ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zvláštnosti slovenského nárečia v Spievankách

Slovenským ústam ťažké je české matce, sukničce, preto hovoria niekde daj to matki, v tej zahradki, v suknički, už sme na rozlúčki; inde opäť, ako v Turci: v zahracťe, v suknicťe. Ako Lužičania pred samohláskou o na začiatku slov preddych kladú hneď h hneď v, ako Česi pred o všade v kladú, tak niektoré Slovenky, avšak len v speve, kladú ako preddych pred o literu j, spievajúc takto, napr.: Šuhaju, šuhaju, vykoleš si joči, vykoleš si jobe, čo bude po tebe. V týchto spievankách majú Česi čítať mau (mal, měl), dau, tak ako aj písané, nie podľa českého zvyku mou. Slovák činí aj v prídavných menách a zámenách rozdiel medzi akuzatívom a inštrumentálom, napr. akuz. mú, dobrú, inštr. mou, mojou, dobrou. Česi a Maďari vyzuli svoju reč z flexie, preto sa pri hovorení alebo čítaní ustavične na predchádzajúceho alebo nasledujúceho suseda obzerať musia, aby im povedal numerum, casum, gens (číslo, pád, rod). U Slovákov každé slovo samo za seba svoju povinnosť koná, preto reč naša je veľmi určitá, a nepochybná. Slovák nenávidí každé mŕtve, nemé, darmostojné slovo, on všetko deklinuje, všade jasne rozdiel medzi pohlavím a počtom zachováva, čo reč nevysloviteľne zreteľnou a jadrnou činí. Kladieme tu slovenské skloňovanie takrečených verbálií z týchto Spievaniek:

Niektorí Slováci hovoria v nom. pluralis kresťania, pohania, mešťania, mužia atď. Niektorí, najmä vo Zvolenskej stolici, y po k v deklináciách ako e vyslovujú, napr. vrške, zámke, bičíke atď. V Gemeri a Honte hovorí sa krásnýho, krásnýmu. Pamätny je vokatív v piesni II, 53 císari, vladári, hospodári, namiesto nominatívu „císar, vladár, hospodár,“ čo je obvyklé u Srbov. Žiadali sme, aby nabudúce, ak vyjde druhé vydanie týchto Spievaniek, rozdiel medzi l mäkkým a l hrubým i v pravopise zachovávaný a znakom nejakým zaznamenaný bol preto, lebo ho Slováci doteraz nielen pilne zachovávajú, ale že i dvojsmyslu by sa tým zabránilo, napr. ľak (ľaknutie) — lak; ľúbosť, podľa atď. V slovenčine sú tu a tam ešte aj pozostatky a formy staroslovenskocirkevnej a srbochorvátskej reči, napr. sta, sťa (čto), ny (nás), povedach (VII, 381), rázsvit, rázsocha, laket, vlaní (vloní), tuný (lacný), dámo, idemo, jesú (sú) atď.

Poznámka E. P. Upozornenie o výslovnosti mau, dau neplatí pre toto vydanie, lebo česká dvojhláska -ou- sa prepisuje podľa dnešného pravopisu a nie -au-, ako sa prepisovala v Kollárových časoch. — sťa súvisí etymologicky s chťa (od chcieť). — V piesni VII, 381 nie je „povedach,“ ale povedalach.