ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Stopy vplyvu maďarčiny na slovenčinu

Česi a iní Slovania sa diviť budú, čo značí v našich Spievankách to -é alebo -jé, privesené k vlastným menám, napr.: Ten Ondriš Sláviké, tá Anna Blaheje, alebo súsedovie dom. Podľa našej mienky je to maďarský genitivus possessivus, ktorý sa miešaním a susedstvom do slovenčiny, najmä v turčianskej a liptovskej stolici, dostal a ktorý iným nárečiam slovanským, ba ani najbližším Poliakom známy nie je. Maďari sa pýtajú: ki-é? (čí?) a odpovedajú: az úr-é (pánov), a gróf-é (grófov), az inas-é (sluhov), a János-é (Jánov), az István-é (Štefanov) atď. Tento maďarský genitív vliezol od šľachty a zemianstva, usadeného medzi Slovákmi, aj do slovenskej reči, avšak len na poznačenie domov a rodín takých, ktorých mená od substantív pochádzajú, napr.: vôl alebo voly Lišké (der Ochs der Fuchsischen), krava alebo kravy Bohdalé (die Kuh der Bohdalschen Familie), teľa Sládké, Rúčké, Zajacé, Kňazé, Palkovičé (das Kalb der Sladekschen, der Ručkaischen, der Zajacischen usw. Familien). I pri remeslách, pretože od nich celý dom meno má, užíva sa tento maďarský genitív patronymický, napr. Marka Súkeníké alebo s emplazmom Súkeníkeje; Pavol Hrnčiaré; syn, zať, Kušnieré atď. Pri osobných menách sa však nikde neužíva, tu Slováci zachovávajú s inými Slovanmi svoje possessivum -ov, -ova, -ovo alebo -in, -ina, -ino, napr. syn Pavlov, dcéra Súkeníčkina atď. Toto -é neužívajú Slováci ani pri takých domových a rodinných menách, ktoré pochádzajú od adjektív, napr. vuol Bielych (der Ochs der Familie Biely), humno Kulhavých, kniha Dobrovských, nie „vol Bielé“ atď. Toto -é odpovedá českému -ovic, porov. Nejedlý, Grammatik, 179 a 191: „Namiesto privlastňovacích zámen na -ův, -ova, -ovo užíva sa vo všeobecnej reči zámeno na -ovic, ktoré vo všetkých troch rodoch ostáva nezmenené, napr.: Sládkovic syn, Sládkovic dcéra, Sládkovic dítě; děvče Koželuhovic; dům Strakovic; na polu slouhovic, s tovaryšem Sládkovic.“

Druhý maďarizmus v slovenčine je slovko čiže čiastočka ta, kladená pred podstatné mená alebo slovesá. Ale tento cudzorodý prvok, nie všade, len v niektorých stoliciach miesto má, najmä však v osadách slovenských uprostred Maďarov bývajúcich. Slovíčko ta (u Čechov tam) je preklad maďarského oda, el, meg. Tieto predložky Maďar tak často užíva, že málokedy prosté sloveso bez nich povie. Maďar hovorí odahaza, Slovák podľa neho ta domov (t. j. idem alebo šiel, napr. VIII, 175). Tak v piesni V, 100: „Ondrejko, Ondrejko, kde si bou zatoľko? Že ti ta uvädlo“ je doslovný preklad maďarského el-hervadni „ta-zvädnúť“. Rovným spôsobom hovoria niektorí za Maďarom aj el-menni — ta-ísť, el-apadni — ta-padnúť, el-égni — ta-zhorieť, el-fogni — ta-chytiť, el-futni — ta-utiecť, el-ajándékozni — ta-darovať atď.

Tretí (najohyzdnejší) maďarizmus v týchto Spievankách sú spôsoby kliatia a zlorečenia. Rozveselení Maďari spievajú si slovensky alebo aspoň hvízdajú si slovenské melódie. Naproti tomu nahnevaní Slováci zlorečievajú po maďarsky. Porov. kutya lelky (I, l4), ebbatta (VII, 146), adta — ilyen — disznó teremtette (XI, 23). atď. Aj iné maďarské slová vkĺzly sa do piesne ľudu, napr.: tudom — viem (II, 7), Istenem — Bože (IV, 154), rajta — cez (XI, 50), úrečitosť — dedičstvo, kissasszony — mladá pani, oldomáš, odomáš — prepitné, szivem — srdce moje, juhász — ovčiar,, banovať — ľutovať atď.

Napokon s bolesťou vyznať musíme, že z Békešskej stolice, z najľudnatejších slovenských osád, napr. zo Sarvaša, z Čaby, z Komlóša, z Naďlaku a potom spoza Tisy, z Nireďházy, hoci sme mnohých veľmi o to prosili, jednako nijaké národné piesne sme nedostali, ako by tamojší s Maďarmi susediaci a premiešaní Slováci boli už onemeli. A naskutku mnohí pozorovatelia tú skúsenosť získali, že maďarizovanie mnohým Slovákom ústa zatvára a spevavosť u nich umenšuje alebo celkom vykoreňuje.