ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Betka sama nevie, ako dlho sedela pri stole tak v slzách. Slzy oschli, myšlienky sa roja. Sú i divné, i akési nové, o akých nikdy nechyrovala… Tu zdá sa jej, že ktosi ide. Skočila splašená, načúva naprostred izby — hľadí do oblokov. Bojí sa, aby ju niekto nedolapil. Sú také hlúpe, také smiešne! A keby tak ujo! No ticho už všade — nikto nejde…

Beží k zrkadlu a pozerá, či nepoznať, že plakala. I jej tvár patrí k tým požehnaným: slzy jej neuškodia. Je svieža, čistá — oči jasné, ligotavé… Urovnáva si vlasy nad čelom, uchlpené ležaním. Obzerá, čo a ako drží sa účes, či sa vrkoče nepopustili.

,Ba či som ja naozaj pekná!‘ pýta sa samej seba. ,Dobo vždy tára, že taká a taká. Ale Dobo má veľa prázdnych rečí… Iný nepovie. Vari ujo!‘ Tu sa chutne rozosmiala. ,Ten by bol hádam radšej, keby bola krivá, lebo zubatá… Ako mi vyhadzuje na oči: — Myslí, že je pekná — princezná! Počkaj: pekné boli — prekysli! Krása v čertoch — a tu máš: stará drnda — omelo!‘ Zas sa smeje, prekvapená, že uja vie tak napodobniť. ,Tetka Zuzanka tiež nepovie. Dobo — ten je šaľo, veriť nehodno. Kupec — ten už hej, ale ten nepovie. A pozerať vie čudne: ako čo by strelil do srdca. Prečo tak pozeral? Divný veru človek, divný… A tak pekne vykladal, že mi prišlo do plaču, a naraz zatíchol… Ešte chcel čosi povedať — videla som mu na ústach, a zatíchol, a tak hurtom odišiel…‘

,A dobre, že odišiel… Ako čo by sa išlo stať dačo, strach prechodil: akoby dačo nad hlavou viselo… A zase plač, že odišiel — a smutno… A čo to chcel povedať, čo… A či mi to dakedy dopovie! Možno zabudne — zabudne i na mňa… Tá mu príde na um, tá…‘ Na riase odvisla jej slza. ,A čo ja plačem — čo je?‘ pýta sa prekvapená. ,A čo mňa doň… Dnes je tu, zajtra v Miškovci, pozajtre inde… Čo si myslíš, bláznivá, bláznivá Beta! Oh, ty blázon — majú koho ľudia spomínať…‘

Akoby šibol, jej tvár stala sa razom vážnou. Naskočil na ňu výraz tichej pokory. Čo sa stalo? V zrkadle za usmiatou tvárou zazrela dlhú, oholenú tvár ujovu a celú vážnu postavu v dlhom deáku. Obráti sa — pri dverách skutočne stojí ujo a prísne hľadí na ňu.

„Čože to!“ vykríkol konečne. „Ako opica na kolíku, zuby vytŕčať, uškierať sa: pekná som, pekná som. Ta medzi komediantov! Nevídaná krása — nevídaná: zrkadla treba veru! Sťa húsatá na pažiti: ,Pekná som, pekná som.‘ A stará im z mláky: ,I ja som bola taká — i ja som bola taká…‘ Škrupina hladká — jadro nahnité: červík načal! Pred dušu zrkadlo, pred dušu — uvidíš: márnosť, blato, črvotoč, hniľať… Taká duša, taká… A srdce: tobôž nakazené. Rozkoš, nádhera, šaty! Naučenie, slovo božie — jedným uchom dnu, druhým von…“ Vydýchol si; pozerá, čo za dojem urobila kázeň. Betka je zostrašená, zmýlená. No jemu to ešte nestačí.

„Teraz pokora, pobožnosť — mne sa iba zvrtnúť, nohu vytiahnuť: už besy! Myšlienky za čertmi sliedia…“

„Veď ja som nič nerobila,“ vyhovára sa ona.

„Nič!“ zvolal ujo, spínajúc ruky s úžasom. „Nič! A zrkadlo čo! Ešte cigániť — ha?“

„Iba vlasy čo som si napravila.“

„Ešte — ešte! A oblok tamto čo,“ ukazuje naň, na oblok odo dvora. „Pol hodiny pozerám — ona v zrkadle. Povedám, opica! Krúti sa, vyškiera sa… Hanba, fuj!“

Betka stojí ticho, utajená, ani nedýchne. — Hanba, fuj! — to znamená uňho koniec kázne: strežie sa podať príčinu k novému výbuchu. A ujo, ochladiac hnev, stavia palicu do kúta a zoblieka deák. Funí pritom ukrutečne sťa ten drak, keď zreval: ,Človečina smrdí!‘ Sadnúc si za stôl na obvyklé miesto, je zas utíšený.

„Nebol tu dakto? Nehľadal ma?“ pýta sa hlasom obyčajným.

Betke je, akoby sa rútila na ňu hora. Čo povedať?

„Nikto,“ odpovedá skoro šepkom. Čo by ju na škripec ťahali — nie, nevyzradila by.

„No — no,“ dudre, pozrúc tu i tu na ňu, či neplače. Ľúto mu je, že robil toľký div pre márnu vec. „Treba prísnosť — matere nemáš, otca nemáš. Sama daj merk na seba… Vieš, ako býva: za mladi hriech — na starosť pokuta… Pokuta kuľhá, nohy má krivé — ale dohoní, čo kedy, dohoní…“

V Betke sa pohlo svedomie. Hľa, obťažila ho takou zjavnou lžou. Kam to povedie? ,Pán Boh ma potresce!‘ myslí si, skloniac hlavu.

Ujo Dukát, ako vidno, úplne uspokojený, berie bibliu a chytá sa čítať, čo už toľko rokov čítava — knihy Machabejských.^[9]

Betka nemá chvíľky pokojnej. Keby tak nadišiel Kupec a vyzradil ujovi, že tu bol! Čo by sa stalo? Vybehuje pred dom, že ho azda zazrie. Bežala by k nemu — a čo ako ťažko, ale prosila by ho, aby mlčal… Vybehuje, i keď mrak sadol na dedinu. Na studňu beží, čo nohy stačia, len aby ho neprepásla. Vracajúc sa s vodou, zazrie, že oddelila sa tmavá postava od tmavého plota.

„Betka, Betulienka moja!“ šepce tmavá postava, chvácuc ju za ruku.

„Čo tu chceš!“ skríkla ona dosť nevľúdne.

„Ja prídem z Lehoty, a ona: čo tu chceš!“ vytýka jej polomužský hlas. „Vidíš, vidíš, aká si ty, Betka! Čo sa ti len robí!“

„Daj mi pokoj! Nemám kedy… Ujo čaká.“

„Veru čaká! Nevie ani, kde si. Sedí za stolom ako dudok — číta.“

„A je sám? Pozrel si oblokom?“

„Čida! Ako palec. Ktože by šiel k nemu, keď každého vyženie. Taký hundraj!“

„Ozaj sám?“

„Pravdaže. Stade idem.“

Betke je voľnejšie. Nepremeškala nič.

„Čo sa hneváš, Betka? Povedz.“

„Ja sa nehnevám.“

„Ba sa hneváš.“

„Ty len vždy, že sa hnevám! A potom sa meriť — a mernô si brať… Aspoň kebys’ dačo iné vymyslel, Dobo!“ Dobo veľa nevymýšľa. Zostáva pri starom priemysle. Ani sa Betka nenazdala, len keď jej zahorelo na ústach mernô Dobovo.

„To je mrzko, vieš! Ty si surovec! Nechoď viac do nás. Ja už nikdy nepozriem na teba. Nikdy! Pakuj domov!“

„Nehnevaj sa, Betulienka. Ak ho nechceš — vráť mi ho. Prijmem…“

„Taký, taký surovec! Už mi nechoď, nikdy!“

„Ale, Betka, ale… Vieš, čo si sľúbila? Prídeš na dnes týždeň na Lehotu?“

„Ale ja?“ A už smeje sa mu.

„No — hostina bude! I muziku sme zjednali. Tanec bude veľký…“

Betka sa zamyslela. Sľúbila sa, že pôjde — ale to bolo dávno… Dnes by už nešla. Dobo jej je protivný. Niet v ňom vážnosti, všetko do vetra. Ani nehovorí, ako svedčí: pletie a skoro vždy len to isté. Dakedy zas vyzvedá, vystíha a dotláča sa k nej. Prilipá sťa ovad. Hľa, i dnes! Nič nerečie, priskočí, bozká. A iní stoja tíško, čakajú, a keď ich odtisneš, idú — nedotláčajú sa…

„No, prídeš?“ nástojí Dobo.

„Prídem, iste prídem, ak…“ a tu sa Betka rozosmiala, „ak ma vypýtaš od uja…“

„Nevieš, čo mi povedal? Že mi nohy poláme. Nevieš, aký je? A ešte by mu šiel na oči! Veď by ma zabil. No, všakver prídeš?“

„Tak ako som povedala.“

„Ale ako ja pôjdem k nemu. Veď len pováž!“

„A ja sa mám pýtať! Ako? A i tak sa mi nechce. Tancujte si… Mne to netreba.“

„Veď ja viem, že sa udobríš.“

„Nemysli, že sa nehnevám! Už sa meriť nebudeme… Ale ani nepôjdem. Len si ty choď do svojej Lehoty.“

„Keď budeš taká, pôjdem do vojny. Zverbujem sa! Nech ma zabijú — nech!“

„Oj nie. Tam ťa nezabijú. Naučia ťa písať, čítať a trochu móres.“

„Betka, nerob!“

„A čo si myslíš, že sa ja tvojej vojny bojím? I druhí boli vo vojne… Potrápili sa a sú ľudia poriadni. Choď len, choď!“

„Veď ja nič — čo tam po vojne! Ale prídeš.“

„Vyhoď si z hlavy!“

A už je vo dverciach. Dobo si nevie vysvetliť, čo je toto. Pohnevať sa pohnevali neraz, i sám ju prekáraval, len aby bolo mernô. Ale takto sa nerozišli. Ako sa vše naľakala vojny! A dnes — ešte ho posiela…

Krížom poľami kráča do Lehoty. Čím je bližšie dedine, tým je veselší. ,Veď ona príde,‘ teší sa — a vie i to, že mládenci sedia v krčme a pijú na rad…

Betka, vidiac ujovu prísnu tvár, myslí si: ,Nemala som ho tak odohnať…‘ Ale iné všakové myšlienky ohlušujú i túto výčitku. ,Čože je on? Dobo Rybársky z Lehoty…‘

I zdá sa jej, že predsa urobila dobre. ,Uja treba slúchať… Nemáš otca, nemáš matere — uja treba slúchať…‘