ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O nápevoch čiže melódiách slovenských Spievaniek

Pretože vydavateľ týchto Spievaniek je viacej milovníkom ako hlbokým znateľom a odborníkom v hudbe, kladie tu radšej súdy iných o tejto veci. Pán Ladislav Füredy, učiteľ na ústave slepcov v Pešti, výborný hudobník, napísal na naše požiadanie túto rozpravu. Podávame ju tu v pôvodine:

„Vieme, že ľudové piesne majú v sebe čosi jednoduchého, svojského a teda charakteristického, vlastného národu; umelé piesne sú s hudobného hľadiska umelecky prepracované, a teda nie vždy národné a charakteristické. Prvé sa obmedzujú na stupnicu jednej tóniny, druhé modulujú, niekedy do najvzdialenejších. Toto svojské, ľudové a charakteristické vyskytuje sa často v takej rozmanitosti najmä v slovenských ľudových piesňach, že si už takmer nič viac nemožno želať. Lebo popri textovej rozličnosti týchto piesní je aj veľký rozdiel v nápeve. Sú piesne hrdinské i nežné, žiaľne i radostné, vážne i do tanca, ďalej letné piesne, piesne pri práci a piesne hovorové, z ktorých každý druh má svoj osobitný ráz.

Pozoruhodné je, že literatúra o hudbe vyhlasuje starogrécke tóniny, s ktorých je 6 autentických a 6 plagalických, za už nejestvujúce, alebo skôr za mŕtve, a tvrdí, že takéto tóniny sa zachovaly iba ešte v niekoľko málo starých cirkevných spevoch, — a i tu sa vraj našlo iba 8 tónin; tak isto vyhlasujú lýdsku (autentickú) tóninu, stupnicu F-dur bez b f g a h c d e f za celkom mŕtvu, lebo sa vraj v jej pôvodnej a autentickej forme nezachoval nijaký spev; avšak, práve naopak slovenská hudba dostatočne dokazuje, že práve táto, a najmä táto tónina stále ešte jestvuje v jej spevoch. Veď väčšina slovanských žalostných i tanečných piesní je v tejto tónine. Tak je to i s ostatnými. Tak napríklad v dórskej tónine nájdeme ich hrdinské piesne, v myxolýdskej ich pracovné piesne, letné piesne a mnoho tanečných piesní atď. Celkom lýdska je napr. Okolo mlyna; dórsky štýl má Široký jarčok — a Vychodí slunečko zpoza lesy; myxolýdske sú napr. pracovné piesne z Pešti.

V týchto spevoch prevláda osobitná nálada, duch, ktorý možno náležite pochopiť iba vtedy, keď počujeme samotný ľud prednášať svoje piesne, keď vnikneme do ľudovosti, a častým počúvaním podarí sa nám preniesť sa do nálady, schopnej oživiť v nás zvláštne city, ktoré vnášaly tohto ducha do hudby. Takmer všeobecne sa verí, že chybnosť týchto tónin pôsobí násilne na cit, a tak naozaj aj je, ak myslíme a cítime v našich tóninách; no toto násilné zmizne, len čo si tieto piesne v ich svojráznosti a charaktere predstavíme podľa starogréckych tónin. Lebo práve ich rozmanitosťou vyznačuje sa onen zvláštny charakter, ktorý aj pri najmenšom pokuse, previesť tieto spevy do našich tónin, ihneď zmizne. Nazdávam sa teda s určitosťou, že by sme v úplnej sbierke týchto slovenských ľudových spevov našli nedoceniteľný poklad pre znalcov hudby — nehovoriac ani o ostatných — a v tomto poklade dalo by sa objaviť mnohé — hoci prastaré, no čo svojou každodennosťou zovšednelo a čo si, tak sa zdá, ľudia málo všímali; bádateľovi však muselo by sa to javiť ako nové a nanajvýš cenné, a v odbore hudby veľmi poučné a obohacujúce. — Aj takty sú rozličné: vyskytuje sa 2/4, 3/4 a 4/4 takt. V 2/4 takte sú složené ich tanečné piesne, ostatné sú najčastejšie v 4/4 takte. Nájdeme podaktoré aj v 5/4 takte, no zdá sa, že tieto piesne sú českého pôvodu, jednako však majú v sebe zrejmý slovenský ľudový charakter.“

Porov. Tablicove „Poezie“ I, str. XV: „Co se o ruských vlastenských zpěvích píše (viz Russische Miscellen von Richter, Leipzig 1803, díl 3, Nro 7, str. 63), že totiž jejich zpěvy téměř všecky takové melodie mají, kteréž k příjemné jakési melancholii povolávají, a pronikavé a srdce prorážející jsou, to i s našimi slováckymi zpěvy tak se má. Příčina toho, pokud jsem od hudebníků zvěděti mohl, jsou měkké tóny, které do sebe mají a časté repeticie. — Ostatně znamenati sluší, že téměř všecky vlastenské písně 2/4 taktu v sobě obsahují.“

Dvaja mladí vzdelaní Česi, putujúc r. 1831 po Slovensku, takto písali z Liptovskej stolice: „Podvečer slýchali jsme jen zpěvanky. Slyšeti zpěv slovenský bylo nám slyšeti historii tohoto drahého národu. Nápěvy tak smutné zobrazující dlouhá utrpění jeho, ta temná z nich probleskující zoufanlivost mocně působí na ducha. Zpěv slovenský nám jakoby mečem duši proháněl a naplňoval veškerou duši. My aspoň v žádné zpěvohře neslyšeli jsme srdcejatnějších a pronikavějších arií. Z jiné pak strany zase ta náramná, dobrota srdce jasně nám vysvítala. Vůbec veliký a mocný jest ten účinek, kterým na nás zpěv slovenský působil, i žádáme, by ráčili jste i o zpěvu a hudbě národní pojednání nejaké všestranné obstarati a je ku Zpěvankám připojiti a tak i tuto krasovědnou života slovanského stránku v jasném a čistém světle okázati.“ Porov. Gemeinnütziger u. erheit. Hauskalender für d. Oe. K. 1823 (citát v záhlaví oddelenia XV). Unáhlený by bol súd toho, kto by len o texte a obsahu týchto spievaniek súdil bez melódií. V slovenských piesňach je pieseň s melódiou nerozlučne spojená. Mnohé piesne sú iba pre krásnu melódiu pamätné a obľúbené, napr. „Diovča zo Senice“ atď., pôsobiac nie tak na rozum, ako skôr na smysly a city, najmä na sluch. Slovenské melódie majú pôvodnosť a samostatnosť. České zasa germánskym, srbské gréckym, tureckým, albánskym duchom zaváňajú. Majú nesmiernu rozmanitosť, jedna a tá istá pieseň môže sa podľa rozličných melódií spievať. Napr. piesne, ktoré sa skladajú z dvanásťslabičných alexandrínov, majú temer každá svoju zvláštnu, inú a inú nôtu. Pre každý čas, miesto a prácu majú Slováci iné melódie, napr. iné melódie svadobné, iné pri sene, na lúkach, iné na vrchoch a v dolinách, iné v tichých domoch a na priadkach. Keby ich niekto sobral a usporiadal náležite, výbornú by si získal zásluhu o budúcu slovensko-národnú operu. Keby Nemci, Angličania, Francúzi, Vlachovia mali také výborné národné melódie, dávno by už boly divadlá a opery európske nimi naplnené. Škoda, že Slováci nástrojovú hudbu zanedbávajú a len spev pestujú. U nás je taký nedostatok dobrých komponistov, že zriedkavo utrafí opravdivého ducha melódie. Ó, keby túto znamenitú vlastnosť staroslovenských spevov aj skladatelia novších duchovných piesní pred očima mali! Tak by nám, zvedení nešťastným príkladom nehudobných Nemcov, neskladali radostné vianočné piesne podľa smutných pôstnych melódií, ani veľkonočné podľa melódií o kríži, ani ranné, pretože melódia je plodom a výrazom citu a city sú celkom iné ráno než večer. Potom my nebudeme musieť žalovať na naše spevy ako Nemci na svoje, napr. Fr. Kessler v spise „Der musikalische Kirchendienst“, Iserlohn 1832, str. 31: „Zápas medzi piesňou a melódiou, často sa vyskytujúci v nemeckom speve, nemôže napomáhať povznesenie mysli.“ Správne a vhodne charakterizoval istý Nemec — v „Die Hallische allg. Lit. Ztg.“ 1834, Nro 86, str. 80 — ducha a cenu poľských a vôbec všetkých našich slovanských národných spevov:

„Sú to navlečené perly z najčistejšej vody, posbierané na úpätí Karpát. Sú to piesne alebo ľudové spevy v najvlastnejšom smysle slova, v ktorých sa rozvíja do istej miery neuvedomele básnický duch, alebo inými slovami, vnútorný život národa, lebo všetky sú hudobnými básňami, pri ktorých text i melódia vytryskly odrazu. Veľkú úlohu v nich majú — to ako vo všetkých slovanských ľudových spevoch — sokol, kôň, vták, určité stromy (napr. lipa) a láska: no obzvlášť láska v svojej najčistejšej forme, láska k matke a sestre. Aké naivné a roztomilé sú tieto krátke, často tak hlboko vznecujúce národné piesne!“

Naostatok nemôžeme sa zdržať, aby sme nepodali o tejto veci výborné myšlienky p. Thibauta, „Ueber Reinheit des Tonkunst“, Heidelberg 1826, 76 v článku: „O ľudových piesňach. Vzdelaný človek je a musí byť ochotný poučiť i zabávať sa najmä stykom so znamenitými vedcami. Jednako však nemá stratiť smysel ani pre čaro nevinnosti; lebo kultúra, ako sa javí v skutočnosti, nijako nie je vždy iba zdokonalením prirodzenosti, a tak v tomto smere vzdelanec môže ľahko zaostať za dieťaťom. Keď sa teda v evanjeliu vraví o deťoch: „Ich je kráľovstvo nebeské“, majú v sebe tieto slová skvelú pravdu. Najvzácnejšie v ľudskom charaktere je naprostá priamosť, úprimnosť a opravdivosť. Vzdelanie a životné pomery však spôsobujú, že sa človek obyčajne viac alebo menej utiahne do seba, že je opatrný, pretvaruje sa a luže, zatiaľ čo dieťa so svojimi ctnosťami i nectnosťami, celkom tak ako vyšlo z rúk prírody, stojí čisté a neskazené pred našimi očami. — Tieto poznámky možno použiť aj pokiaľ ide o hudbu. To najvyššie, čo tu možno duchaplnému človeku dať, je, pravda, podľa všetkých pravidiel správne, formálne v každom smere dokonalé hudobné umelecké dielo. Jednako — ako ľahko stane sa umenie neprirodzeným! Ako ľahko možno prekročiť pravú mieru! A ako často sa pomocou umenia namáhavo spája, čo nevystreklo zo samostatného, číreho nadšenia, a preto nanajvýš vyvoláva iba obdiv, no nijakú lásku. Možno bez nadsadzovania tvrdiť, že polovica našej hudby je neprirodzená; akýsi druh matematiky, bez živého prvku; šaľba, ktorá slúži ku cti iba obratným prstom. Čisté a rýdze ako povaha dieťaťa sú naproti tomu zpravidla všetky piesne, ktoré vyšly priamo z ľudu, alebo ktoré ľud prijal a dlho ich s obľubou uchovával. Takéto piesne vyhovujú takmer vždy citovm silného, nepokriveného človeka a nadobúdajú neraz celkom osobitnú hodnotu aj tým, že sa pripínajú k veľkým národným udalostiam a vracajú sa do čias úplnej čistoty, sviežosti a mladosti národov, neodolateľne uchvátia aj pokriveného človeka, v ktorom ešte možno prebudiť ušľachtilé pocity mladosti. Pokladám preto štúdium ľudových piesní, t. j. piesní, ktoré nemaly krátky život ako takzvané pouličné šlágre, ale neustále v ľude prekvitajú, za niečo nanajvýš významného.“