ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ako došiel na miesto, kde sa začína ulička, v ktorej býval Dukát, prešli ho trápne myšlienky. Miesto domov zahol do uličky.

„Fajront už? Ja tiež,“ víta ho starý, podávajúc mu ruku. Pozrel pritom významne k peci, kde sedí Betka a pradie. „Nechaj i ty,“ volá na ňu. „Sobota — dievocká robota. Riadiť kuchyňu — dvor: všetko!“

Betka vyšla ochotne z izby, bez šomrania. Martinovi sa zdá, že starý nie pre riadenie ju poslal preč. Snáď ju len chcel znovu pokoriť: kto to vie? Bol by sa zamiešal i dnes — no akým právom?

„Nuž ostanete len — ostanete!“ pýta sa ho Dukát veľmi vľúdne. „Všetko len o vás: šustra máme — šustra máme… Hej — i obuv keby darmo, i obuv… Ale coky! To nie blázon Dukát: čakať do vida… Planý svet — planý!“ vraví hlasom mäkším a oči krotko, s poľutovaním hľadia na Martina. „Len čakať nie — len to nie! Z ruky do ruky: v tejto práca, v druhej pláca… Lebo remeselník: čo na nôž, to za groš. Skaly neodhryzneš — kozy neorú, capy nebránia…“

„Ja myslím, že sa naučia platiť,“ vetí Martin. „Ja vyhotovím načas, oni načas zaplatia.“

Dukát hodil prudko rukou. „Ja tiež tak kedysi… Teraz viem. Oj, zmúdrieš každý — zmúdrieš… Sedliak čert! Remeselníka za nič; remeselník nikto — remeselník pobehaj… Dreva z hory — ani íver — remeselník skrehni! Trávy z chotára — ani chĺpok. Ej, znám ja, znám! Ale keď príde: majsterko, kabát — ale peňazí nič; neomlátil som… Vtedy pokora, vtedy dobrota!“ To riekol veľmi podlízavo, čo s jeho tvárou i celým chovaním stojí v takej protive, že Martin musí sa smiať. „Taký je sedliak — taký! A ja, starý blázon — verím…“

„Čo má človek robiť? Oni nám dávajú zárobok, bez nich nevyžijeme. I veriť musíme.“

„Veriť? Ani bratovi!“ zvolal prudko. „Ani vlastnej sestre; povedám: ani sestre!“

„Sestry i tak nemám,“ smeje sa Martin.

„A ja hej!“ a búšil sa do pŕs. „Mal som — viem! Never ani tej…“

„Žije ešte?“ pýta sa. Čosi pamätá, že sa Dukátova sestra kedysi spomínala.

„Nie,“ odpovedá pevným hlasom. A viac o tom už nepovedal, ani nenaznačil bližšie. Sedí ticho, vidno, pohrúžený v myšlienkach. A rozhovor zaviazol úplne.

Martin sa konečne zobral.

„Príďte iným časom. Ustatý akýsi,“ vyhovára sa Dukát. „Spať treba.“

Vyprevadil ho iba k dverám. Martin zvolal v pitvore: „Dobrú noc!“ No z kuchyne, kam poslal tento pozdrav, nikto sa neohlásil. Vyšiel na ulicu. Tu ide Betka, iste bola v dedine.

„Ja už idem,“ prihovára sa Martin. „Majster je vraj ustatý. Či čo vám je on — ak sa smiem pýtať?“

„Ujec mi je. Mamin brat…“

Chcela popri ňom prejsť, no on ju zastavil. „Chodievate na zábavy?“ pýta sa jej naslepo.

Ona hľadí naň udivená. ,Čo chce touto otázkou? Čo má za cieľ?‘

„Tu ich ani nieto.“

„Na Všechsvätých bude.“

„To ma ujo nepustí,“ vraví otvorene a dokladá: „Čo by tam i robila!“

„Rozveseliť sa. Vám musí byť smutno,“ vraví srdečne. „A on je veľmi prísny, dakedy i krutý.“

„Ja sa nemôžem žalovať. Na mňa je dobrý.“

„Mal by byť láskavejší. My chlapi ešte strpíme — sme privyknutí. Ale vy — vám to musí byť ťažko.“

„Nám?“ pozerá naň s podivením. „Prečo nám? Že sme nie privyknuté! Ba skôr ako vy. Vám celý svet otvorený; ustrniete, kde sa najviac páči. Môžte si vyberať. Vám nemôže byť nikdy zle… A ak zle — zle do tých čias, kým sami chcete… Vy práve nemáte kde privyknúť. Ale my!“ Nakrivila tak posmešne ústka, že sa musel usmiať.

„A čo vy?“

„My máme priestor úzky — náš svet malý… My musíme tam byť, kde nás dajú. Ako mach: i skaly sa chytí, bárs je studená a tvrdá…“ Naraz sa zobzerala splašene a doložila: „Ale ja už musím ísť. Dobrú noc!“

Podali si ruky i zmizla vo dvore. Martin kráča domov, vlastne do Sivákov, hlava preplnená…

„Ako mach — i skaly sa chytí… Povedám, nespokojná. Ale kdeby! Ten starý je ako drak… Ako ju vyháňa z izby… Sestrinu dcéru! A ako vravel o nej: never sestre — never! Čo to má byť? A prečo ju vyháňa… Pre mňa? Smiešno! Vari som blázon? Vari neviem, čo je dievča? Dnes nasľubovať, zajtra zabudnúť — odtajiť… Nuž ale takto nemôže byť spokojná — takto nie. A čo to mal so sestrou — čo…“

Rezko zaberá domov. Snuje plán, ako vyzvie od Jura. Svetla nezapáli… Potme sa dobre hovorí. A čerti vedia — trafil by sa zapáliť… Veď i minule odtajil, že bol u Dukátov; len preto odtajil…

U Sivákov sú obloky tmavé. „Ach, či to strach s tými ľuďmi!“ odvráva si, vchádzajúc do komory. „Sedliak vo všetkom bez miery… Keď piť, nuž piť — keď hrdlovať — nuž hrdlovať: a keď spať, tak už spať. Vo všetkom preháňať! Že si boky neodleží do bieleho rána. Nie ten. Ešte zajtra odpoludnia ľahne, bude spať do večera a večer zas pôjde spať s kurami. Hrozný národ!“

A závidí tomu „hroznému národu“. Prečo si on neľahne? Ľahol by si, keby zaspal… ,Ale už sa nespí ako vo vojne. Hodil si sa na matrac, už si spal. Nemali kedy nadchodiť všakové myšlienky. Ani snívať nebolo kedy… A tu! Nemôžeš sa obohnať pred nimi: letia na teba sťa roj. Len kde sa berú? Ja že vlani minulo všetko — ja že už nebude nad čím sa trudiť. Ja že pokoj… A ono hýbe sa to všetko. Čo bolo vlani, minulo — iba tŕň zostal v srdci… A ešte báda — a už nový tŕň. Jest nad čím premýšľať, jest; i trudiť sa — i žialiť… Aký to žiaľ, keď otcovský dom zavrie sa ti pred nosom! I všetky plány zlyhajú — po cudzích domoch sa musíš potĺkať…‘

Rozberá, prerýva v pamäti. Akoby naschvál vyhľadáva minulosť. Sú v nej nemilé rozpomienky — no radšej ich má ako to, čo sa mu tisne do duše… Sú trápne a predsa ťažko s nimi sa rozlúčiť — vyhodiť ich von, vyčistiť srdce od nich a také prázdne roztvoriť dokorán. Nie, radšej ho zavrieť, radšej tie nové city odháňať starými, vyblednutými rozpomienkami… To staré už zná, spriatelil sa s ním: a toto — toto…

„Ešte nespíš?“ čuť Jurov hlas vo dverách.

„Vari so sliepkami!“ smeje sa Martin.

„Veď i ja tak. Naspíš sa na tri boky do rána. Tak som vošiel. A kde si bol dosiaľ?“

„V škole a u starého Dukáta,“ priznáva sa Martin.

„Čože ten starý mrkvot^[6] — hundre?“

„Ako obyčajne. Ale zlý človek je nie.“

„Ktože ho haní? Je blázon starý. Na sedliaka špince a žije z neho… Keby mi bol taký protivný, šiel by do mesta: beztoho je panský krajčír. Ale on nie. Vyrediká sa do dediny a špince na všetko. Čo nebýva v meste? Beztoho jeho robota je na posmech. V nohaviciach sa bojíš pokročiť — všetko panský fazún…“

„A čo prišiel sem, keď — povedáš — býval v meste?“

„A to vari nevieš? Mal sestru. Pekná vraj bola. Bývala uňho. Silil ju za kamaráta, akéhosi zámočníka. Ale tej zámočník bol čierny, zaľúbila si pisára; ten sa lepšie šikoval k nej. A starý mrkvot sa nazdal, že ju prisilí. Preťahoval, odkladal, striehol a sestra mu za chrbtom upiekla pekný koláč… Ani sa nenazdal, iba keď zámočník povedal, že ju takú nechce… Potom ju už dal za pisára, bárs bol chlapík šťúply: iba do truhly vložiť. Nabral si na srdce, že hanba takáto a takáto — a hybaj z mesta do nás…“

Martin sa nediví starému. Zná jeho povahu a prísne zmýšľanie. Chápe, prečo spomínal sestru. „A kde je teraz ona?“ Vie, že zomrela, no chce sa dozvedieť podrobnosti.

„Najprv zomrel on, a vari o tri, či štyri roky ona. To dievča je od nej. Veď si videl Betku.“

„Áno.“

„Hodná dievka, šumná tá Betka — čo?“ zažmurkal na Martina; ten si pomyslel: ,starý blázon‘, a neriekol nič. „No, šumnô — šumnô,“ pokračuje Juro. „Ale nezmúdrel starý cap — nie ten! I túto tak strežie, nepustí ani na piaď; nuž nebodaj, nebodaj…“

„Čo!“ skríkol Martin neobyčajne živo.

„Nuž — čert nespí.“ A tu odmlčal sa na chvíľu.

„To bys’ mohol o každej povedať: čert nespí — a potom múdre mlčať. Ale tu si čosi len nadštrkol, že nebodaj, nebodaj… To ako že i ona by mohla starého do hanby priviesť… Povedz mi, z čoho, odkiaľ to vieš?“

„Nuž povedajú — čerti ich tam vedia,“ odpovedá Juro. Martin vydýchol — no nemá akosi pokoja.

„A to je už dosť: povedajú? Čo pohovoria všetko! Ja na reči nič nedám, a ešte keď dievča otrepávajú…“

„Tu nič sa nemôže povedať, nik nič nevie. Iba to, že zabehúva za ňou akýsi z Lehoty. I do kostola chodieva. Vidí sa takto poriadny čeľadník — i zeman…“

„Nuž,“ núti ho Martin, keď Jurovi reč viazla.

„Starý bráni. Že vraj ľahkomyseľný! Nuž nenosí on kabát niže kolien, ani čižmy ako vahany: tak to sa nepopáčilo starému — možno preto ľahkomyseľný… Iste bude i teraz vykrúcať, kým…“

„A ona čo?“ zahovára Martin. „Chce ho ona?“

„Ako by nechcela? I toho s rožkami, len nech by sa vyslobodila z takého cviku…“

„To už neverím!“ ohlásil sa Martin. Muka mu je toto počúvať, a predsa sa drží toho istého predmetu. „Tak by musela byť veľmi ľahkomyseľná.“

„Neviem, ja jej neznám takto, iba z videnia,“ odpovedá Juro. „Ty ju budeš skôr znať.“

„Ja?“ A srdce mu strepotalo. „Prečo ja? Z jedného videnia?“

„Keď ju tak zastávaš!“ posmieva sa Juro.

„Ja by zastal každú,“ bráni sa s rozhorčením; „každú, vieš! Taká vec nemôže sa len tak na oslep trúsiť medzi svet, treba dokázať. Čert nespí — to môžem povedať na ktorúkoľvek a brodiť sa v jej dobrom mene. Pováž si, čo by bolo potom!“

„Ja ju neohováram: ona je dievka poriadna. Ja haním iba starého, že ju strežie. Načo ju strežie? Ak je taká — žaba nájde mláku: čerta neustrežieš. Či je nie tak?“

„To vari nie… Rodič musí bdieť…“

„Vieš, dobrô sa strežie samo!“ na to Juro s veľkým ohňom. „To by tu matere a otcovia nič nerobili, iba striehli… A tí nie. Spustia sa na svoje deti, spia pokojne pre ne: nebránia im sa schodiť, ako Pán Boh prikázal. Tak by mal i on, keby sa nebál… A či má príčinu báť sa alebo nemá — ja neviem… Iba to som povedal — viac ani slova. Ohovárať nechcem a nebudem…“

Martin nie veľmi čuje, čo Juro hovorí. Jemu zdá sa, akoby čul mumlanie, sťa keď hrom sa zdiaľky ohláša. Čo mu do Bety — čo do starého? A predsa je rád, že starý strežie. Cíti veľkú spokojnosť, že strežie aspoň on. Nehnevá sa už, že ju posiela z izby, i keď on príde. ,Mach sa chytí skaly,‘ tá výpoveď mu vŕta v hlave. ,Dobre robí, keď strežie, dobre…‘