ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dukát si ľahol a zaspal ako človek zbavený veľkej ťarchy. Betka tiež leží, ale nespí. Oči má obrátené k obloku, ktorým kuká kus modrého neba do komôrky — na ňom trepoce sa jasná hviezda.

,Či si vysoko — vysoko! Čistá, nepoškvrnená…‘ Zdá sa jej, že hviezda jej kyvká, že na ňu žmurká. Sťaby matka hľadela na ňu. ,Mamička, mamička: vidíš, čo sa robí s tvojou dcérou? Kebys’ videla! Nevedela som vtedy, prečo plačeš nado mnou. Už viem, oj, už viem… Mala si sa prečo tak lúčiť, mala.‘ A žiaľ, ktorý dusil prsia, tlačil srdce, roztápa sa v horúcich slzách. Ale sladko sa plače potajomky, na širokých prsiach čiernej noci! Slzy miernia bolesť, krivdu omývajú, trpkosť vyháňajú zo srdca. Nezostáva v ňom ničoho, iba lichá ponosa, ktorú nik nevidí, nečuje.

Iba teraz vidí, čo sa stalo. Potupa, ukrutná potupa! A náhle, a bez viny.

Po večierni prišiel Dobo zavolať ju na tanec. Odoprela mu i teraz, on odišiel. Myslela, že už je pokoj. No Dobo zastavil sa u Bobiša, potúžený vrátil sa večerom. Hotový bol ísť pred uja — bol besný. Musela ho tíšiť a odviesť do humna.

„Tak ty nejdeš?“ doliehal na ňu.

„Nejdem,“ odpovedá mu teraz už vážne.

„Prečo nejdeš?“

„Lebo nemôžem.“

„Nechceš — vidím, nechceš. Povedz príčinu.“

Čo sa natrápila, aby vyhla odpovedi. Príčinu! Čo ona vie? Vie iba to, že nemá čo hľadať v Lehote… Čo jej do Doba? A čo celá známosť s ním? ,Hračky, kratochvíle daromné… Či to má byť dačo ozajstnô? Či také prekáranie je život? Veď život je čosi cele iného… Moja cesta celkom iná…‘ I vidí tú cestu. Nie ihrať sa, šalieť s bláznivým chlapcom, nie nadháňať ujovi strach — i ona chce mať podiel v dielach muža zrelého, vážneho, ktorý vie, čo chce… Ako to rozložiť chlapcovi, upriamenému za muzikou, za zábavou? Veď čo on cení u nej? Krásu, vonkajšok a jej vrtochy… Bavil sa škrupinou — jadra nepobadal. Na dušu nikdy nesiahol — nerozihral v nej struny, ktoré najsladšie znejú; nenačúval ich hlasu.

„Ty ma nechceš; vidím, už ma nechceš!“ dobíjal do nej.

„A kedy som povedala, že hej?“ zastala si udatne.

„Ale si ukázala! Oči — ústa… Vieš, ako si sa šalela? Veď tak si robila ako druhé, keď sa im dakto ľúbi. Celkom tak. A teraz, keď sa natrafil druhý… Viem ja dobre, viem, po čo chodí! To sa nerozišlo samo od seba. To on — ja viem!“

„A kto! Povedz len smelo. Myslíš, že sa bojím?“

„Veď chodí do vás! Svätúch! Prečo kúpil dom, keď ho brat vyprášil? To ťa prevrátilo, ten dom, ten!“

„Choď! Nechoď mi už na oči. Teraz ťa už celkom nechcem. Ty si nie hoden! Ty nevieš, čo je… Ty si človek mrzký. Ty nevieš, čo je ľúbosť, ozajstná ľúbosť. Choď — ta, preč!“

A vtom ich dolapil starý. Preto ju ovalil takou urážkou. A k tomu sa nadhodil práve on! Aká bola biedna, keď ho zazrela. Načo prišiel? Starý bol by ju ubil — možno i zabil: ale čo je bitka? Pretrpí sa razom, toto bude bolieť naveky…

,A čo si pomyslel on! Hádam, že ľúbim Doba. Či sa hnevá? Snáď ľutuje — ale ľutuje mňa… Ako ľútostive pozeral na mňa!‘

Nové slzy zmočili jej líce, no nieto v nich úľavy.

,Ako toto napraviť? Kto ma očistí?‘ Premýšľa, kto by tu pomohol — nemá nikoho. ,Ach, mamička, mamička, čo si tak vysoko!‘ A znovu pozerá na ten kus neba i na tú jagavú hviezdu, sťaby odtiaľ čakala spásu.

Akýsi pokoj rozkladá sa v duši, tíši rozbúrené city, nesie sen na uplakané oči.

No ani sen nedoniesol úľavy. I v ňom žilo tupé vedomie nešťastia. Sotva sa vzbudila, včerajšie udalosti stoja zas v celej krutosti pred ňou.

,Ako sa to skončí!‘ A hneď dostáva i odpoveď: ,Veď je už všetkému koniec — nemá sa už čo končiť.‘ Žiaľ je, žiaľ, že sen trval tak krátko a minul tak nenazdajky.

Keď šla po vodu, nadbehol jej Sivákov chlapec. Vidno, striehol na ňu. Srdce jej zabúchalo, keď jej oddal lístok. Vie, že v ňom je rozhodnutie. Zabehla do komory, zamkla dvere a rozbalila lístok. Znel takto:

„Myslím, že by Vám nebolo po vôli, keby som ústne Vám povedal, čo povedať musím: preto sa chytám pera. A ktovie, či i ja vedel by zoči-voči tak rozložiť vec, ako je to potreba; veď i listovne mi je to úloha dosť ťažká. Tisnú sa mi na jazyk slová, ktoré teraz už najlepšie čím najhlbšie pochovať a podržať u seba naveky… Len to musím povedať, že čo sa stalo v predminulú nedeľu, to mi i teraz bude najkrajšou rozpomienkou. Z mojej strany bol to iba klam, ale i ten mi je milý a nechcel by ho odhodiť.

Včerajšia príhoda ma nesmierne zamrzela. Bolo by mi lepšie bývalo, keby bol býval na druhom konci sveta. Viem, i Vás hnevá, že bol som svedkom urážky, ktorá sa Vám stala. Bola to číro-čistá náhoda: ja som bol práve na ceste do Vás, keď sa to stalo. Myslím, že i bez sľubu mi uveríte, že u mňa bude včerajšia príhoda do smrti pochovaná.

Včerajšok mi priniesol i druhé nešťastie. Pred ujcom musel som na seba vziať, že ja som bol v humne. Ja z vlastnej náuky by to nebol urobil. To by bolo, akoby ja chcel Vám dať cítiť, že jesto čo zakrývať vo Vašich skutkoch. To som nikdy nemyslel. Vaša česť bola a je mi svätá. Ujovo podozrenie som nevyvrátil iba preto, že jemu slúžilo na uspokojenie, Vás sprostilo jeho ďalšej krutosti.

Toto som Vám chcel oznámiť, aby som nepadol do podozrenia. Rady Vám dávať nechcem, ani nemôžem. Jediná rada je tu: robte, ako srdce káže. Ja Vám iba želám: nájdite skutočné šťastie, kde ho hľadáte. Nech Vás ono stále a verne sprevádza a nikdy nesklame. Od sklamania nech Vás chráni Boh! Ten horký kalich nech odníme od Vás… K tomuto šťastiu som hotový i ja Vám dopomáhať, čo sily stačia. Myslím, že i ujca by mohol nakloniť, aby nekládol Vašim túžbam prekážok… Urobím vôbec všetko, čo k Vášmu šťastiu môže slúžiť, lebo šťastie Vaše bude naveky i šťastím mojím…

Praje Vám zo srdca všetko dobré Váš úprimný priateľ Martin Kupec.“

Nad listom sa zamyslela. Niektoré miesta hovoria priamo k srdcu; hrejú, tešia. Iné ho oblievajú chladom. Aký divný list! Niet v ňom toho, čo povedať chcel — nieto. Vidno, to hlavné je ututlané… Prikryté je všetko pokrývkou akejsi chladnosti a šľachetnosti. A koniec — ten je najdivnejší! Ona by mala jeho prosiť, aby orodoval u ujca za Doba!

V návale zlosti roztrhala ten škaredý list na kusy.