ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Martin na ulici obzerá sa hore-dolu. Ako keby bol prvý raz v nej. ,Kde ísť, kde? Nikde — kdeže pôjdeš. Strať sa čím skorej — schovaj sa ako syseľ do diery.‘

Akoby sa šla dedina naň zrútiť, tak ho z nej čosi vyháňa. Ani sa neobzerá, či nestretá dákeho známeho, či sa mu dakto neprihovára.

„Preč, preč — ďaleko, kde ma nik nevidí!“

Dedinu už dávno prešiel, obkľučuje ho pole. Šedivé, nemé, zbavené života a krásy. Iba kŕdle poľných vrabcov a konôpok lietajú po udepčenom strnisku a preoraných úhoroch. A nad týmto chudobným, jesenným obrazom usmieva sa slnko, ale akosi bôľne.

Je zas na kopci, kde bol zastal, vracajúc sa z vojny. ,A nebolo to tak dávno — dakoľko dní — a aká premena! Vtedy plný nádeje, bez viny — a dnes! Nádeje dolu vodou — ja samotný… A ani toho pokoja niet. A keby len to, ale i hanbiť sa prichodí…‘

Áno, hanbí sa sám seba, čo urobil. Dieťa — veď Betka je ozaj ešte iba dieťa! — to sklonilo sa k nemu v dôvere, otvorilo srdce, hľadalo súcit: a on čo? Dôveru zneužil. Ako užaslo nad jeho divným chovaním! Nechápalo, čo sa robí — keď pochopilo, odvrátilo sa od neho a zaplakalo. Slabá rúčka odtisla dotieravca. Áno, tá hanba sa mu stala, že nevinné dieťa zahanbilo sa zaň.

,A tá hotovosť rozkladať zaraz o láske! Ledva starý nohu vytiahol, už som sa pritrel sťa ten diabol, čo sial kúkoľ do čistej pšenice.^[8] Zrovna ako diabol! Keby vyrozprávala starému!‘

Zaberá hore vrchom, čo nohy vládzu, sťaby hľadal toho starého Martina, toho včerajšieho, statočného. Sťaby tohto dnešného chcel tu nechať v šírom poli, aby sa kajal a zavýjal s divými zvermi.

,Slabosť to bola, slabosť,‘ šepce mu kýsi hlas.

,Všetko slabosť, akože!‘ vysmieva sa on. ,Slabosť je cele iné… Slabosť prichádza nenazdajky, sám nevieš ako. A toto neprišlo nenazdajky, ale že sme sami chceli. Nie slabosť — prostopaš to bola.‘ A skúma sa, čo by urobil druhý raz, keby sa zase tak sklonila k nemu. Čosi mu prorokuje, že nebol by ani vtedy iný. Neodolal by jej oku, ktoré je tak hlboké, prenikavé.

,To je hrozné! Ani brániť sa mi už nechce — napred sa poddávam. Kde moja sila — kde?‘

Kde ju nájsť? Miesto sily mätie sa mu pred očima jej lepá postava, tvár skúpaná studom panenským a tých dvoje očí naň dôverne obrátených. ,Kde tu sila, keď toľký poklad pred tebou?‘ vysmieva sa mu ten istý hlas.

,Bože, bože, nedopusť — daj sily, tej pravej sily!‘ Čaká, čaká, kedy spadne z neba, zaoceľuje srdce. No nebo vysoko — vzdychy odznievajú nahlucho…

,Už som zahubený. Už nieto ani mak pevnosti. Už vidím, že som človek ničomný!‘ A plače sám nad sebou, nad tým, čo podľahlo v tejto borbe, čo sa nedá vzpružiť a vzkriesiť.

,A čo ti je vlastne?‘ pýta sa ho ten známy hlas. ,Čo sa zvíjaš ako pripučený červík? Čomu sa toľme brániš? Veď sa vlastne nič nestalo. Žes’ pozrel dievčaťu do očí? Nato sú, abys’ sa zahľadel do nich, aby sa ti hlava zakrútila nad ich hĺbkou… Že ťa uchvátila jej reč, duša, postava a milota v tvári? Veď načo je žena tak vystrojená — povedz, načo? Či nie, aby ťa to dojalo, uchvátilo? Tu hovorí sám Tvorca k srdcu — darmo zavieraš ho pred tak mohutnou rečou, darmo… Načo sa protiviť, čo je tak prirodzené? Prírody nenapravíš! Veď načo je vlastne žena? Či nie, aby vzbudila v tebe lásku a v nej žila? A toto dieťa, táto Betka kam sa vrhne, ak nenájde lásky? Nuž, čo sa vzpieraš? Či ty jediný chcel bys’ sa vyňať spod zákona? Načo toto smiešne zúfanie, keď je bez základu?‘

Srdcu lahodí tento hlas, otvára sa mu dokorán. Veď to vlastne je pravda… On podľahol razom, nečakane. A vtedy sa ani nebránil, nebál sa ničoho. Tak ozaj by to bol hriech alebo zločin?

,Nuž tak,‘ smeje sa sám sebe, ,ešte si uverím, že to bola zásluha! Hľa, kde je hanba: už i hriech si viem vykrášliť… A či nie hriech? Pováž, kto si ty? Jednej si sa už zunoval — odhodila ťa. Sotva jej miesto vychladlo v srdci — už ho otváraš druhej. A to akej? Čistej, neskúsenej, ktorá za tým nejde… Ona hľadala brata, priateľa: a ty, ty — hanbi sa! Mrzký si, mrzký, sťa ten, čo všetko poje, čo vidí, kým sa žalúdok neskazí: a ešte i potom by jedol do úryhu… Srdce ti je kasáreň: jedna sotva odíde, už v ňom sedí druhá. Po chvíli bude ich tam celá kompánia razom. A že to príroda žiada? Nie — nie…‘

Okolité vrchy hádžu dlhé tône na chotár; od hôr poťahuje rezký jesenný vetrík. Na lúke v doline rozložil sa kŕdeľ vrán, kváču, podletujú, hašteria sa. Tichým, lenivým skoro krokom berie sa domov. Je uspokojený. Svedomie sa utíšilo trochu.

,A čo teraz, ako sa držať?‘

,Čo? Slaboch si. Nevydržíš nič — podľahneš pri prvej príležitosti. Tu zbýva jediná cesta: nebudeš k nim chodiť, nebudeš ju vídať, kým nepozabudneš. Inej cesty niet…‘

S týmto úmyslom vrátil sa i domov. Vyvalil sa na posteľ a hľadí do povaly. Vrzli dvere, v nich stojí Mišo.

„Len takto samotný — potme?“

„Vitaj, Mišo, vitaj! Sadni si.“ Beží rozsvietiť uradovaný, že brat predsa nezabúda naň.

„Nechaj, synku, pozhovárame sa i potme.“ A vydýchnuc pokračuje: „Veru samotný, samotný… A nemusel bys’, kebys’ nechcel. A mňa srdce bolí. Neraz si pomyslím, čo by otec, lebo mať, keby toto videli. Ani pokoja nemám, čo ma tak mrzí. Moja: ,Čo ti je?‘ ,Nevieš, reku, čo mi je? Má mne čo byť!‘ Ej, veru ma bolí srdce, bolí: lebo ja mám srdce, mám…“ I udiera sa do pŕs.

„Keby ti ho len neboli tak poviazali!“ zvolal Martin. „Ale čo je zo srdca, keď nemôžeš robiť, ako ti káže?“

„Ty, synku, nevieš: ale zvieš, keď sa oženíš. Ja nemôžem odvrhnúť ženu i deti. Krv nie voda! A nebola nikdy taká — iba ten jeden raz. Medzi nami býval pokoj. Iba v tejto veci neviem, čo ju preletelo. Keď jej dohováram, nuž ona: ,Ja som iba tebe prisahala, čo chceš?‘ Nuž čo jej urobíš? Žena starostlivá, verná, opatrná… Ale ja sa nedám prevrátiť. Ja mám, reku, i brata… Nuž keď už do nás nechceš, poď do Pekárov. Krstná mať nás volá. Hana je už tam, azda sa pomeríte…“

Martin je hotový. Zdá sa mu, že snadnejšie zabudne na Betku, keď sa prikloní k bratovi. Nech je s bratom zajedno, bolo by ho minulo hádam i to, čo sa dnes stalo. Veď preto chodil do Dukátov, že nemal kde inde ísť.

Krstná mať prijala ich veľmi srdečne. Hana sedí za stolom, chlapci šantujú po izbe. Aby bola lepšia vôľa, Pekárka prihotovila hostinku.

Vidno, že Martin i Hana sú zastrojení — ani jeden nechce urobiť prvý krok. No Mišo je istý, že dnes večer prestane roztržka. S krstnou materou nastrojil všetko tak, aby ani jedna strana nebola ukrivdená. Preto je veľmi dobrej vôle. Po večeri začala krstná mať takto:

„Čože budete ťahať, dietky moje, jedno čihí a druhé hota. Ja som vám krstná mať obom a veľmi ma to zamrzelo. V Kupcovskom dome nebývalo takýchto divov. A čo sa i stalo dačo, aspoň sa to nerozvláčalo po dedine. Ľudské jazyky pachtia za takouto pašou. A veru sama neviem, čo máte takého proti sebe. Veď ľaľa, Martin je nie čeľadník potáraný, bár bol v svete a potom vo vojne. Čože špriháš doňho ty, Hana? Hádam sa nazdávaš, že tvoj si srdce rozkrojí — kus dá tebe a kus bratovi? Už čo ako, ale rozkrojiť ho nemôže. Čože mu ho trháš na kusy?“

„I vy do mňa, krstná mať, i vy!“ zvolala Hana s plačom na konci nosa. „Ja som nie taká, akou ma robíte. Ale ja viem, čo švagor chce. Ide mi muža naprávať proti mne. Chce, aby moje slovo nebolo nič v dome…“

„Ono i Martinovi sa dostane,“ tíši ju krstná mať, „on je nie bez viny. Už by mohol vedieť, že mužovo srdce ťahá k žene. To je od Boha, lebo sú zajedno. Ak dobre chceš mužovi, chci dobre i žene. Tebe by bolo tiež všakovak, keby ťa chcel brat odlúčiť od ženy a tá by bola dobrá.“

„Verte mi,“ začal Martin, „keď som šiel domov, úfal som sa, že žiť budeme v svornosti a láske. I brat i jeho žena — oba mi boli milí. Túžil som žiť s oboma pod strechou jednou — veď som druhého nikoho nemal… A čo doma? Len vyhnať a vyhnať. I otca mi spomenuli mrzko… A to vlastná nevesta! Ja myslím, že dobrá žena ctí otca mužovho ako vlastného svojho. Má ona prečo si naňho ťažkať? Či nevedela, že je to dom starý, do ktorého sa vydáva? Čo si nerozvážila, keď bol tomu čas? A tie pohanské reči v tej rezačke! Nie, všakovak sa premáham, ale vždy mi hučia v hlave… Veď tá si myslela, že sa im tisnem do čiastky! Že ja som utisnutý…“ Tu sa zasekol od jedu, tvár sčervenela. „To je za moju lásku! Ja neviem, ako by sa táto vec mohla skončiť — neviem. Ja nemám čo banovať, nemám čo odpytovať. To ona sa musí pokoriť…“

Sám netušil, že zaorie takto dohlboka. Darmo — žlč sa vzbúrila a rozliala, srdcu je ľahšie. Teraz by už bol hotový zmieriť sa… Statočnosť obhájil na všetky strany. Ani by nenástojil na odpytačke, len keby videl tieň dákej zmierlivosti.

„Tak na toto ste ma zavolali — na toto!“ ozvala sa Hana rozhnevaná. „O to som nestála. Ešte nerečiem, keby sa v dačom cítila. Ale ak sa povedalo dačo, inakšie sa povedalo, ako sa tu rozložilo… Ďakujem i vám, krstná mať, za túto úctu. Deti, poďme!“

„Vidíte, kto je aký!“ zvolal Martin. „Ani počuť pravdu! A ja sa ti, Hana, osvedčujem, že prosiť sa nepôjdem — nie, nikdy! A musíš najprv uznať, že čo si urobila, bolo mrzko…“

„Nemám čo uznávať a o lásku nestojím. No poďte už raz, deti!“

„Idem ja. Vy nemusíte,“ núka sa Martin.

„A čo by ja nešla? Idem ja.“

Tak odišli spolu. Na ulici Mišo proboval ešte prekaziť roztržku. „Ale, Martin, maj rozum…“

„Ja? Ja som vždy hotový. Ale vieš, takto je ťažko…“

„Čoby ťažko! Len vôľa aby bola. Ale tej nieto.“

„U mňa jej bolo, synku, dosť. Ale ja ponížiť tak veľmi sa nemôžem. Ešte by povedala, že som len preto, aby vás o grunt pripravil. Alebo že sa nemám kde hodiť…“

„Daj si už s ním pokoj!“ zahriakla Hana muža zlostne. „Akosi spyšnel, čo ho tí Sivákovci pritúlili…“

„Vidíš, aká je — vidíš!“ Martin ukazuje bratovi. „Obzri si ju teraz, obzri…“ Mišo hľadí smutno do zeme; nevie, komu dať za pravdu.

Martin rozjedovaný vrátil sa domov. Povstal v ňom úmysel, že odíde od Sivákov a odíde i z dediny.

„Bol by si vinovatý,“ prehovára ho Juro, dozvediac sa, čo sa stalo. „Veď ona iba to chce, iba to. Nič lepšieho si nežiada. Ja by jej tu ostal, naprotiveň…“

„Nie, nie. Ona má trochu pravdy. Čo ja hľadám u teba? Ale z dediny by sa nerád odpratať — to je pravda, nerád.“ Tu mu kmitlo pred očima dvoje krásnych, výrazných očí; i biele, rumencom skúpané líca… Zamračil sa, sťaby chcel odohnať ten vľúdny zjav. „Nerád preto, že ozaj by jej to bolo veľmi po vôli: a ja jej odteraz budem robiť, čo najhoršie môžem. Keby tak dostal hospodu dakde — za peniaze…“

Juro sa zamyslel hlboko a po chvíli preriekol: „Radšej si ty kúp dom. Budeš bývať vo vlastnom a ju rozpučí.“ Vidiac, že Martin je veľmi zaujatý za radu, pokračuje: „Kuchárikovský je na predaj. Ako tebe stavaný. Dvor priestranný, záhrada, kapustná hrada, i obsevok… A pustili by ho lacno, keby nešípili, žes’ naň upriamený.“

Martin sedí zamyslený, preratuje, koľko to má peňazí. A do tých počtov čertovsky sa miešajú tie čarodejné oči, teraz akési vysmiate.

„Vieš ty čo: probuj ho jednať ty, akoby sebe,“ pýta Jura. „Uvidíme, akú založia cenu…“

„Už vidím, že bude tvoj — vidím!“ raduje sa Juro.

I tie oči sa radujú, i tie líčka sa mu smejú. Martin, aby mu dali pokoj, takto vraví Jurovi: „Kúpim ho, ak len bude slušná cena; kúpim… Len aby ju najedoval, pre nič iné: vieš?“