ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O rozmeroch čiže metrách v Spievankách a o ich vzťahu ku klasickým grécko-rímskym

„Sbírka národních písní a melodií by nám mnoho světla v metrice dala, avšak dokonalých rozměrů se nenadějeme. Prostý cit se ku pravidlu blíži, ale jen náhodou jeho cele dosahuje,“ hovorí Mladon ve Kroku I, čiastka 2, str. 30. Spevy a verše prostonárodné spravujú sa obyčajne prostým počtom syláb, dĺžka a krátkosť ich je len niečo náhodného. V slovanských piesňach panujú obzvlášť dva rozmery, jeden dvanásťslabičný, druhý desaťslabičný. Oba prináležia čo do veku k najstarožitnejším u všetkých národov. Onen prvý, dvanásťslabičník, je u Slovákov, Poliakov a Chorvátov v takom užívaní, že všetky iné metrá prevyšuje a býva spojený s rýmom. Tento druhý, desaťslabičník, je u Srbov a Staročechov, najmä v Královodvorskom rukopise a v Libušinom súde a je bez rýmu. Dvanásťslabičník nachádza sa síce aj v srbských piesňach, avšak zriedka a bez rýmu, ako naproti tomu desaťslabičník nachádza sa aj u Slovákov, ale zriedka s rýmom. Onoho prvého užívali a užívajú ako epického aj Francúzi; tam sa nazýva alexandra; tiež Škandinávci v Edde a v Niebelungách a v iných básňach, Nemci najmä v starších časoch, potom Maďari a iní. Tohto druhého užívali a užívajú ako epického Škóti a Galovia, Angličania a iní. Oba tieto verše, keď sa vezmú spolu, sú rodičia, z ktorých sa v stave vzdelanosti gréckolatinský hexameter a pentameter zrodil. Náš dvanásťslabičník, je najstarší pôvodný a prirodzený hexameter, náš desaťslabičník je najstarší pôvodný a prirodzený pentameter. Tieto oba neskoršie od krásocitných Grékov umením a školským básnictvom trochu zmenené, vzdelané a zušľachtené boly.

Náš dvanásťslabičný verš je prirodzený, samorastlý hexameter, u Grékov a Rimanov premenil sa on na umelecký hexameter. Pôvodný a najstarší typ a obraz hexametra bol tento:

Odtiaľ, rozvedením poslednej dlhej stopy spondea na dve krátke, povstal daktyl alebo gréckolatinský hexameter, a to takto:

Preto sa naše prirodzené a prostonárodné šesťstopové rozmery ľahkou prácou, dodaním jednej alebo dvoch slabík, na umelecké gréckolatinské zmeniť dajú, napr. oné dva vyššie uvedené prostonárodné a prirodzené hexametre môžu sa asi takto zumelečtiť a prevzdelanostniť:

Sem prináležajú temer všetky krakoviaky, napr.:

V umeleckých poľských šesťrozmerných veršoch kladie sa v tretej stope trojslabičný amphibrachys ◡ — ◡, tak ako sa u Grékov a Rimanov v piatej stope obyčajne trojslabičný daktyl kládol; tak v Sibylle Woroničovej:

V slovenských veršoch, je v tomto prípade obyčajne daktyl alebo iná trojslabičná stopa, napr.:

Sem patrí aj francúzsky alexandrín, napr.:

A nemecký:

Preto u Homéra a iných prastarých básnikov bývajú ešte často nielen spondeje a daktyly, ale aj iné stopy v hexametre, napr. v Illiade ? v. 357, ? v. 155, ? v. 359, v. 71, µ v. 283; Odysseia I, v. 366 atď. U Enniusa stojí práve niekedy anapest ◡ ◡ — —, niekedy proceleusmaticus ◡ ◡ ◡ ◡, napr.:

Slováci používajú tento šesťstopový verš pri všetkých slávnejších príležitostiach, najmä, však rechtori pri pohreboch, a to so štvorakým rovnakým rýmom, napr. pri pohrebe Kataríny Šramkovej, rodenej Potockej, str. 122:

Mnohé verše v našich Spievankách, ktoré sa na prvý pohľad zdajú mať iné metrum, ak ich rozoberieme pilne a pozorne, uvidíme, že za základ majú metrum alexandrínske čiže starohexametrické. Tak napr. pieseň „Morena“, I, 3; balada „Zakliata dcéra“, XII, 2; balada „Katarína“, XII, 6. Kde sa zdá byť neporiadok v metre, tam je to nepochybne len časom a prepisovateľmi porušené, dodané alebo vynechané. Napr. v Morene:

V Zakliatej dcére:

Tento posledný verš píše a spieva sa obyčajne takto: „Kdeže si tak dlho? Bodaj si, aby si hneď tam skamenela!“ Kto necíti, že slová „Bodaj si, aby si, hneď tam“ len pozdejší dodatok sú? Tak aj v Kataríne:

Tu sa ľahko neskoršie vložený a túto mieru rušiaci veršík poznať a odstrániť dá. Sem prináležajú aj piesne: „Čieže je to jarnie žítko pod horámi“ VIII, 166; „Pásol Janík kravy a Anička pávy“ XII, 12; „Chcel sa Janík ženiť, matka mu nedala“ XII, 45 atď.

Ešte zrejmejšie nám bude, ako z dvanásťslabičníka hexameter povstal, keď ho počujeme v srbských nerýmovaných a tak gréckolatinskému hexametru ešte podobnejších veršoch, napr. u Vuka, str. 45:

Rovnako povstal z našich a vôbec prostonárodných desaťslabičných veršov čiže päťstopových veršov gréckolatinský pentameter, s tou zmenou, že Gréci, aby verš mal väčšiu rozmanitosť, tretiu stopu na dve rozdelili a jednu polovicu z nej v prostriedku verša nechali, druhú však na koniec verša preložili, a potom nie trocheje, ale len spondeje používali. Naše päťstopové verše napr.:

Zvlášť piesne melódie poľského tanca majúce:

Alebo staročeské:

Alebo srbské:

Podobné sú latinským pentametrom:

Niektoré latinské pentametre ešte sa viacej na pôvodný typ premeniť a slovenským päťstopovým rozmerom priblížiť dajú, keď sa tie dve rozdelené polovice tretej stopy na jednu celú uvedú a vedľa seba položia, napr.:

Ovid. môže sa z umeleckej podoby na prirodzenú vrátiť:

Tieto u iných národov rozdvojené a osobitne užívané verše, totiž šesťstopový verš a päťstopový verš alebo hexameter a pentameter, spojili Gréci a Rimania v jeden distich čiže elegický verš. Čím složenejší a strojenejší je verš, tým je novší; čím je prostejší a prirodzenejší, tým je starší. Prvé pôvodné verše starých Helénov neboly hneď hexameter a pentameter, ale alexandrín čiže dvanásť- a desaťslabičník, tak ako teraz u nových Grékov; lenže sa z oných gréckych alexandrínov sotva čo zachovalo pre nedostatok písma, ktoré len so vzdelanosťou vzniklo: Ďalšia podobnosť, ba totožnosť týchto veršov ešte z nasledujúcich okolností môže sa poznať: U nás sa alexandrín najčastejšie užíva, takže temer polovica národných spevov v ňom je složená. Práve tak hexameter u Grékov a Rimanov najväčšiu časť ich básní spôsobuje: Hesiodos, Homér, Theokritos, Ennius, Lucretius, Vergilius, Ovidius, Horatius, Iuvenalis, Lucanus atď. písali väčšiu časť v hexametroch. Náš alexandrín má prestávku čiže cezúra temer vždy v tretej stope; táto prestávka sa tu často aj rýmom označuje, napr.:

Práve tak aj gréckolatinský najviac tiež v tretej stope máva prestávku, napr.:

Namiesto nášho rýmu v prestávke stojí u klasikov veľmi často v prestávke tiež alebo skutočný rým alebo epitheton (akoby logický rým), vzťahujúci sa na posledné slovo hexametra, napr.:

Hermann, Grotefend a Šafárik spozorovali to isté, pozri Krok I, č. 3. str. 9. „Původní a hlavní přestávka v hexametru jest v třetím nástupu (čili noze). Od Homera až do nynějších časů nejen epičtí básníři, nýbrž i jiní, kteří v hexametřích psali, této prestávce první místo vykázali, takže mezi sto hexametry aspoň osmdesát tuto přestávku má.“ Str. 15: „Sebereme-li tyto rozličné formy dohromady, spatříme, že přestávka v třetím nástupu původní a přirozená hexametru forma jest. Ostatní všecky jsou více méně neobyčejné a jen zvláštními příčinami dovolené.“ Toto všetko platí aj o alexandríne. Že aj gréckorímsky pentameter niekedy samostatný bol a nie vždy s hexametrom spojený, príklad máme u Ausonia (Thaleti sententiae, epigrammata), kde básne z čírych pentametrov (ako u nás z päťstopových veršov) sa skladajúce sa nachádzajú. Známe sú aj Vergiliovi štyri pentametre: „Sic vos non vobis“ atď. Odtiaľ vidno, že takrečený alexandrín, ako otec hexametra, nezaslúžil si to zneváženie a opovrhnutie, ktoré niektorí novší, najmä, nemeckí krásoumci a básnici naň uvaliť chceli. Alexandrín povstal v prírode, v hájoch, v poli — hexameter v živote, v obciach, v mestách, školách.

Nerýmovaných piesní nenachádza sa u nás mnoho, ale sú predsa niektoré, napr.: 1. Hoja Ďunďa, hoja, 2. Tadala matka svoj’ vlastnu dceru, 3. Pojdeme my zrana do hory, 4. Povedzže mi milá, či mi je sloboda (možno novšieho pôvodu), 5. Michal Siládi a Hadmázi, 6. Hospodine, pomiluj ny. Aj v piesni „O Červenom rytierovi“ nachádzajú sa nerýmované verše, ktoré ostaly azda z pôvodného, nerýmovaného textu. Z toho vidieť, nakoľko oná výpoveď p. Kopitára, ktorú pri posudku srbských národných spevov vo Viedenských letopisoch vyslovil, pravdivá je: „Nedostatok rýmov a slôh je znakom vlastným staroslovanskému básnictvu.“

Keby sa niekto spytoval, prečo píšeme ia, ie, iu a nie ja, je, ju, napr. štestia, vidia, znamenie, chceiu atď., odpovedáme, že j u Čechov dlhé í značí, avšak v týchto sylabách dlhé í miesta nemá; u iných národov značí j spoluhlásku čiže konsonu, avšak v týchto prípadoch konsona stáť nemôže, pretože by predchádzajúcu konsonu tvrdou činila, avšak tá mäkko znie. Vôbec litera j zdá sa nám príliš mnoho tela a mäsa mať na poznačenie subtilnej slovenskej dvojhlásky ie, ia, iu. — Prečo neznačíme všade znakom dĺžky dvojhlásky iá, ié, iú? Odpoveď: pretože ako diftongy už samy sebou, svojou prirodzenosťou dlhé sú; ia, ie, iu nič iného nie sú, než i + a, i + e, i + u. Na vyslovenie ia dvakrát viacej času ústa potrebujú, než na vyslovenie číreho i alebo číreho a. „Diphtongus longa est in Graecis atque Latinis.“ Toto pravidlo o všetkých rečiach platí. Latinské slovo mensae povstalo z mensa-e tak ako české znamení zo znameni-e. Tak slovenské diftongizované sylaby Čech, ak ich vokalizuje, všade predlžuje, napr. šialenosť, česky šílenost alebo šálenost, viera — víra. Pretože už starí slovanskí gramatici dobre to cítili a tieto dvojhlásky všade ako dlhé užívali, napr. Smotriský:

Chybne teda novší Česi merajú: sobie, tobie. Práve naopak má byť prvá krátka, druhá dlhá. To i nepatrí ku predchádzajúcemu b , ale k nasledujúcej e. Pravda je, že v niektorých slovách, napr. dědič, v slovenských ústach to i temer mizne, pretože nehovoria diedič, ale ďedič. Ale ak budú Slováci dvojhlásky iá, ié, iú všade dĺžňom označovať, vtedy u nich naostatok nebude litery bez znamenia, každá litera poznačená a všelijakými čiarkami a háky-bákmi obťažená bude, čo tlač a písmo znešváruje a oku nepríjemným činí. Aspoň v prostriedku, v koreňoch slov nikdy by sa nemaly značiť, napr. biélý, miéra, lebo to sú len ak krajové zvláštnosti. Tvary tretiého, lepšiému lepšie a národnejšie sa nám zdajú ako treťého, lepšému atď.