Zlatý fond > Diela > Národnie spievanky – Poznamenania a pojednania


E-mail (povinné):

Ján Kollár:
Národnie spievanky – Poznamenania a pojednania

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Andrea Kvasnicová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 95 čitateľov


 

X

O rozmeroch čiže metrách v Spievankách a o ich vzťahu ku klasickým grécko-rímskym

„Sbírka národních písní a melodií by nám mnoho světla v metrice dala, avšak dokonalých rozměrů se nenadějeme. Prostý cit se ku pravidlu blíži, ale jen náhodou jeho cele dosahuje,“ hovorí Mladon ve Kroku I, čiastka 2, str. 30. Spevy a verše prostonárodné spravujú sa obyčajne prostým počtom syláb, dĺžka a krátkosť ich je len niečo náhodného. V slovanských piesňach panujú obzvlášť dva rozmery, jeden dvanásťslabičný, druhý desaťslabičný. Oba prináležia čo do veku k najstarožitnejším u všetkých národov. Onen prvý, dvanásťslabičník, je u Slovákov, Poliakov a Chorvátov v takom užívaní, že všetky iné metrá prevyšuje a býva spojený s rýmom. Tento druhý, desaťslabičník, je u Srbov a Staročechov, najmä v Královodvorskom rukopise a v Libušinom súde a je bez rýmu. Dvanásťslabičník nachádza sa síce aj v srbských piesňach, avšak zriedka a bez rýmu, ako naproti tomu desaťslabičník nachádza sa aj u Slovákov, ale zriedka s rýmom. Onoho prvého užívali a užívajú ako epického aj Francúzi; tam sa nazýva alexandra; tiež Škandinávci v Edde a v Niebelungách a v iných básňach, Nemci najmä v starších časoch, potom Maďari a iní. Tohto druhého užívali a užívajú ako epického Škóti a Galovia, Angličania a iní. Oba tieto verše, keď sa vezmú spolu, sú rodičia, z ktorých sa v stave vzdelanosti gréckolatinský hexameter a pentameter zrodil. Náš dvanásťslabičník, je najstarší pôvodný a prirodzený hexameter, náš desaťslabičník je najstarší pôvodný a prirodzený pentameter. Tieto oba neskoršie od krásocitných Grékov umením a školským básnictvom trochu zmenené, vzdelané a zušľachtené boly.

Náš dvanásťslabičný verš je prirodzený, samorastlý hexameter, u Grékov a Rimanov premenil sa on na umelecký hexameter. Pôvodný a najstarší typ a obraz hexametra bol tento:

◡ ◡ ◡ ◡ ◡ ◡ ◡ ◡ ◡ ◡ ◡ ◡
— ◡ — ◡ — ◡ — ◡ — ◡ — ◡
— — — — — — — — — — — —
Má mi lá pre mi lá však pek né o či máš IV, 23
Po znať to zďa le ka pyš né ho ro há ča IV, 116

Odtiaľ, rozvedením poslednej dlhej stopy spondea na dve krátke, povstal daktyl alebo gréckolatinský hexameter, a to takto:

— ◡ ◡ - — ◡ ◡ - — ◡ ◡ - — ◡ ◡ - — ◡ ◡ - —

Preto sa naše prirodzené a prostonárodné šesťstopové rozmery ľahkou prácou, dodaním jednej alebo dvoch slabík, na umelecké gréckolatinské zmeniť dajú, napr. oné dva vyššie uvedené prostonárodné a prirodzené hexametre môžu sa asi takto zumelečtiť a prevzdelanostniť:

Má ty mi / lá premi / lá však / pekné / máš ty o / čičky.
Poznať / to zďale / ka krá / čať pyš / ného ro / háča.

Sem prináležajú temer všetky krakoviaky, napr.:

Jecha / łem przez / Kraków / słysza / lem śpie / wanie

V umeleckých poľských šesťrozmerných veršoch kladie sa v tretej stope trojslabičný amphibrachys ◡ — ◡, tak ako sa u Grékov a Rimanov v piatej stope obyčajne trojslabičný daktyl kládol; tak v Sibylle Woroničovej:

◡ — ◡
O ty / słavna / wyrocznio / Hespe / ryyskich / krajów.

V slovenských veršoch, je v tomto prípade obyčajne daktyl alebo iná trojslabičná stopa, napr.:

Žalo / diovča / žalo raž / žalo / šošo / vičku
Bež po / slíčku / jako pták / k môjmu / premi / lému.

Sem patrí aj francúzsky alexandrín, napr.:

Ma mer / n’eut ja / mais d’eau / mes champs / sont in / fertiles.

A nemecký:

Umsonst / hält die / Vernunft / das schwa / che Steu / er an.

Preto u Homéra a iných prastarých básnikov bývajú ešte často nielen spondeje a daktyly, ale aj iné stopy v hexametre, napr. v Illiade ? v. 357, ? v. 155, ? v. 359, v. 71, µ v. 283; Odysseia I, v. 366 atď. U Enniusa stojí práve niekedy anapest ◡ ◡ — —, niekedy proceleusmaticus ◡ ◡ ◡ ◡, napr.:

◡ ◡ — —
Melanu / rum tur / dum meru / lamque um / bramque ma / rinam
◡ ◡ ◡ ◡
Capitibu’ / nutan / tes pi / nus rec / tosque cu / pressus.

Slováci používajú tento šesťstopový verš pri všetkých slávnejších príležitostiach, najmä, však rechtori pri pohreboch, a to so štvorakým rovnakým rýmom, napr. pri pohrebe Kataríny Šramkovej, rodenej Potockej, str. 122:

Slavné v tomto chrámě Božím shromaždění,
jak pospolitý lid, tak i urození,
zvlášť zármutkem těžkým nyní navštívení,
račtež preslyšeti toto mé mluvení.

Mnohé verše v našich Spievankách, ktoré sa na prvý pohľad zdajú mať iné metrum, ak ich rozoberieme pilne a pozorne, uvidíme, že za základ majú metrum alexandrínske čiže starohexametrické. Tak napr. pieseň „Morena“, I, 3; balada „Zakliata dcéra“, XII, 2; balada „Katarína“, XII, 6. Kde sa zdá byť neporiadok v metre, tam je to nepochybne len časom a prepisovateľmi porušené, dodané alebo vynechané. Napr. v Morene:

More / na Mo / rena / za ko / hos u / mrela.

V Zakliatej dcére:

Šla Anna pre vodu na lúčku zelenú,
nemohla načrieti pre studňu srúbenú.
Mať na ňu volala: Anna moja, Anna,
kdeže si tak dlho: Bodajs skamenela!

Tento posledný verš píše a spieva sa obyčajne takto: „Kdeže si tak dlho? Bodaj si, aby si hneď tam skamenela!“ Kto necíti, že slová „Bodaj si, aby si, hneď tam“ len pozdejší dodatok sú? Tak aj v Kataríne:

Ten turecký mýtnik sedí vo vezení
za ruce, sa nohy tuho okovaný.

Tu sa ľahko neskoršie vložený a túto mieru rušiaci veršík poznať a odstrániť dá. Sem prináležajú aj piesne: „Čieže je to jarnie žítko pod horámi“ VIII, 166; „Pásol Janík kravy a Anička pávy“ XII, 12; „Chcel sa Janík ženiť, matka mu nedala“ XII, 45 atď.

Ešte zrejmejšie nám bude, ako z dvanásťslabičníka hexameter povstal, keď ho počujeme v srbských nerýmovaných a tak gréckolatinskému hexametru ešte podobnejších veršoch, napr. u Vuka, str. 45:

Zaspa / la de / dojka / drenku / na ko / renku
Otud / ide / stado / s dva mla / da ov / čara atď.

Rovnako povstal z našich a vôbec prostonárodných desaťslabičných veršov čiže päťstopových veršov gréckolatinský pentameter, s tou zmenou, že Gréci, aby verš mal väčšiu rozmanitosť, tretiu stopu na dve rozdelili a jednu polovicu z nej v prostriedku verša nechali, druhú však na koniec verša preložili, a potom nie trocheje, ale len spondeje používali. Naše päťstopové verše napr.:

Keby / mňa mam / ka na / trávu / dala VIII, 59
Keby / som ve / dela / že bu / deš muoj VII, 103
Ej lú / ka lú / ka ze / lená / lúka VIII, 168
Prepe / lenka / smutná / prepe / luje XII, 22
Ach dev / če dev / če pek / ného / zrostu XII, 25
Išla / Mari / na do / cinte / rína XII, 26
Tam pri / Prešpor / ku pri / jednom / dube XII, 40

Zvlášť piesne melódie poľského tanca majúce:

Paní / mamko / peknú / dcéru / máte.
Vyle / tel vták / hore / pod / ob / laky
Já mi / lujem / nesmím / pove / dati.
Ach já / nešťast / ný já / zarmú / cený

Alebo staročeské:

Aj Vle / tavo / če mu / tiši / vodu.
Z črna / lesa / vystu / puje / skála.

Alebo srbské:

Što se / beli / na go / ri ze / lenoj.
Mešec / kara / zvijez / du da / nicu.

Podobné sú latinským pentametrom:

Tempora / si fue / rint / nubila / solus e / ris.
Laus erit / in mag / nis / et volu / isse sat / est.

Niektoré latinské pentametre ešte sa viacej na pôvodný typ premeniť a slovenským päťstopovým rozmerom priblížiť dajú, keď sa tie dve rozdelené polovice tretej stopy na jednu celú uvedú a vedľa seba položia, napr.:

Omnis an / in mag / nos / culpa De / os scelus / est?

Ovid. môže sa z umeleckej podoby na prirodzenú vrátiť:

Omnis an / in mag / nos est / culpa De / os scelus?

Tieto u iných národov rozdvojené a osobitne užívané verše, totiž šesťstopový verš a päťstopový verš alebo hexameter a pentameter, spojili Gréci a Rimania v jeden distich čiže elegický verš. Čím složenejší a strojenejší je verš, tým je novší; čím je prostejší a prirodzenejší, tým je starší. Prvé pôvodné verše starých Helénov neboly hneď hexameter a pentameter, ale alexandrín čiže dvanásť- a desaťslabičník, tak ako teraz u nových Grékov; lenže sa z oných gréckych alexandrínov sotva čo zachovalo pre nedostatok písma, ktoré len so vzdelanosťou vzniklo: Ďalšia podobnosť, ba totožnosť týchto veršov ešte z nasledujúcich okolností môže sa poznať: U nás sa alexandrín najčastejšie užíva, takže temer polovica národných spevov v ňom je složená. Práve tak hexameter u Grékov a Rimanov najväčšiu časť ich básní spôsobuje: Hesiodos, Homér, Theokritos, Ennius, Lucretius, Vergilius, Ovidius, Horatius, Iuvenalis, Lucanus atď. písali väčšiu časť v hexametroch. Náš alexandrín má prestávku čiže cezúra temer vždy v tretej stope; táto prestávka sa tu často aj rýmom označuje, napr.:

Vysoko je hora / ešte vyššie skala.
Anička, Anička / aká si maličká.
Rákoš, tichý rákoš / po ňom chodí tátoš.
Šuhaj ledačina / s čiernyma očima.

Práve tak aj gréckolatinský najviac tiež v tretej stope máva prestávku, napr.:

Μήνιν άειδε Θεά / Ηηληϊαδεω Αχιλήος. Homér.
Ζευς ύφιβρεμέιης / ος υπερτατα δωματα ναιει. Hesiod.

Arma virumque cano / Troiae qui primus ab oris. Verg.
Humano capiti / cervicem victor eguinam. Horatius.

Namiesto nášho rýmu v prestávke stojí u klasikov veľmi často v prestávke tiež alebo skutočný rým alebo epitheton (akoby logický rým), vzťahujúci sa na posledné slovo hexametra, napr.:


Venit odoratos / elegeia nexa capillos. Ovidius.
Quam cito purpureos / deperdit terra colores. Tibullus.
Intererit satyris / paulum pudibunda protervis. Horatius.
Ergo sollicitae / tu causa pecunia vitae. Propertius.
Blanda patrum segnes / facit indulgentia natos.

Hermann, Grotefend a Šafárik spozorovali to isté, pozri Krok I, č. 3. str. 9. „Původní a hlavní přestávka v hexametru jest v třetím nástupu (čili noze). Od Homera až do nynějších časů nejen epičtí básníři, nýbrž i jiní, kteří v hexametřích psali, této prestávce první místo vykázali, takže mezi sto hexametry aspoň osmdesát tuto přestávku má.“ Str. 15: „Sebereme-li tyto rozličné formy dohromady, spatříme, že přestávka v třetím nástupu původní a přirozená hexametru forma jest. Ostatní všecky jsou více méně neobyčejné a jen zvláštními příčinami dovolené.“ Toto všetko platí aj o alexandríne. Že aj gréckorímsky pentameter niekedy samostatný bol a nie vždy s hexametrom spojený, príklad máme u Ausonia (Thaleti sententiae, epigrammata), kde básne z čírych pentametrov (ako u nás z päťstopových veršov) sa skladajúce sa nachádzajú. Známe sú aj Vergiliovi štyri pentametre: „Sic vos non vobis“ atď. Odtiaľ vidno, že takrečený alexandrín, ako otec hexametra, nezaslúžil si to zneváženie a opovrhnutie, ktoré niektorí novší, najmä, nemeckí krásoumci a básnici naň uvaliť chceli. Alexandrín povstal v prírode, v hájoch, v poli — hexameter v živote, v obciach, v mestách, školách.

Nerýmovaných piesní nenachádza sa u nás mnoho, ale sú predsa niektoré, napr.: 1. Hoja Ďunďa, hoja, 2. Tadala matka svoj’ vlastnu dceru, 3. Pojdeme my zrana do hory, 4. Povedzže mi milá, či mi je sloboda (možno novšieho pôvodu), 5. Michal Siládi a Hadmázi, 6. Hospodine, pomiluj ny. Aj v piesni „O Červenom rytierovi“ nachádzajú sa nerýmované verše, ktoré ostaly azda z pôvodného, nerýmovaného textu. Z toho vidieť, nakoľko oná výpoveď p. Kopitára, ktorú pri posudku srbských národných spevov vo Viedenských letopisoch vyslovil, pravdivá je: „Nedostatok rýmov a slôh je znakom vlastným staroslovanskému básnictvu.“

Keby sa niekto spytoval, prečo píšeme ia, ie, iu a nie ja, je, ju, napr. štestia, vidia, znamenie, chceiu atď., odpovedáme, že j u Čechov dlhé í značí, avšak v týchto sylabách dlhé í miesta nemá; u iných národov značí j spoluhlásku čiže konsonu, avšak v týchto prípadoch konsona stáť nemôže, pretože by predchádzajúcu konsonu tvrdou činila, avšak tá mäkko znie. Vôbec litera j zdá sa nám príliš mnoho tela a mäsa mať na poznačenie subtilnej slovenskej dvojhlásky ie, ia, iu. — Prečo neznačíme všade znakom dĺžky dvojhlásky iá, ié, iú? Odpoveď: pretože ako diftongy už samy sebou, svojou prirodzenosťou dlhé sú; ia, ie, iu nič iného nie sú, než i + a, i + e, i + u. Na vyslovenie ia dvakrát viacej času ústa potrebujú, než na vyslovenie číreho i alebo číreho a. „Diphtongus longa est in Graecis atque Latinis.“ Toto pravidlo o všetkých rečiach platí. Latinské slovo mensae povstalo z mensa-e tak ako české znamení zo znameni-e. Tak slovenské diftongizované sylaby Čech, ak ich vokalizuje, všade predlžuje, napr. šialenosť, česky šílenost alebo šálenost, viera — víra. Pretože už starí slovanskí gramatici dobre to cítili a tieto dvojhlásky všade ako dlhé užívali, napr. Smotriský:

Sarmat / ski novo / rastny / ia Mu / sy stopu / pervu
Tščašču / ia Par / nass vo o / bitel / viečnu za / iati.

Chybne teda novší Česi merajú: sobie, tobie. Práve naopak má byť prvá krátka, druhá dlhá. To i nepatrí ku predchádzajúcemu b , ale k nasledujúcej e. Pravda je, že v niektorých slovách, napr. dědič, v slovenských ústach to i temer mizne, pretože nehovoria diedič, ale ďedič. Ale ak budú Slováci dvojhlásky iá, ié, iú všade dĺžňom označovať, vtedy u nich naostatok nebude litery bez znamenia, každá litera poznačená a všelijakými čiarkami a háky-bákmi obťažená bude, čo tlač a písmo znešváruje a oku nepríjemným činí. Aspoň v prostriedku, v koreňoch slov nikdy by sa nemaly značiť, napr. biélý, miéra, lebo to sú len ak krajové zvláštnosti. Tvary tretiého, lepšiému lepšie a národnejšie sa nám zdajú ako treťého, lepšému atď.




Ján Kollár

— slovenský básnik, zberateľ ľudovej slovesnosti, jazykovedec, estetik a historik, predstaviteľ slovenského preromantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.