Zlatý fond > Diela > Národnie spievanky – Poznamenania a pojednania


E-mail (povinné):

Ján Kollár:
Národnie spievanky – Poznamenania a pojednania

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Andrea Kvasnicová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 95 čitateľov


 

XIII

Obrana týchto Spievaniek proti niektorým predsudkom a nedorozumeniam

Keby túto vyššie vyjadrenú vysokú cenu národných spevov, keby oné na str. 542 uvedené slová pána Thibauta: „Pokladám štúdium ľudových piesní za vec veľmi dôležitú“ povážili tí slovenskí kňazi, ktorí sa, súkromne i verejne, ústne i písomne, buď z národnej neumelosti, buď z mystickej, zle chápanej zbožnosti, toto naše predsavzatie tak nádherne a urážlive odsudzovať a zľahčovať nehanbili, a ktorí by, keby to bolo možné, všetky národné piesne, hry, starozvyky ľudu azda v lyžici vody utopili, pretože oni sami odnárodnení súc, takéto poklady cítiť a ctiť schopní nie sú podľa onoho príslovia „Ars non habet osorem, nisi ignorantem“ (voľne: Umenie môže nenávidieť iba tupec. E. P.). Už pri sbieraní týchto Spievaniek, keď sme o to niektorým vodcom a správcom ľudu písali, prosiac ich, aby vo svojich miestach a okolí národné piesne sbierali alebo sbierať dali, dostali sme mnohé neočakávané a záražlivé odpovede, v ktorých sa tieto spevy za nebezpečný jed, nemravnosť a bezbožnosť pokladaly. Iní držali to aspoň za plevy a chatrnosti smiechu a opovrženia hodné a prácu našu za daromné márnenie času vyhlasovali. Usilovali sme sa tichým spôsobom vysokú cenu národného nášho, v celej Europe najvýbornejšieho básnictva, všelijako predstaviť, ale mnohí neboli schopní na ten stupeň estetickej vzdelanosti a čistej ľudskosti sa pozdvihnúť. Keď sme potom tlačené „Ohlášení“ o vydaní a predplatení rozoslali, aby po seniorátoch do obehu a známosti prišly, niektorí z evanjelického kňazstva ich hneď pri počiatku potlačili, iní načmárali tam nečistým perom všelijaké jalové posudzovania a odsudzovania knihy, ktorú ešte ani nevideli a nečítali, napr. jeden napísal: „O by raději duchovní písně vydal“ atď. Druhý opäť: „O by raději katechismy vydal“ atď. Keď už samy Spievanky vyšly na svetlo, hľadali v nich niektorí, čiže radšej vkladali zo svojej vlastnej mysli do nich veci, z ktorých pre čistého, nevinného a zdravosúdneho človeka tu nič nie je.

Všetky tieto námietky a prekážky i sám ten spôsob, ktorým sa zjavily, sú znakom literárnej nedospelosti a nezrelosti, príkladom nedoučenosti alebo preučenosti, dôvodom nenárodnosti a odcudzenosti. Je síce pravda, že národné piesne nie sú nábožné a duchovné, ale národné, národné hovoríme, to jest, prirodzený a spoločenský život národa verne predstavujúce. Že sa niekedy v nich i smelé obrazy, rázne slová a prirodzená básnická sloboda nachádza, to práve spôsobuje ich prostonárodnú povahu a cenu. Len hrubocitný, zasmušilý alebo v mravnosti svojej nepevný nad tým sa horšiť bude. „Čistým všecko čisté,“ ako samo Písmo vraví, Tit. I. 15. Istý však duch nábožnosti, ktorý celý náš národ napĺňa a previeva, javí sa i v týchto piesňach. Kto sa o tom presvedčiť chce, nech porovná napr. I — 30, IV — 12, IV — 146, VI — 99, VII — 1, VII — 69, VII — 159, VII — 254, VII — 368, VIII — 2, VIII — 189, VIII — 202 a mnoho iných. Nám aspoň medzi tým množstvom piesní slovenských ešte ani jedna pod ruku neprišla, ktorá by rúhanie proti Bohu a svätým veciam obsahovala, alebo na úmyselné zločinstvo alebo nešľachetnosť radila a zastávala ako nejedny piesne iných národov. Medzi oplzlosťami ledajakej sberby a spodiny ľudu a medzi národnými spevmi veľký je rozdiel. Opravdivá zbožnosť je nevinná radosť a nevinná radosť je opravdivá zbožnosť; ony sú dve nerozlučné priateľky. Kto si zbožnosť a ctnosť ako nejakú smutnú, tmavú, ťažkomyseľnú a plačlivú predstavuje, kto radosť a veselosť pokladá sa vec, ktorá so životom ctnostného človeka spojiť sa nedá, ten ešte nepozná dobre ani jednu ani druhú. Boh chráň náš dobrý národ od takej nemocnej, ustavične stenajúcej, svet a život nenávidiacej zbožnosti! Zbožnosť bez nevinnej veselosti je pošmúrnosť a pokrytectvo, radosť bez zbožnosti je samopašnosť. To je pravý, čistý duch kresťanského náboženstva, ktorý k vyznavačom svojim dva razy oné slová opakuje: „Radujte se vždycky, opět pravím, radujte se!“ Schiller hovori: „Wo man singt, da lass sich ruhig nieder: böse Menschen haben keine Lieder.“ (Kde sa spieva, pokojne zostaň, zlí ľudia nemajú piesne.) A Kotzebue vo Wochenblatte hovorí: „Ein Volk welches gern singt, hat auch gewiss einen kräftigen Charakter.“ (Národ, ktorý rád spieva, má určite aj silný charakter.) Či sa môže láska nežnejšie, bedlivejšie, stydlivejšie a krajšie predstaviť v piesňach ľudu ako v našich spievankách? Vyzývame všetky európske národy, aby nám z prostonárodných spevov niečo podobného ukázali!

Ak opovrhujú teda títo synovia Slávy vlastnými pokladmi a národnými plodmi, my nimi preto neopovrhujeme, ale srdečne ich ľutujeme. Len nech si neosobujú súd o tom, na čo im prvé živly a podmienky chýbajú, totiž: cit k národu, láska k reči a známosť prostonárodného básnictva; len nech prekážky nekladú iným, v tejto veci pracujúcim, lebo tak kliatbu národa a potomstva na svoju hlavu shrnú. Pretože oni sami nič nepíšu, nič nerobia pre obohatenie slovenskej literatúry, nech aspoň nechajú ľud spievať a svojim vodcom dobrý príklad dávať v rozširovaní literatúry a slávy národa. Iné národy ustanovujú zvláštne spolky a fondy na sobranie národných spevov, ako napr. v Amsterodame r. 1825, kde sa drahý zlatý peniaz tomu sľubuje, kto šesť národných piesní vyhľadá a zašle. Slovutný Walter Scott po celom Škótsku, jeho horách a dolinách, s veľkým nákladkom cestoval s cieľom hľadať a sbierať národné piesne a bájky, ktoré potom k svojim románom použil. Slávny Herder bol nielen kňazom, ale k tomu ešte aj superintendentom a skutočne zbožným kresťanom, ktorému protivníci našich Spievaniek ani remienok na obuvi rozviazať hodni nie sú, a predsa sa zaneprázdňoval shromažďovaním a vydávaním národných spevov, ako to jeho „Stimmen der Völker“ ukazujú. Ak niekto, teda kňaz nemá žiť jedine pre svoju cirkev a osadu, ale pre národ. Každý kňaz má byť nielen kazateľom, ale aj vzdelávateľom svojho ľudu, vychovávateľom svojho národa, stĺpom a podporou národnosti, zvelebovateľom svojej reči, pestúnom národnej literatúry. Ja aspoň nechápem, s akým srdcom a čelom môže taký kňaz na kazateľnici stáť a k takému ľudu hovoriť, ktorého reč dokonale nepozná, ktorého ducha nerozumie a nectí, ktorého šťastie a slávu nenapomáha. Kazateľ zaiste, ak si chce zaslúžiť toto meno, musí národne kázať z ducha národného v duchu národnom, k duchu národnému. Kazateľstvo nezáleží v deklamovaní všeobecných právd na všeobecný spôsob. Lebo to nepreniká človeka, v istých a zvláštnych sväzkoch ľudského tovarišstva stojaceho. Čím osobnejšie, podrobnejšie, vlastnejšie a okolnostiam, primeranejšie je pôsobenie duchovného úradu, tým je požehnanejšie. Ono sa musí tých strán života, tých strún srdca dotknúť, ktoré človeku blízke sú, ktoré sa na jeho stav, reč a národ vzťahujú, lebo v týchto formách je človečenstvo ako v nádobe obsiahnuté. Kto však ani len nádobu nepozná, akože poznať môže jej obsah? Kazateľ a učiteľ, ak chcú pôsobiť na ľud a národ, musia ho poznať, poznať jeho najvnútornejšiu povahu, jeho vlastnosti a náklonnosti, jeho chyby i prednosti, jeho spôsob cítenia i hovorenia. Kto nepozná svoj národ, nemôže naň účinkovať, on vietor rozráža, sype hrach na stenu, on ako nájomník za chlieb práce svoje koná, on za cieľ svojho úradu nemá ľud, ale len seba. Národné piesne, rozprávky, porekadlá, hry, obyčaje a vôbec všetko, čo z národa vychádza, sú najlepšou školou na poznanie národa, najpevnejším základom a životom, na ktorom sa stavia vzdelanosť. Vzdelanosť sa má skôr vynášať ako vnášať. Vzdelanosť národná nemá byť jednostranná, napr. len náboženská, ale všestranná, vedecká, estetická a občianska. Opusteného národa vodcami, zástupcami, ochrancami a tešiteľmi majú byť kňazi. Pokiaľ mali Slováci Hruškovicov, Krmanov, Masniciov, Hrabcov, Hodíkov a iných reč znajúcich, milujúcich a zvelebujúcich kazateľov, potiaľ mali i slávnych mecénov a priateľov: Thurzov, Illésházich, Ostrožiťov, Suňogov, Zaych, Podmanických, Súľovských, Serdahelich, Revaych, Juštov, Ottlykov, Benických, Platthych, Podtúrňaych, Kubinich a iných, reč československú nielen milujúcich a hovoriacich, ale v nej aj piesne, hneď duchovné, hneď svetské (takých sa nemálo i v týchto Spievankách medzi panskými piesňami nachádza) skladajúcich veľmožov a šľachticov. To spozoroval už aj Bel v predmluve ku Grammatike Doležalovej, § 12. Toľko s mravno-náboženského ohľadu pre naše a našich Spievaniek ospravedlnenie, o ktorom by sa nám, nebolo veru ani snívalo, žeby v XIX. storočí ešte niekde potrebné bolo.

Avšak nielen s mravno-náboženského, ale ani s hospodársko-peňažného ohľadu nemali veru evanjelickí kňazi príčinu tak sa vzpínať a horekovať proti vydávaniu Spievaniek, pretože tu okrem toho nejde o ich mešec. Zo 400 evanjelickoslovenských kňazov v Uhrách nachádzajú sa obyčajne medzi predplatiteľmi alebo odberateľmi slovenských kníh asi 20-30, i to polovička z nich len prinútená alebo osobným priateľstvom k tomu privedená. Takže nikto menej teraz slovenskú reč a literatúru nenapomáha ako tí, ktorýchžto najväčšia povinnosť je. Láskavé volanie k literatúre slovenskej považujú za žart a satiru, ktorú len smiechom odpravujú, prísne však povzbudzovanie a napomínanie za urážku a nepriateľstvo, pri ktorom hnev prejavujú. Keby títo páni i len zďaleka tušili, čo znamená slovenské knihy písať a do života prinášať, dozaista nerozhorčovali by sa ešte viac, ale radšej poľahčovali spisovateľom túto ťažkú prácu. U Nemcov a iných národov predá spisovateľ svoj rukopis za drahé peniaze kníhkupcom a viacej sa oň ani neobzrie. Spisovateľ slovenský musí pre nedostatok slovenských ortografov, korektorov a kníhkupcov sám všetkým byť: On musí svoje práce sám písať, sám vydávať a náklad na ne znášať, sám celú tlač korigovať, a čo je najhoršieho, sám aj predávať, rozosielať, s dlžníkmi sa hrýzť a nejeden raz i hotovú škodu trpieť pre malý počet predplatiteľov. Pri Spievankách však tieto obťažnosti dvojnásobné boly, pretože sme tu nielen niekoľko sto listov na všetky strany písať, ale i za sbierky a rukopisy hneď hotovými peniazmi, hneď knihami platiť museli. Hlavná príčina vzniknuvšieho a najviac proti Slovákom obráteného maďarizovania v Uhorsku boli sami duchovní vodcovia ľudu slovenského, ich nepoznanie a nešetrenie svojho národa, ich k reči studenosť a nedbanlivosť, a pravdaže, úplná v nej nezbehlosť. Kto sám seba nectí a nemiluje, akým právom to od suseda žiadať môže, aby ctený a milovaný bol? Ak vidí usilovný roľník susedovu roľu úhorom ležať a samého suseda zaháľať, kto mu to za zlé mať môže, ak on z tej role odoráva a ju obrábať začne? Vina a žaloba táto teraz, bohužiaľ, omnoho viac na evanjelickú než na katolícku stránku padá. Katolícke kňazstvo, a to verejne a vďačne vyznať musíme, výbornú a ochotnú službu nám preukázalo pri sbieraní a vydávaní Spievaniek. Ono vôbec v týchto novších časoch i v Uhrách viacej horlivosti a lásky k materčine, viacej účinlivosti na poli národnej literatúry slovenskej ukázalo a ukazuje než evanjelické. Ktorému Slovanovi nie sú známe vážne a ctihodné mená z katolíckeho duchovenstva v Uhrách ako: kardinál Rudnay, kanovník Palkovič, Červeň, Bernolák, Fándli, Mésároš, Hollý, Rešetka, Moyses, Pavljar, Bartoš, Tučko, Madanský, Štefan Hamuljak, Prídavka, páter Bernard, Ščastný a iní ešte žijúci, ktorí buď ako spisovatelia, buď ako nakladatelia, buď ako bezpríkladní rozširovatelia slovenských kníh chválne sú známi. Kde máme my evanjelici mená, ktoré by sme týmto teraz naproti postaviť mohli? — Nech tí tam kráčajú cestou, ktorou chcú, dosť na tom, že sa slovenská účinlivosť medzi nimi zjavuje. Nemusíme však zabudnúť na to, že katolícke kňazstvo práce svojho úradu zväčša v latinskej reči koná a so slovenčinou sa len temer postranne, z čírej lásky a ochoty zaneprázdňuje. Nech nikto nepredstiera chudobu evanjelického kňazstva. Vlastnými očami videli sme v Pešti niekoľko slovenských evanjelických kazateľov, ktorí za 20 — 40 zlatých maďarských kníh, za 100 — 200 zlatých nemeckých kníh nakúpili a na voze domov odvážali. Ale na slovenské knihy (mimo Agendy a Biblie) v celom živote sotva dva grošíky obetovali. To nie sú pastieri, ale len strihači svojich oviec. Mnohí sa i samému rozhovoru o slovenskej literatúre bedlive vyhýbajú. Ak dostanú náhodou novšiu československú knihu do ruky, až strachom zblednú nad latinskou tlačou, nad im neslýchanými slovami, nad opravami a premenami ortografie, pretože celkom nevedia, čo sa v slovenskom svete robí, odcudzení sú vedeckému vzdelávaniu reči a s pokrokmi času nepostupujú. Koľko našich slovenských teologov, kandidátov a kazateľov putuje a putovalo odjakživa do nemeckých vysokých škôl cez Prahu a Čechy. Či im čo i len na um príde tam v literatúre našej máličko sa poobzerať a s tamojšími spisovateľmi a učenými slavistami do známosti sa dať? Čo p. Čaplovič píše v „Gemälde von Ungern“, I, 220, to sa obzvlášť a najviac na duchovenstvo vzťahuje: „Niet národa v Uhorsku voči svojmu rodnému jazyku tak ľahostajného, ako sú Slováci. Vzdelanejší sa hanbia spolu po slovensky shovárať a používajú vždy latinčinu alebo nemecký jazyk. Toto je u Srbov zriedkavejšie.“ Už dávno ktosi tú, bohužiaľ, pravdivú poznámku učinil, že synovia evanjelickoslovenských kňazov, najmä keď sa politickému stavu odovzdávajú, najväčší bývajú chvastúni v cudzích rečiach, najzúrivejší Protislovania, nemajúc totiž za mladi v otcovskom dome nijakú príležitosť na poznanie a zamilovanie svojho národa a jazyka. Boh tresce neprávosť rodičov na deťoch.

Sú celé mnohé čistoslovenské stolice, kde ani jedného kazateľa niet, ktorý by sa o slovenské knihy zaujímal. Keď potom niektorý horlivejší milovník národa im v tej veci píše, ani odpoveď nedávajú, alebo poslané knihy v kúte splesnivieť nechávajú. Ba jeden kazateľ v čistej veľkej slovenskej cirkvi, a pritom starší, ktorý by mal mladším dobrým príkladom predchádzať, výslovne a naveky zakázal osobitným listom, aby sa mu nikdy nijaká slovenská kniha na rozširovanie v senioráte neposielala. „Ten, kterýž jídá chléb můj, pozdvihnul paty proti mně“ — tak môže slovenská reč v Uhrách s Dávidom (žalm 41, verš 10) proti nejednému duchovnému nariekať. Veď ja viem, že príčinou tohto je naše prevrátené vychovávanie a nešťastné školy, ktoré nás od mladi temer nič iné neučily, než sebou samými, t. j. naším národom opovrhovať a reč našu zľahčovať. Ale človek má rozum, ktorým to sám v dospelejšom veku a pri zrelšom rozsudku napraviť a vynahradiť môže, čo v mladosti iní pri ňom pokazili. A prečo duchovenstvo nestará sa o to, aby budúci pastieri ľudu aj v školách už príležitosť mali na dokonalé naučenie tej reči, v ktorej úrad viesť a cez celý život pracovať budú. Čo sa doteraz s tohto ohľadu v našich školách stalo, je len hračka. Počujme len, ako o tejto veci, totiž o potrebe dokonalej znalosti materčiny, jeden laik, nekňaz a neposvätenec súdi, totiž Hynek Vojtech Berlič, kupec brodský v svojej Mluvnici illýrskej reči, (Ignaz Al. Berlich, Grammatik der illyrischen Sprache), v Budíne 1833. Čo on tam v predhovore, str. XIII o duchovenstve v Slavonii píše, to platí aj o našom:

„Bolo by veľkou výhodou, keby sa aj v kňazských výchovných ústavoch vyučovala gramaticky reč, v ktorej bude musieť kandidát raz kázať, vyučovať a viaceré iné duchovné funkcie vykonávať. Aj vtedy, ak kandidát ako rodený Slovan nebude sa učiť nič iné, iba to, čo sa už bol naučil od svojej matky, aj vtedy podaktorí z nich upozornia sa na krásy svojej materčiny, o ktorých sa im ani len nesnívalo, a pre mnohých sa tvrdý, len napochytro alebo len z počutia osvojený úsudok ,náš jazyk je vraj chudobný, nemožno sa v ňom vôbec vyjadriť tak, ako by sme si želali‘ atď. oveľa zmierni, ak sa vôbec nestratí. Lebo každý príde na to, že naša reč, tak isto ako všetky slovanské reči, je omnoho bohatšia pri určovaní času, je krajšia a výraznejšia ako hociktorá iná reč v Europe. Ako bohatí sme na príslovky a ako určito sa používajú, môže zistiť každý Slovan, ak venuje svoju pozornosť tomuto slovnému druhu.“

Naši vzdelanejší slovenskí kazatelia vedia latinský, grécky, hebrejský, nemecký, maďarský, francúzsky, anglický, taliansky, španielsky jazyk podľa všetkých pravidiel gramatiky, len nie slovenský, ktorí predsa každodenne v najsvätejších dôležitostiach človečenstva potrebujú. Ak sa diví Cicero nad pohanskými kňazmi, ako sa, keď jeden druhého na ceste stretne, smiechu zdržať môžu nad svojou poverčivosťou, my sa omnoho viac divíme, ako sa kresťansko-evanjelickí kazatelia a učitelia ľudu pri spoločnom stretnutí smiechu alebo hnevu zdržať môžu nad úplnou neumelosťou reči svojho úradu a národa. Rečníkmi sú a nepoznajú reč. A nehovorím už, že históriu reči a literatúry, etymologie, lexikografie, syntaxe, eufonie, prozódie, ale ani prvé počiatky ortografie a grafiky. Mnohí nevedia viacej z reči a o reči, než čo sa v detstve od prostej matky alebo na ulici naučili. Ba ani to, lebo i to zabudli a pokazili v nemeckých školách. Mnohí, pravda, svoju neumelosť v reči plášťom populárnosti zakrývajú. Nuž ale či je pospolitosť reči bez pravidelnosti a ľúbozvučnosti možná? Či nemá kazateľ medzi svojimi poslucháčmi často i vzdelanejších? Či nemá sám seba, svoju svedomitosť a krásochuť, či nemá Boha za svedka? I sám jednoduchý a neučený sedliak cíti dobre, čo pekného a pravého je, hoci ani príčiny toho udať nevie, lebo city sú všetkým, jednostajne prirodzené. O Kristovi čítame, Luk. 4, 22, „že se všickni divili libým slovům jeho“. A táto „libost“ dozaista nielen v obsahu, ale i vo forme a v reči záležala. Či nie je to hanba pre náš stav, keď nejeden kazateľ, súc od poslucháčov o to požiadaný alebo aj chcejúc sám svoje práce a kázne do tlače dať, s prosbami od Piláta ku Kajfášovi behať a svoj neortografický rukopis od východu na západ na napravenie ortografie a slohu posielať musí? Tu prichádza často taká svätá kňazská práca na napravenie a zdokonalenie k svetským ľuďom, do rúk profesorov, škôlmajstrov, žiakov, notárov, knihárov, ktorí sú často omnoho dokonalejší v slovenčine ako kňazi. Iní teda, aby takémuto uponíženiu vyhli, alebo svojím spisom verejnému posmechu sa nevystavili, radšej nikdy nič tlačou nevydávajú, čo by ich ako úpenlivo o to prosili alebo čo by ich akokoľvek pamätná príležitosť na to zaviazala. Svoju neumelosť a nedbanlivosť k reči prikrývajú tu plášťom pokory a skromnosti. Ale to je nevďačnosť k národnej literatúre! Keby cudzozemci, Tranovský zo Sliezska a Jakobeovci z Čiech, k Slovákom neboli prišli a nad úbohým, ľudom sa neboli zľutovali, naše toľké cirkve by azda ani doteraz ani Knihu duchovních zpěvů ani Knihu křesťanských modliteb neboly maly, pri bezpríkladnej letargii svojho kňazstva a jeho nestarostlivosti o národ a reč. Inde sa ľud shrkuje a búri proti uvádzaniu nových, lepších kníh, náš ľud ich žiada a hľadá, ale niet ich. Jedine z tejto národnej neumelosti a odcudzenosti pochádza to, že aj spevy slovenského ľudu, ktoré Maďari, Nemci, Angličania obdivujú, mnohí vodcovia tohto ľudu zatracujú, zľahčujú, opovrhujú. Ak si nevšímajú títo ľudia plodov svojho vlastného slovenského kmeňa a nárečia, akože sa budú interesovať o plody iných bratov, Čechov, Poliakov, Srbov, Rusov? Tieto poznámky, tuším, pre každého súdneho budú už dostatočné na vysvetlenie a pochopenie tých odporov a úškľabkov, ktoré naše Spievanky, ich sbieranie, ohlásenie a zjavenie sa skúsiť musely. Nás to síce v predsavzatí našom naskrze nesklátilo a nezmýlilo, ale u iných mohlo rozličné pochybnosti a otázky vzbudiť. A preto nie nám, ale iným boli sme podlžní toto vynútené osvedčenie. Čo sme tu písali, nie je výrazom chvíľkovej náruživosti, ale pätnásťročnej skúsenosti. Ostatne s radosťou uznávame, že sú aj tu chvalitebné výnimky, ktorých sa toto osvedčenie netýka, ale práve to je, čo nám bolesť pôsobí, že ich je tak málo, máličko! Toto nešťastie — žalovanie na nedbanlivosť našich kňazov a učiteľov voči národu, reči a literatúre — stretávalo síce od počiatku temer všetkých slovenských spisovateľov: Už Nudožerin žaloval, Doležal žaloval, Čerňanský žaloval, Tablic žaloval. Ale sotvakedy ťažšie a smutnejšie bolo ako za nášho času. To jediné nás v tejto neresti teší, že v samom prostom ľude slovenskom, kde ešte od svojich vodcov pokazený nie je, omnoho lepší duch, zdravší súd, prirodzenejší cit, horlivejšia láska k reči a k národu panuje, lebo navzdory týmto Kazislávom pospolitý sedliak a Slovák kupoval dychtivo naše Spievanky tak, že len niekoľko exemplárov už zostáva. Ostatne uzavierame túto svoju obranu slovami Šafárikovými, v Časopise Čes. mus., 1833, I, 50 — 51: „Spisův nábožných, mravných, naučných, remeselnicky-hospodářských, kterýmiž by se srdce šlechtilo, užitečné nauky mezi lidmi rozsívaly a tudíž pravá osvěta národu napomáhala, veliký tu nedostatek: témeř nikdo se o ně nestará, nikdo jich nepodává, a protož i nikdo nepohledává. Neníliž to hanba, že v celém tomto přeběhu let od kněží [srbských] ani jen… jedna opravdu vzdelavatedlná, nábožná kniha na světlo vydána nebyla?… Štítil bych se o tom i mluviti, kdybych jen soukromný svůj soud o věci, kterouž si ošklivím, vynášeti měl, tím více, poněvadž každá, i ta najmírnější a najspravedlivější domluva jen k rozdráždění, nikoli k napravení nesmyslně svéhlavých vinníkův posloužiti může: ale však se zastírám a zmužuji tím, že nepříznivý tento soud není toliko mé osobní domnění, nýbrž jest výrok samých osvícenějších — Slováků — a jmenovitě samých čelnějších spisovatelů.“ (E. P.: Šafárikov súd sa týka srbských pomerov. J. K. jeho súd upravil.)

Napokon, aby sa niekto nedomnieval, že toto len žaloby jedného dvoch učených Slovákov sú, kladieme tu list, nám dňa 22. marca 1835 od mnohých neučených a neduchovných Slovákov písaný a poslaný, takto znejúci: „Dvojctihodný pane! Výmluvnosti nám chybuje a vypsati neumíme podlužné poděkování, my mnozí Slováci, vroucí a opravdoví ctitelé jeho Dvojctihodnosti, za ty neustálé práce a slavné spisy slovenské mezi nami sa stkvějící jako blesk oblohy nebeské se vší její okrasou. Hluboké a srdečné díky činíme zvláště za onu vítězoslavnou a na ducha slovenských našich evanjelických pastýrů se vztahující kázeň při posvěcení Důstojného pana superintendenta Banského okolí. O by hlas ten líbý působil v srdci těch, kteříž jej slyšeli a čítali! O by zavzněl i v najvzdálenějších potomstva našeho uších! Tam jest naše od mnoha let jako v žalári sedící žaloba směle na svobodu propuštěna, pronikavě a pravdivě přednešena, jasně vysvětlena. Nikdy nikde, nikdo z nás by příhodnějšího místa na prohlášení její nebyl vybral. Ba kdo by se z nás obecného lidu i opovážiti směl tak svatou pravdu svatému Řádu před oči předestříti? Ačkoli každý z nás živě povědom jest nedostatkův cirkví našich. Ale naši vůdcové našich hlasů a vzdychání sobě ani nevšímají, uvodíce na nás hlad a žížeň, ne chleba a vody, ale ještě horší, a zaviňujíce nám i samo to slovo boží ne do kmentů a šarlatu, ale do tlustých koberců. Než aj otec světel zažihá nám už světlo a zjevuje dennici. Všemohoucí Bůh přepasujž bedra, posilňujž ducha, jazyk i pero Vaší Dvojctihodnosti. On uslyš prosby a žádosti naše z čistého srdce pocházející za Vaši Dvojctihodnost, kteréžto vinšují jednomyslně mnozí ctitelé v Gemerském a Malohontském seniorátě.“




Ján Kollár

— slovenský básnik, zberateľ ľudovej slovesnosti, jazykovedec, estetik a historik, predstaviteľ slovenského preromantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.