ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mišo Kupec v kútiku srdca je predsa len trochu nespokojný. Má ono pekný dom, i nové staviská — má i ženu, ktorá múdrosťou Šalamúnovi^[10] sa protiví, majúc vo všetkom pravdu; má všetko. A včerajší deň radšej keby nebol svitol. Vyrovnanie sa mrzko skazilo, i myšlienka naň je nemožná: hľa, načo vyšla jeho rada zase! A keby aspoň svet sa nemiešal: ale už i stranní ľudia pchajú prsty medzi dvere.

Dnes ráno niesol ostatnú rátu richtárovi. Richtár, človek posmešný, vracajúc mu porciovú knižku,^[11] pýta sa ho vážne: „A kdeže je Hana? Vari je chorá!“ A okolo úst hrá mu úsmešok.

„Doma je,“ odpovedá Mišo, nič netušiaci. „Nuž?“

„Nuž čo, reku, ona neprišla.“

„A prečo ona?“ diví sa Mišo.

„Veď vraj ona má kľúče i — všetko…“

Richtár viac nepovedal, ale i to bolo dosť. Úradských plná izba — všetci hľadia naň a smejú sa.

„A ktože to?“ pýta sa nahnevaný, s rumencom v tvári. „Čože to zas? Ja neviem, čo tí ľudia…“

„Ale ho, hľaďže — našlo!“ smeje sa starý boženík. „Ako sa odhrýza! Ono sa ti ani jeden neprizná, keď je raz v tom… Ale ty, synku, sa postav! Prichlopí ťa sopúchom sťa kvočku. Ženu len zazubadliť dokonale, a ešte ak je tvrdopyská!“

Nevie, ako vyšiel od richtára. Bojí sa pozrieť ľuďom rovno do očí. Ono nie radosť, keď prídeš do takých rečí… Pamätá, ako i on prekáraval kedysi starého Skoknu, že ho drží žena pod feruľou. To bolo, keď nocoval pri voloch. Tak zapárali doň, že nemohol starý Skokna obspať pri pahrebe — musel sa vtiahnuť do húštinky.

,Nuž i ja! Ale naozaj? Veď ja sa v ničom necítim! Robím, ako prichodí… Iba ak sa ona chváli.‘ A tu vošiel doň ozajstný hnev. ,Ešteže by! Hádam nie! Ale prečo ma potvárajú? Vymysleli, a ja nič neviem…‘ Hľadá, kto by ho tak naozaj poučil, čo je vo veci. ,Krstná mať bude najlepšie vedieť…‘

Tak miesto domov, vybral sa do Pekárov.

„Ja, synku, to tak svet,“ tíši ho Pekárka. „Vychytí, priloží — ohovorí, urobí posmech…“

„Ale prečo, krstná mať! Čo majú proti mne? Ja sa nestariem do nikoho… Ale by naozaj bolo dačo vo veci? Povedzte mi, povedzte — tak celkom úprimne.“

„I nehodno dakedy,“ vraví krstná mať v rozpakoch; „povieš dačo — on ťa prezradí: hriech si nadobudneš.“

„Ale ja, krstná mať!“ zhrozil sa Mišo.

„To je už tak medzi mužom a ženou. Neobstojí, aby nevyzradil… Ja v tejto veci neviem, neviem… Iba, že jej hádam popúšťaš.“

„Iba keď dobre chce,“ vraví Mišo hrdo.

„Môj syn, tá ti vždy chce dobre, vždy. Ibaže dakedy naopak vypadne. A ty si na to: rozvážiť každú vec, rozsúdiť… A keď nemá pravdu, tam sa postav! Vidíš, i môj slúchne radu! Ale daktorej je to nie dosť. Len aby každý videl, ako ju muž slúcha: a vždy probúva, či ma i tu slúchne, i tu… A bude žiadať takú vec, čo by človek nepomyslel, len aby ho videli, ako ju slúcha. A tam by sa mal muž postaviť: coky žena! Len raz jej zlomiť vôľu, či zlotky, či dobrotky — tak si už ty na vrchu, a sedem diablov je hneď von z nej…“

Mišo je trochu poučený. Vie, čo robiť. ,Tá sa musí pomeriť s Martinom, a čo by sa čert na čerte nosil…‘ I robí si všakové plány, ako ju primusí. ,Najprv pekne, dobrotky — potom najedovať sa…‘ Ale ako, keď nevie, ako sa to najedovať? ,Ľaľa, strýk Ďuro raz pohádzal hrnce o zem a posekal periny. Čo by var’ i ja… Ale hrncov škoda! Nie — ja hodím misu o zem, beztoho je puknutá… Len či to spomôže! A ak ani to — čo potom?‘ Tu už rozum vypovedá službu. ,A remeň od čoho je — lebo povraz! Remeňom ju pozatínať, remeňom…‘

,Ach, či je ten svet mrcha!‘ dumá Mišo, vstupujúc do dvora. Nadchádza ho veľká pokojamilovnosť. ,Mám rozbroj robiť v dome! Ako? Ako začneš?‘ Plán celý sa mu pomútil, nevie ani skade začať, vidiac Hanu pred sebou. ,Bolo by si najprv vypiť — nasucho je ťažko… Ale ako? Vypiješ si, na druhý deň treští hlava a žena varí tromfáliu.^[12] Ako sa ťa bude takého báť?‘

„Akosi dlho si bol,“ prihovára sa mu ona.

Mišo neodpovedá. Rozmýšľa, z ktorej strany by mal začať.

„A čo je tebe?“ pýta sa ho žena. „Nestalo sa ti dačo?“

„Vieš, stará, keby si mi chcela čosi urobiť po vôli…“

„Nuž!“ pýta sa veľmi ochotne.

„Nuž, keby si…“ tu mu už ďalej nedá.

„No — čože takého!“

Mišovi pot sa sperlil na čele. „Keby si sa — pomerila s Martinom…“

„Tak?“ zvolala ostrým hlasom. Ochota a hotovosť stratila sa razom. „Čo nepovieš! Hádam nevieš, čo si sľúbil včera, keď sme šli do Pekárov. Musím ti napomenúť, ak si zabudol: že ak sa nebude chcieť, že už dáš pokoj. Nuž, čo chceš ešte?“

„Ešte raz, čo by si — popustila…“

„A ako? Povedz mi len, ako!“

„Veď mi je Martin brat!“

„To mi už dáš skálie tĺcť na hlave. Čo! Ja som sa dosť napodkladala komu…“

Mišo už myslí, že je čas začať „zlotky“. Stiahol obočie a strúha divnú tvár, ktorá má byť prísna. Hana sa rozchichotala…

„Len sa rob maškarou — rob!“

Len-len že sa nepomýlil. Namáha sa udržať hnev nenarušený. Dvíha päsť a hrozí jej: „Ja tebe dám maškary — tritisíc centov!“ Nevediac doložiť, čoho toľko centov si žiada, pričapil dvere, až obloky zhrkotali.

Vonku obliekol prirodzenú tvár i vydýchol si: ,Ach, ťažko, ťažko, keď sa prichodí jedovať. A ešte iba začiatok! Daj, Pane Bože, aby pristala! Akože ju budeš biť — ako!‘ Utiera si znoj z čela sťa po ťažkej robote — predstavuje si, ako by ju bil: ale divno mu prichádza — divno. ,Veď mne je i takáto dobrá — načo ten hriech? A komu sa nepáči…‘ Chcel tomu odkázať veľkú neúctu, komu sa to nepáči — ale pomyslel, že sú to osoby vážne: richtár a krstná mať. ,Už čo ako, len musím…‘

Vošiel do stajne celý umučený, nasypal statku sečky. Ako šiel popri krave, zaťala ho chvostom, a to po tvári.

„Iď ty, iď!“ tľapol ju dlaňou po ľadviech. ,Ozaj, veď je Hanina — hej, ona ju došikovala…‘ Predstavil si, že by to bola ona — jeho žena, a prišlo by mu ju biť… „Počkaj, musím ťa takto…“ I udrel ju tieskom po lýtku. Krava, nezvyknutá na také žarty, vypočinutá, pustí sa do skoku. ,Ako skáče, nebožiatko!‘ A bije tieskom, ale nie ju, ale popri nej pomostinu. Krava robí väčšie ešte divy, ba i voly a jalovizeň, všetko dvíha hlavy, strihá ušima, čo sa to robí…

Hana zostala naprostred izby, keď on buchol dvermi. ,Čo mu je — ký čert ho preletel… Či to len tak, či naozajst? Toto sa ešte nikdy nestalo! Slúchal, zlého slova nedal… A tu ani nesadlo, ani nepadlo, takto: ký to čert?‘ Ide von, že sa dačo dozvie. ,Možno už banuje — musím ho vyctiť…‘ Tu čuje zo stajne neobyčajný hurt. Zastala si vo dverách a díva sa, čo robí.

„Nuž ale sa ti rozum čistí? Čo robíš?“

Mišo už bol pobadal, že sa Hana díva. Zdá sa mu, že ju najskôr ohne, keď jej kravu pred očima udrie. Nepočúva, čo vraví, ale búcha tieskom okolo zjašenej kravy. „Sto striel ti v materi!“ kričí, čo mu hrdlo stačí. „I ty si z toho domu! Ja ťa naučím švihať. Mazna!“

Hanu už omrzelo dívať sa na to. Priskočila k nemu, chytila ho poza päste za ruky.

„Čo to robíš — čo ti urobila?“

„Ja ju naučím! Ja…“

„To je krava moja!“ Hľadí mu prísne do tváre.

Ale on jej nepozrie do očí. Stratil by všetku odvahu. Preto len kričí: „Keď je tvoja — ja ju prekolem! Alebo von ju — von z mojej stajne!“

„To je moja stajňa!“

Divné, že Hana nečuší. Keby videl, že nič ju nepohol, zahanbil by sa a nevedel, ako začať hádku. No i osoba rozumná, ako Hana, máva slabšie okamihy, kde potratí taktiku. Sama mu šla veľmi na ruku.

„Ale grunt je môj!“ skričal Mišo už s troškou ozajstného hnevu. „Môj!“ A búšil sa ukrutne v prsia. „Tu stála otcova stajňa…“ I pozrel jej po chlapsky do očí, rovno, bez rozpakov a strachu. Prvý raz v živote! A srdce mu strepotalo akýmsi novým návalom udatnosti. „Tu stála — tu!“ A dupoce nohami. „A keď je tvoja — ta, pakuj mi s ňou z môjho gruntu! Ja si vystavím, ja mám za čo…“

„Nuž a čo si ty zmyslel? Čo sa ti robí?“ pýta sa ho zase celkom ticho.

„Ja som tu gazda! A musí ísť, ako ja chcem. Ja uvidím!“

„Veď si buď!“ vraví ona skoro pokorne. „Ktože ti odberá…“

„A čo sa kto chváli, moja krava! Ja ju prekolem…“ Skríkol tuho, bárs hnev usadoval. „A abys’ vedela: ty sa musíš pomeriť s Martinom.“ Doložil to hneď teraz, kým jest ešte troška toho hnevu.

„Ale čo zas chce?“ rozpaľovala sa Hana.

„To, že sa pomeríš…“

Už sa mu zdalo, že ak ona začne takto, že azda predsa sa povadia. No a tu už bude ľahšie šibnúť ju dačím: už či remeňom alebo čím. Ale jeho úfnosť netrvala dlho. Hana skrútila.

„Ale ja môžem?“ Zalomila rukami a oprela sa o dvere. „Ach, bože, bože — čo mi robí! Za moje dobro! Var’ som mu dačo premárnila! Var’ ma dakto prichytil s dakým na dačom… Ale som mu nie žena verná a úprimná? Vari mu zo štoka do krčmy odvláčam! Var’ ma dakto opitú doviedol! A či po šope vylihujem v tvrdú robotu? Za moju vernú prácu!“

,Pravdu má — svätú pravdu! Takej ženy druhej nemáš! Čo ja to len robím…‘ Utrela si slzy, ktorých celé potoky tečú dolu tvárou, a znalecké oko i v tomto nesmiernom zármutku stihne skúmať a sliediť, čo sa v mužovi robí. Vidí, že nastáva uňho odmäk.

„Ako ma prosil!“ narieka ďalej, „a ja mu verila! Mladosť som si s ním zaväzila — svoj mladý vek, najkrajšie roky! Ako sľuboval! A ja mu verila, nešťastná stvora! Teraz už vyháňa, keď ma pripravil o moju mladosť, o všetko — teraz by už nedbal… Ach, kde sa ja obrátim, hriešna stvora!“

Dakoľkými slovami a čo všetko mu povedala! I ako chodieval za ňou, ako sa prepadúval — aký bol šťastný, keď si jeho vyvolila… A mala ich dosť na výber, a ona si vybrala jeho! I ako šťastne preleteli prvé roky manželstva. Ako sa mu vtedy zdalo, že pri nich to šťastie nikdy neuletí, že ho majú pričarované… I vtedy sľuboval všetko, dušu by jej bol podpísal… Ako by ho nedojalo, keď ona sa na to odvoláva?

,Predsa som ja len planý človek!‘ myslí si, ,a ona nebožiatko! Ej, potrvá to, kým sa tá udobrí. Nejeden týždeň minie!‘

Pozrel na ňu úprimne, už jej chcel chytiť tvár medzi dlane… Ona vtom pozrela spoza zásterky naňho. V jej očiach nieto žiaľu, skôr radosť nad víťazstvom. Akoby čakala, kedy ju už začne odpytovať, kedy. Zdá sa mu, že z jej oka hrozí mu krstná mať Pekárka prstom — dáva výstrahu…

,A čo zvíťazím, keď ju odpýtam? I tak sa neudobrí zaraz… Hriech som už nadobudol — na jednej ceste dokončím. Nech sa to naraz premelie. Bude pokoj.‘

Vidí určite, že tu jediný liek je remeň. Len od toho môže prísť pomoc. Ale ako ho odpásať! Veď je to tak smiešne…

Prižmúril oči, zaťal zuby a poriskom z tieska udrel ju po chrbte…

Zdalo sa mu, že sa stajňa borí, že väzba na nej sprašťala. Že hrom udrie z neba a zabije ho. I to sa mu zdalo, že ju do smrti zabil a ona padla na zem… Strach, zúfalstvo, zbabelosť naskočili naň. Zahodil tiesk, beží do komory a zamkol za sebou dvere, aby ho nenašli, keď ho budú lapať.

Hana chvíľku poležala na zemi, čakajúc, že ju budú kriesiť, dvíhať — no keď nič, zrepetila sa a vošla tiež do domu…