ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Krásna jeseň minula, sniežik padol na dedinu. Vianoce už kukajú z diaľky.

Martin pracuje svedomite. Roboty vyše práva. A práca sama v sebe už aké veľké požehnanie! Čo by bol bez nej? Kde by sa podel? Načo by bol tu?

Veď už nemá ničoho. Iba čo tie rozpomienky…

,Takto, hľa, to bude celý život, takto,‘ uspokojuje sa. ,Slúžiť druhým, vstávajúc-líhajúc. Druhým… I to je pekne. Nemusíme vždy na seba myslieť.‘ Takto tíši, prehovára srdce, ale to nechce pristať na také dôvody. Vzpiera sa dobrovoľnej smrti.

I Dukát pracuje; a je celkom spokojný. ,Bude pokoj — predsa kedysi! Zoznámili sa — zoberú sa. Budem ako palec, ale bez starosti…‘ On už celkom je pripravený na to, že zanedlho Betka odíde. Ináč už nezaoberá sa s ňou. Veď už väčšia polovica starosti pripadá Martinovi. Nech si už on robí, ako vie… Badal síce, že je Betka akási zronená, ale myslel si: ,Nuž, dievča — nevie, čo chybí… Možno od radosti! Hádam sa poharkali. Kto ich tam vie!‘… Martin mu chybel veľmi, že si nepríde posedieť. Ale si myslí: ,Čo bude pri mne? Inde jeho ťahá — inde… Nech si ide! Zunuje kedysi — veď sa on vráti…‘ Je presvedčený, že zase dakde sa schádzajú. I teší sa, keď zima prihrmí, ako zas Martin bude chodiť k nemu. Prišla i zima a Martina nič. To ho už mrzí. Ale zas sa teší: ,Predsa sa neschodili. Vidno statočnosť. Nechce pred časom reči trúsiť… Bude dom, bude všetko — príde, odrežeme právo…‘

Dnes ráno vošiel po čosi do kuchyne, šuchol tichučko v papučiach. Našiel Betku opretú o ohnisko.

„Čože ty? Čo tu? Čo nie do izby?“

Dievča sa strhlo a šuchlo dlaňou po očiach. Viac zo žartu podvihne jej hlavu, hľadí do tváre. Je červená, oči vyplakané vyhýbajú jeho pohľadu.

„Plačeš? Čože? No?“

Betka sa už nemohla ovládať. Zaplakala nahlas.

„Tak — tak! Zase sa nadúvať, mazniť — starý, počúvaj! Nevieš prečo, nevieš začo — počúvaj! Vari povie: ujo toto — lebo toto! Čerta — oduje sa ani moriak, tu máš! Konca-kraja nieto — samý plač…“ Čaká, že ona povie, ale tá nič. „Plačom napravíš, čo je zle — ha? Čo zdýmaš sťa mechy, ha?“ A keď tá nič, nadišla ho akási nežnosť. Sklonil sa nad ňou i šepká jej s furtáckym úsmevom: „Preňho — preňho, čo?“

Nedostal odpovede. Iba ho chytila okolo hrdla a tisne rozhorúčenú tvár k jeho tvári. Cíti, ako mu tečú horúce slzy po nej…

„No — no, dievča: nič. No, neplač — nie…“

Vrátil sa napochytre do izby a sadnúc k robote, vytieral si päsťou oči… Akousi hmlou mu zachodia…

,Fuj, starý pes: i ty začni zavýjať, i ty! Iba to chybí…‘ To si opakoval do tých čias, kým mu oči nezačali slúžiť lepšie. Aby sa utvrdil v dobrom, dudre si ďalej: ,Nevieš prečo — nevieš začo… A teraz rob dačo! Vari povie — vari sa zdôverí… A čo bys’ rúbal do nej! Zanovit! Vyber si z toho — vyber, čo chceš… Rob, keď nevieš — rob! Slepý slepého vodiť!‘

Tak sa i upokojil. Ale to netrvalo dlho. Pri obede pozrel ukradomky na ňu a zadivil sa, ,Hm — bledá — plakala…‘ To ho tak pomýlilo, že obed mu nechutil. I po obede už nedudral.

Miesto toho urobil si krkolomný plán… Pôjde k Martinovi, nahovorí ho k Betke…

I vybral sa na mraku k nemu. I chôdza mu je akási neistá. Darmo je, nebol nikdy na takejto ceste. Bol mladý i ostarel, ale nikdy ho osud na toto nenakriatol… Hľa, čo neurobil za seba, musí urobiť za sestrino dievča.

Martin iba oči vyvalil, keď do izby mu vstúpil. A aký je inakší! Samé rozpaky. Ani sedieť nevie, ako svedčí…

„Keď vy nič — idem ja,“ začal konečne hlasom neistým. „Čo robí, čo nenakukne, reku. I večery dlhé, iba zívať…“

„Roboty veľa! I večerom treba nadkladať. A to už bude tak do Vianoc,“ vyhovára sa Martin, vyhýbajúc sa jeho pohľadu.

Starý to badá a neľúbi sa mu to. U Martina vidí to dnes prvý raz. Ale nevraví nič, len pre seba si šepce: ,Hm — hm… Ký to zase čert?‘

„A ja chorý akýsi,“ šudí starý Martina s pretvárkou, akej by v ňom nikto nehľadal. „Ustávame. I starosti! Nie dosť svojich — ešte cudzie! Zunovali sa, hej, veru: dosť ich bolo dosiaľ. Bolo by zavŕšiť dákym činom…“ Čaká, čo Martin riekne takému majstrovskému obratu. Snáď príde na pol cesty oproti — nenechá jeho samého štverať sa po nej. Beztoho cesta ťažká, nerovná, neznáma… Ale Martin, ako vidno, nechápe. ,Rozum zamuroval!‘ durdí sa starý. I pokračuje: „Dosť sa nakvasilo — čo sa bude kvasiť? Dal by ju človeku statočnému — bárs i dnes.“ Vydýchol si — táto dlhá výpoveď ho ukonala. „Taký tovar najlepšie preč… Chlap, ako opatríš? To už iba mať… Mľandravý tovar — načo držať?“ I usmial sa tomuto šikovnému vtipu. „Mľandravý, nech som Kubo! Pozeráš takto — smeje sa. Obzrieš sa — plače. No, chlap — vyznaj sa — hádaj! Čerta uhádneš: nemáš priemysel na to… Mať hej: pozrie, už vie! Ale ty — čerta! Zošívaj hodváb dratvou, zošívaj!“

Martin sedí so sklonenou hlavou. Ťažko mu počúvať — a musí…

„Dnes som pobadal,“ pokračuje starý, „plakala. To je už moc — ja som pobadal!“ A kladie si prst na čelo, tvár plná starosti. „Čo, reku — prečo — začo… Nuž, preňho,“ riekol s akýmsi hnevom, „preňho!“ A i ruky rozložil, dívajúc sa šelmovsky na Martina. „Pre mňa ver’ nie!“ A rozosmial sa.

Martin kloní hlavu ešte hlbšie. V tvári cíti raz horúčosť, raz chlad. V prsiach ostrý, kŕčový bôľ. Ó, keby vedel starý, ako ho mučí!

„Čo neprídete?“ pýta sa ho doprosta. „Už sa odnechcelo? Či čo?“ A v hlase už znie hrozba, ale i strach, zle utajený. „Ja som povedal: nebránim… Ja vďačne. Ale rovno do domu! Nie poza humná…“

Podviedol starého, nechal ho v blude, nevedomosti. Hľa, tu je pomsta — aká ukrutná! Núkajú mu, čo on nesmie prijať — a čo by starý ako núkal… Nesmie, čo by srdce ako túžilo! A keby sa vedel aspoň vymotať!

Tu mu prišla veľmi dobrá myšlienka: „Viete čo,“ vraví hlasom tichým, ale odhodlane, „ja to zariadim, úplne, čím najskôr. Vaša chovanica bude úplne šťastná. Na večné časy vám bude ďakovať. Ale musíte mi prisľúbiť čosi.“

„Nuž?“ pýta sa Dukát v nemilom očakávaní.

„Že sa v ničom nebudete protiviť. Ale v ničom, viete?“ doložil s veľkým dôrazom.

„Čo protiviť? V tej veci nie! Čo sa naprotivíš?“ A smeje sa srdečne. „Nech má…“

„Ja by chcel, aby ste jej dali celkom na vôľu. Nech si ona zariadi sama túto vec. Veď čo vás do nej? A zlého nič sa nebude robiť, aby ste sa museli báť. Tak sľúbite, že jej nebudete vôľu rušiť?“

„Načo rušiť?“ diví sa starý. „Chce dobre — načo rušiť? Sľubujem, veľmi vďačne.“

Podali si ruky — starý odišiel potešený. I pohvizduje si cestou.

Martin vyhasil svetlo a zahrabal hlavu do dlaní. Ťažké vzdychy derú sa mu z hrdla. Je odhodlaný k najväčšej obeti: že Bete privedie ženícha. ,Ešte toto!‘ zúfa, tlačiac ruku na čelo. ,Ešte toto! Tak ja im musím byť pytačom! Prečo sa to hrnie na mňa?‘ Rozkladá si celú minulosť — nie je dáka zvláštna. Nieto v nej ani veľkých radostí, ani rozkoše, ani prostopaše. Prečo teda trpí viac ako kto iný? Ba nájdu sa i takí, čo oplývajú šťastím, brodia sa v ňom, prenasleduje ich na každom kroku, rozmaznáva ich. Daktorí ho náročky odháňajú od seba, odbíjajú, odkopávajú: a ono sťa verný pes vláči sa za nimi…

Vošiel k nemu brat. Martin zapálil lampu. Mišo utrápený, zronený sadol k peci a hľadí smutno do zeme.

„Akože je?“ pýta sa ho Martin skoro veselo.

„Zle, synku, zle. Deti som uložil — dom pozavieral. Pusto!“ Hlboký vzdych vykradol sa mu z pŕs. „Všakovak sa premáham, ale predsa je to ťažko. A keby si aspoň videl koniec — ale toto nie, nikda sa už neskončí. Vy, že o týždeň príde — čakám týždeň, dva, tri: ona nič. Odkáže mi ešte, že u matere jej je dobre. Ani vidieť ma vraj nechce! Nuž, čo z toho mám? Naveľa, naveľa som ju hlobol tým poriskom: ja že bude hneď dobre. A ona mne takto! Odíde, nechá dom i deti. A ty var, zaprážaj, zametaj! I háby už treba prať: prichodí mi zastať si s piestom do potoka. Ale ešte to ako to; vzal by sa ja po troche i na ženskú robotu: ale ona nič, že by myslela na dom, na deti, že by sa jej srdce pohlo, že ja takto sám v dome. Ešte odkáže, ako jej je doma dobre!“

„Odkazuje ti, odkazuje?“ pýta sa Martin trochu rozveselený. „A že jej je dobre?“

„Veru! Vždy príde dáka žena.“

„A ty sa ženičkám požaluješ, vytúžiš, ako tu mne! No nie?“ V hlase jeho ozýva sa výsmech.

„Tebe sa dobre posmievať. Najprv naradia: ubi čerta, ubi! A keď slúchneš, prídeš do klepca — potom smiech. Takí ste vy!“

„Ty si blázon, Mišo,“ vraví mu brat už celkom vážne. „Či nevidíš, že ťa iba skusuje? Odkazuje ti od ženičiek! To je znak, že čaká, čaká, kedy začneš prosiť. Ak ti je tak ťažko, dobre. Pošli dakoho po ňu, lebo choď sám. Uvidíš, ako slúchne, a srdce ti bude na mieste. Ale ti sľubujem, že ak sa teraz podložíš, do smrti sa už nevyplanceš. Vždy ťa zatne: Bolo mi dobre u matere, čos’ ma vyvábil! A to bude horšie ako táto pustota, čo ti je dneska.“

„A čo mám robiť?“

„Nič. Akoby sa nič nebolo stalo. A keď ženička príde s odkazom, alebo vyzvedať — chyť čerta, vyhoď predo dvere. Taká babizeň pomýli i čerta, nie to teba!“

Mišovi tieto rady sa už nezdajú. On uveril, že bitka je liek zázračný; oklamal sa. To ho zroňuje. Už neverí v nič. Nechal by všetky rady, šiel by zaraz po ňu, len sa brata bojí…

„Myslíš, že druhí nevedia, čo je súžba?“ pokračuje Martin smutne. „Ty len načas: na týždeň, na mesiac musíš sa stanôvať, že ju nechceš. A čo, kebys’ jej už nikdy, nikdy nevidel v svojom dome?“

„A kdeže by bola?“ A Mišo sa díva splašene na Martina.

„Šla by za druhého.“

„Ako pôjde za druhého, keď sme sobášení!“ pýta sa so smiechom, ale tvár má bledú.

„Ale, napríklad, keby ste boli slobodní. Ty bys’ ju mal rád a ona šla by za druhého.“

„No, to je iná vec.“ Vidno, že ho to nedojíma. ,Veď moja Hana nemôže sa vydať za druhého. A rozsobáš jej nepodpíšem. Radšej ruku odtnem,‘ myslí si Mišo.

„A keby ti tak prišlo, že by si musel ísť prehovárať toho, ktorého ona chce: aby už len prišiel, že vďačne mu ju dajú…“

„Hm,“ krúti Mišo hlavou. „Taký blázon nebudem! Čo rád vidím ja, to nebudem titlať druhému… Halušky sú halušky: a už vždy len hrabneš za škvarkou, čo i nepadne ti pod lyžku. Kaľavnú vec každý vezme sebe najradšej a nebude žičiť inému. Tak i ženu.“

„Ale keby ona nechcela teba, a ľúbila toho druhého. A čakala by, plakala — a tomu druhému by jej nedali, iba ak bys’ ty orodoval za ňu. Čo bys’ urobil? Dal bys’ sa jej súžiť?“

„A načo súžiť? Ja by ju vzal, keby mi ju dávali. Veď by ona privykla po troške. Skala je skala a rozmrví sa — a žena je mäkšia ako skala, bárs Hana veru nie je z najmäkších. A takého blázna tiež by ťažko našiel!“

Martina rozčúlili tieto slová. Veje z nich skúsenosť života a nahá pravda. Ako blízko je šťastie! Iba chcieť… Vari by sa protivila? Nie, toľko sily nemá. Vari by neprivykla? Privykla by. Veď by ju ľúbil, na rukách nosil: musela by časom nahliadnuť. ,Tak rob, ako rozum káže — ber, keď ti dávajú,‘ navádza ho čosi.

,A ja by to urobil — ja jej takú bolesť! Ako by jej pozrel do očú? Veď by to bolo, akoby ju zabil… Nie, zabiť je menej: keď zabiješ, tam je po trápení hneď. Tu to trvá celý život. A ja by sa na to díval…‘

„Vidíš, nie je to tak,“ obracia sa k bratovi. „Ty voláš takého bláznom, a to nie je blázon. Ten má v srdci tú ozajstnú ľúbosť, aká má byť. Ja keď naozaj ľúbim, dám všetko: majetok, peniaze, i život. I ty bys’ dal, keby na to prišlo. Ja dám i svoje najväčšie šťastie, len nech ona bude šťastná. Veď i mne je potecha, keď ona je šťastná a to šťastie pochodí odo mňa.“

„Veď len či bude!“ zvolal Mišo. „A ak je ten dáky potáraný človek?“

Martin sa podivil, kde sa to v Mišovi berie. Hľa, na toto zabudol! Zná on Doba? Iba z videnia. A jemu sa nezdá. Ak je ozaj nehodný? ,Nie — nie,‘ podvracia pochybnosti; ,ako by chcela takého? Ona by ho nemohla chcieť…‘

„Vieš, to je tak,“ odpovedá Mišovi, „ak je i potáraný, predsa sa napraví. A ani vtedy neslobodno jej vôľu rušiť…“

„No vidíš, a mne sa posmievaš, keď ja chcem urobiť žene po vôli, keď ju chcem zavolať domov a popustiť. Ja tiež chcem, aby jej bolo lepšie!“ Čaká napäte, čo zas Martin na to.

„Oj, ty sa sklameš, synku!“ zvolal Martin prekvapený týmto novým obratom. „Tvoja vec je iná! Ty nechceš robiť po vôli jej, ale sebe. Sebe ty chceš robiť tú radosť. Áno, sebe,“ opakuje mu, vidiac, že Mišo krúti hlavou. „Len prvej si povedal, ako ti je clivo bez nej. Chceš ustúpiť, aby ti prestalo byť clivo. A to je, synku, rozdiel. Ja chcem urobiť iba ju šťastnou, ty zase iba seba: ju iba popri sebe. Teraz ti poviem inú vec. Prečo si ju ubil? Preto, aby sa napravila. I ju si zarmútil, i seba privalil ťarchou, len aby ona bola lepšia. I seba súžiš za to. A povinnosť ti je nezastať na polceste. Keby ja začal reparovať dom, sňal by dach, rozhádzal ho, tak nechal: bola by to reparácia? Nie, treba dokončiť. I ty musíš dokončiť, čo si raz započal.“

„Veď už ty všetko nabiješ na svoje kopyto. Nie darmo si čižmár. Ale povedz mi teraz: kto to má tú takú divnú ľúbosť, čo si rozprával? Či je to iba taký príklad?“

„Ja,“ riekol Martin pohnutým hlasom. I vyrozprával Mišovi všetko.