. Potom XX, 5 Šandor Sentkeresty atď. To bol duch časov, ktorý sa aj pri skladaní piesní duchovných zjavoval.

Prosiť musíme obecenstvo a čitateľstvo naše, aby sa nedomnievalo, že v týchto dvoch dieloch už všetky piesne Slovákov obsiahnuté a vyčerpané sú. Máme nádej, že niekto o niekoľko rokov túto našu sbierku, najmä lyrickými piesňami hojne rozmnoží a vydá. V peštianskych záhradách a viniciach z úst turčianskych a liptovských dievčat každého leta iné a iné piesne počuť. Staré mrú, nové sa rodia. Slovenka v Uhrách je, aby sme tak povedali, ustavičná, nepretržitá pieseň, je zviditeľnená prostonárodná Múza a jej buď v žiali buď v radosti ústa zavrieť, bola by azda najciteľnejšia pokuta pre ňu na zemi, porov. III, 8. V rozličných oblastiach a najmä vo veľkých mestách uhorskej krajiny nachádza sa sohnanina a miešanina najrozličnejších národov a jazykov. Ale tatranská Slovenka sama všetky spevnosťou svojou prevyšuje. Kde ona nie je, tam je všetko pusté a nemé, kam ona príde, ozývajú sa hneď ľúbezným spevom polia, vinice, záhrady, vŕšky a doliny, ako by jej prítomnosť všetkým stromom a kriakom živé jazyky požičala. A ono príslovie, pravdaže, len v Uhrách povstať mohlo: „Kde Slovenka, tam spev“, alebo ako Slovenky o sebe spievajú: „To božie slniečko po nebi si behá, to slovenskuo plemä všade sa rozlieha.“

Súd p. Palackého o moravských piesňach v Prvotinách pěkných umění, 1817, dňa 6. — 7. januára vynesený čiastočne (ale len čiastočne) i na slovenské spevy sa vzťahuje: „Jestliže v srbských vždy nějaký vtip, kterýž krásu jejich působí, tuto tomu na odpor. Já jsem aspoň dosavade žádné té nedohledal, kdežby nějakový tour ingenieux se nacházel. Ale v lyrické věci tím větší zásluhu mají, poněvadž všudy ten najutlejší cit panuje. Já jsem se už několikráte podivil tomu, když jich jako z pouhého přirození pošlých považuji, ne jako Hans-Sachsových, od nichž se jako nebe od země oddělují. — Téměř všudy začínají od nějakého pěkného předmětu v přirození, od něhož beze všeho spojení k samému citu přicházejí. Totě ton idylický, kterýžto tuším i u Slováků jest.“

To je, pravdaže, charakteristický znak ako všetkých slovanských, tak najmä slovenských piesní, že sa počiatok piesne obyčajne od niektorého prirodzeného úkazu a predmetu, napr. slnca, mesiaca, hviezd, hory, doliny, stromu, kvetu, vtákov, rosy atď. berie a k nemu sa cit alebo myšlienka nenútene pripája, alebo nejaká prípadnosť sa na ňom ako na nejakej tabuli maľuje, čo nielen rozkošne udiera na krásocitné srdce, ale i pekným dôkazom je toho, že náš ľud veľkým je prírody milovníkom.

Ak myslíme na túto hojnosť, výbornosť a pominuteľnosť našich národných spevov, temer sa hnevať musíme, že už dávno niekto na tú myšlienku neprišiel sbierať a vydávať ich. Piesne obecného ľudu zaiste nielen v jazykospytnom, ale aj v krásovednom a národopisnom ohľade svoju vzácnosť a užitočnosť majú. Ony sú obrazmi, v ktorých každý národ sám svoj charakter najvernejšie maľuje a predstavuje; sú históriou vnútorného sveta a života; sú kľúčmi od svätyne národnosti, ktorými kto otvárať nevie alebo nechce, ten ani znať nebude, čo je človečenstvo, ktoré sa v piesňach pastierskych nemenej než v egyptských pyramídach zjavuje. V čeľadiach, pokoleniach, kmeňoch, nárečiach poznávame, čo je národ, v národoch poznávame, čo je človečenstvo. Hľadanie a sbieranie takýchto spevov teda aspoň tú istú cenu a zásluhu má, ako sbieranie starodávnych pozostatkov s ich múmiami, mincami, pergamenmi, urnami, hrotmi, mečmi, kopijami a inými mŕtvymi pamätnosťami, ktorých nájdenie a uchovanie každá dobre zriadená obec mnohými nákladkami podporuje a napomáha. I pre vzdelanca takého, ktorý na vyšší stupeň osvietenia a cítenia z prostriedku svojho národa vynikol, mnoho vábneho má prostonárodná Múza, pretože v nej ako v zrkadle vidieť môže, čo by on, ako by bol myslel a cítil, ako svoju radosť i žalosť, svoju túžbu i lásku javil, keby bol ostal v nižšom okolí života a nebol sa oddelil školským učením a cvičením od pospolitej hromady národa svojho. Tu sa ako by z ďalekej cesty navráti ku tak mnohým starodávnym známym, prvým priateľom, spoluhráčom a vrstovníkom svojej mladosti, ktorých hlasy a zvuky celé šťastie minulého detstva čarovne v pamäti mu obnovujú. Časy ustavične svoju tvár premieňajú, ony rozličné národy bratajú a sjednocujú a práve tým i miešajú a stierajú ich osobitné mravy a obyčaje. Nie dlho a svitajúca vzdelanosť medzi všetkými Slovanmi rovnosť privedie ako medzi údov jednej rodiny a sotrie tak viacmenej vlastnosti jednotlivých kmeňov. Z terajšieho roznároda stane sa národ, strakatá rozmanitosť rozplynie sa vo všeobecnú jednotu, čiastky sa stotožnia s celosťou, ich rozdiely a znaky zhasnú, i posledné ich šľapaje zmiznú a s nimi — aj piesne terajších národných ratolestí. Čo teda ešte zachrániť môžeme, to sme reči a potomkom zachrániť podlžní. Ajhľa! Čo by sme my nedali za to, keby sme aspoň zlomky mali z tých spevov slovanských, ktoré sa niekedy ozývaly nad Baltom, Labou, Sálou, prv než ich krok nešťastných osudov zadlávil a zarútil tak, že nič iného o nich nemáme, než to, že ich, pravdaže, veľká hojnosť byť musela, podľa svedectva oných troch poslov slovanských, ktorí odtiaľ k chánovi avarskému prišli a to vyznali, že ich krajania nepoznajúc vojnu v hudbe a spevoch život pokojne a vesele vedú. Porov. Spievanky II, 110 a Stritteri Mem. pop. II, 53. Ba aj milovníci umelého básnictva a krásovedných plodov vôbec v takýchto sbierkach veľmi často zdravšiu pašu nájdu, než pri mnohých parnaských vulkánoch, z ktorých nejedny svojím praskom a treskom takmer ohlušujú, svojím popolom a skálím temer zasýpajú. Tu všetko čisté, jasné, prirodzené, prosté, samorastlé a ľahké. Tu sa piesne nerobia, ale rastú. Medzitým pozoruhodné sú predsa tie historické šľapaje, ktoré sa v týchto spevoch, najmä v ich melódiách vyskytujú: v hájoch Múzy všetkých Slovanov akési žalostivé a truchlivé povetrie zavieva i tam, kde obsah ich ináč veselý je. Tu však niečo prípadného je, čo od podstaty oddeliť spravodlivosť velí. Nešťastné príbehy národa, roztrhnutosť v náboženstve, nepriaznivé susedstvo a iné príčiny účinkovaly násilne na pôvodnú čistotu národného života, takže to väčší div je, že slovenské ústa ešte spievať vedia, než by to bol, keby pod takým bremenom už naskrze boly umĺkly.




Ján Kollár

— slovenský básnik, zberateľ ľudovej slovesnosti, jazykovedec, estetik a historik, predstaviteľ slovenského preromantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.