ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Martin slúchol Jura. Odkúpil dom Kuchárikovský. Kým sa záležitosť usporiadala, skoro štyri dni bol temer ustavične zaujatý. Kuchárik má vystúpiť z domu na budúceho Ďura. Do tých čias Martin zostane u Jura.

Je omnoho spokojnejší. Kynie mu nový, usadlý život. Koniec blúdeniu i dobrodružným plánom. Strediskom ďalších plánov môže byť už nie celý svet, ale iba tesný priestor jedného domu.

Keď vstúpil po kúpe doňho, keď sa rozhliadol v ňom a vo dvore, cítil v sebe hodne hrdosti. ,Toto je tvoje,‘ vraví mu čosi — a v tom sa skrýva veľa bezpeku a istoty. Život bude účelnejší a obsažnejší. Hľa, už vie, čo ho budúci rok čaká — základná reparácia domu. Pred dakoľko dňami ešte netušil, kde ustrnie.

Kúpa vzbudila všeobecné podivenie. Prečo, načo, začo… Na takých otázkach lámali si ženičky hlavu. Vedia i to, že sa žení; len nevedia, koho si berie. I chvály veľké roztrubujú o ňom: je boháč, je šanovlivý — kupoval za hotový groš. Hana je potrestaná: ženičky ju pichajú, vypytujú sa na Martina.

Keď rozčúlenie minulo, myšlienky Martinove vrátili sa zase k Betke.

,Či už vie, čo povedala, čo si pomyslela…‘ Polovicu domu by dal za to, keby ho dakto uvedomil. Ta ísť? ,Nie, sľub je sľub,‘ myslí si, ,a človek je človekom, kým stojí v slove… Ťažko v slove stáť, ťažko — ale ako ho i rušiť!‘ Inokedy zas si vyčíta: ,Vidíš, mohol si ta v nedeľu nejsť — bola by ti cesta otvorená!‘ Ale zas sa opraví: ,Keby som tam nebol býval, nebolo by sa to stalo, a tak nemalo by ma čo ťahať…‘ I takto je zle, i tak by bolo zle: alebo dobre je tak i tak. Aspoň má peknú rozpomienku!

Idúc odpoludnia s robotou, stretol Dukáta.

„No — no. Nepríde sa pochváliť!“ hreší ho starý.

Nevidno na ňom hnevu, ani premeny.

„Odkedy — ľaľa, od soboty ste neboli u nás!“

,Nepovedala — nepovedala!‘ plesá Martin. Tak sladko mať tajomstvo s krásnym dievčaťom! Vidno, ona udalosti privlastňuje veľký význam. Preto, hľa, nezverila sa nikomu…

„Večer neprídete?“ volá ho starý. „Večery dlhé — treba krátiť. A z roboty nič — oči neslúžia.“

,Nech sa robí, čo chce,‘ myslí si Martin. ,Nepôjdem — musím mu zjaviť prečo: ale ako zjaviť? A či ho oklamať? Ale oklamať staršieho je hriech.‘ Tak, hľa, vychádza Martinovi vždy len na to, že treba skutočne ísť.

„Teda prídete — prídete,“ odpovedá zaň starý a Martin neodporuje.

Martin doma sa netrápi, že sľuby sa tak porúcali. Svedomie ho nehryzie. Ísť musí — a nutnosť ruší sľuby i zákony… Zostal až do noci pri robote, a potme ide do Dukátov. Aspoň svedomie bude ľahšie, keď cestu nevidí.

Vstupoval do dveriec, keď sa ho dotkla kási ruka.

„To som ja,“ čuje tichý, nežný hlások. Krv mu búšila do tváre, radosť veľká zaujíma dušu. „Čakala som vás…“ I jej hlas trasie sa čudným nepokojom. „Prosím vás, nerecte ujovi,“ tu sa hlas zasekol rozčúlením, „nerecte, že ste boli v nedeľu…“

„Ako by ja riekol! Tu je to pochované…“ Držiac ju za ruku, pritisol jej ju k srdcu. „Nik sa nedozvie… Ako sa musíte starať pre mňa, áno, pre mňa… Lebo, verte, ja by rozpomienku na minulú nedeľu nedal za svet… Ja nikdy, nikdy nezabudnem na ňu… A vy, Betka, čo… Pomyslíte dakedy na to — pomyslíte?“

Stíska jej vrelo ruku, čaká, čo ona na to… Ona stojí onemená — ani sa nehýbe…

„Betka, neodpoviete mi? Len slovo — len to, že: áno!“

„Prosím vás, pusťte — ja musím ísť — musím!“ Vydobyla ruku z ruky jeho a ľahkým krokom vošla do domu.

Vkročil do izby s nevôľou. Mrzí ho, že šiel o veľký krok ďalej. Šiel vtedy, keď mal úmysel zastať a či skôr — vrátiť sa. O jeden hriech viac — a čo horšie: nič nezískal. Ani slovom sa neprezradila. Áno, nevôľa by hneď minula, hneď, keby mu bola šla v ústrety…

„Chlap, keď máte dom,“ začal starý, keď si Martin sadol. „Tobôž remeselník! Árenda ako árenda, ešte nezabije: ale úcta. I sedliak uctí. Sedliakovi iba dom, voly, kravy — iba na to hľadí. Šikovnosť, rozum — to nič! Nemáš domu, sedliak zaraz: odkundes, pobehaj… Máš dom, čo v hlave i otruby, sedliak uctí. Svetu iba dudky, iba dudky,“ pokyvuje hlavou sťa veľký filozof. „My vieme, čo remeslo: remeslo ťažká vec, vážna vec. Bez remesla nič, ako bez sedliaka nič. Bez domu vyžije — lebo remeslo živí… Ale mať i remeslo, i dom: duplovaná dobrota! Veru tak. I remeselník inakší. Sedí na mieste — nepremáva sa, oprie sa, má sa o čo…“

„I ja sa cítim akosi inakšie,“ priznáva sa Martin. „Ako — nehodno primerať — zaputnaný kôň… Voľnosti už nemáš takej, nepozeráš doďaleka… Ale to je dobre, že čo máš, v tom je veľká istota. Nezaputnaný kôň zbrúsi celý chotár, brodí sa vo vysokej tráve, vyberá, hľadá vždy lepšiu a zostane nenapasený. Zaputnaný uspokojí sa s málom, ale vypasie všetko, čo môže…“

V tie časy vošla i Betka. Zasadla k stolíku, ku práci. Keď pozrel na ňu, bola červená ako ruža. Ale čo ako si žiadal, ani raz nepozrela naň.

„Len reparácie bude veľa,“ začína Martin znovu, akoby starému. No rozpráva to preto, že sa mu zdá, že to ju zaujíma. „Nový dach treba… Dookola bude povláčka — dobre, keď si človek má kde večer posedieť pri mesiačku… I obloky treba zväčšiť. A dnuka nová dlážka. Veľa roboty!“ Zas pozrel k Betke, ale tá šije veľmi pilne. „Dvor tiež treba vyriadiť, musí byť suchý a čistý. Stavy sú dobré a nové. Hneď na rok zapriem do stajne švajčiarku. Záhrada by vyniesla veľký osoh, ale ja sa do toho nerozumiem. Na to už treba ženská ruka…“

Ani teraz sa neozrela. Tak krákoril dlho so starým, ona nemo počúva alebo ktovie, na čo myslí…

„No ja už idem — treba ísť spať,“ riekol konečne v nevôli, že vlastne darmo chodil. „Ešte Betka o oči príde,“ doložil s výčitkou.

Tu sa ona strhla a splašne pozrela naňho. „Prečo?“ a už obracia oči k robote.

„Lebo tak pilne šije. A to je vraj večer nezdravé,“ odpovedá on.

„Och — haraburdy,“ na to starý. „Mladô — oči ako oceľ. To nie ja!“

Cestou do domu rozmýšľa, čo všetko sa stalo. Úsudok jeho znie: ,Mal si sedieť doma. Vidíš aspoň, že čerta stojí o teba… Druhý raz nebudeš sa driapať.‘