ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vyjdúc na ulicu, obzerá sa na všetky strany. ,A teraz kam?‘ pýta sa. ,Pod holým nebom?‘

Cítiť, a dokonale, že október tu. Zima je, matka-zem vychladnutá. Kráča bez cieľa dolu dedinou. Došiel až ku krčme, tam sa ešte svieti. Bez všetkého ide dnu.

Za stolom sedia dvaja občania: Juro Sivák a druhý akýsi neznámy. Jura zná dobre. Je čosi starší od neho. Pamätá sa z časov detských, keď Juro, sirota bez otca-matere prišiel zavše k nim, poslúžil pri dome a v poli, popásol statok za chovu alebo hábočku. Keď odchádzal na remeslo, Juro — už mládenec na mieste — slúžil u jedného gazdu. Dnes, pravda, neznať na ňom biedy. Vidno, že dobre sa mu vodí. I oči sa mu ligocú, už či nápojom, či veselosťou alebo od hádky, lebo so susedom beseduje veľmi živo.

„Nie — za päťasedemdesiat nemôžem, na moj pravdu!“ vraví susedovi, kladúc si dlaň na prsia. „Krava z dobrej fajty — môže sa priahať.“

„Ale ja ju priahať nebudem,“ odpovedá druhý hrdo. „Keď priahať — tak voly priahať. Na to sú — nech sa priahajú. Ale krava — tá nech má pokoj. Viete, ja nejdem klamať Pána Boha… Kravu dal, aby bolo mlieko — priahať, na to sú voly.“

„Veď už ako chcete: ja nedbám,“ spokojuje sa Juro. „Môžete ju trebárs za sklo postaviť. Ale ja si mívam, že Pána Boha neklamem. Hoviadko ako hoviadko. I kobylu priahate a tá dáva i iný osoh. A ja vám poviem: ja iba na kravách… Čo iný dá volu, ja krave — robí sťa dobrý vôl, i na mlieku nepochybí…“ Tu sa obrátil i zazrel nášho Martina. Skočil na rovné nohy, tvár sa rozveselila: „Nech som Kubo — Kupcovie Martin! Povedz mi, synku, kto ťa sem nasypal?“ I podáva mu ruku srdečne.

„Veď vieš — ako prepustený vojak,“ odpovedá Martin.

„Bodaj ťa!“ nato Juro. „No, sadni si medzi nás,“ i pomkýna sa mu na lavici. „Tuto je Maťo Húska z Lehoty. Človek hodný — ale v jednačke sťa ten kremeň… Jednáme sa na kravu a nedajbože pohnúť. Dáva päťasedemdesiat, a ja za osemasedemdesiat. Ja skáčem po zlatkách — on sa vlečie po šestákoch dohora. Bodaj ho Pán Boh živil!“ Tu udrel Húsku po pleci a rozosmial sa, ukážuc dva rady zdravých zubov.

Jednačka sa pomaly, ale predsa len skončila. Z oldomáša musel piť i Martin. Tak zabudol na brata, na Hanu. I Húska sa pobral na nocľah k sestre, vydatej tu v dedine, a oni zostali sami, pred nimi fľaška s dvoma pohárikmi, na stene malá lampka a za mriežkami driemajúci chlapec krčmárov.

„Nuž, Martinko, tys’ prišiel!“ prihovára sa mu Juro, teraz už vážne. „Ako sa ti vodilo?“

„Braček, len tak…“ Táto otázka človeka cudzieho, ale úprimného, pripomína mu nanovo, aký je opustený na svete. Nebyť strážmajstrom, pustil by sa vari do plaču. Ale zato otvoril Jurovi srdce, vyžaloval sa mu.

„Kľampa — kľampa!“ povráva Juro. „Vieš, ona je Hurtáňovská: a každý z toho hniezda horenos… Majú čosi viac od iných — už vystrájajú také divy. A Mišo pri nej taká Katra… Eh, vsadil by jej piadlo^[4] do úst, keby mi húdla poza uši.“

„Vieš, keby len otca nespomínala! Že vraj stavy na spadnutie — že taký a taký gazda…“

„Povedám, Hurtáňovská! Princezná — fufna! A tvoj otec — Pán Boh ho osláv! Nehodna mu do koľaje stúpiť. Aký bol mne! Vlastný otec nebol by lepší. Vieš, keď som to v Dohviezdny večer chodil po dedine — sťa hoviadko bez gazdu. Nebolo sa kde uchýliť: ani rodiny, ani známeho! A on povie: ,Juro, hybaj do nás — budeš sviatkovať s nami.‘ Ej, nik nevie, čo to bolo! A vždy poradil: ,Juro, toto takto — toto takto,‘ a vždy dobre vypadlo. To bol človek! A mať!“

Dobre padne Martinovi čuť dnes večer také úprimné reči. Oblapili sa okolo hrdla a tak sedia a rozprávajú o starých časoch. Až keď Martinovi klesla hlava, oťažená snom, ustatosťou a nápojom, vraví mu Juro:

„No a teraz poďme.“

„Ja tu budem — nemám kde…“

„To veru!“ odporuje Juro. „Pôjdeš pekne do nás. Mám ja kde prichýliť pocestného. Moja Zuza — neboj sa, tá je inakšia. Doniesla i peňazí i čosi poľa — ale nikdy nevyhodila na oči… Vieš, to je žena, ako svedčí. Ja ti ukážem, aká je moja Zuza!“

Pojal Martina popod pazuchu a zaviedol domov. Martin ani nevie, kade ide, ani kam ide. Ledva sadol na lavicu, oprel sa o pec a zaspal.

Ráno sa našiel na posteli. Slnko svieti rovno do izby, Jura nevídať nikde. Iste už v robote. Po izbe chodí ženská, nie veľmi šumná — gazdiná. ,Nie veľmi sa zmenila, iba čo podrástla a zmohutnela. Nikdy nič zázračného nebolo na nej. Nuž ale každý myslí, že má perlu…‘

„Už ste sa prebudili?“ prihovára sa mu gazdiná, zbadajúc, že je hore. „Voz zahurtoval — naši išli do hory: iste vás ten zobudil.“

„Ach, nie,“ odpovedá Martin, „ale už je čas. Vidím — slniečko vysoko.“ Robí pokus, že sa zodvihne — no hlava odkväcla na hlavnicu. Je ťažká, k tomu hučí v nej sťa pod kolesom mlynským. „Ó — hlavička moja,“ vzdychá, „ide sa rozsypať…“ Prichodí mu na um, čo zažil u brata, čo v krčme, i ako sa sem dostal. Vidí, prečo hlava treští… Je síce vojak vyslúžený, ale nikdy nebol pijak veľký. I v kompánii bola trochu nespokojnosť, že stal sa strážmajstrom človek, čo ledva unesie liter vína…

„Len si pospite trochu, alebo vám uvarím čiernej kávy,“ núka ho gazdiná.

„Čiernej kávy — hm,“ diví sa on. „A kde vy beriete čiernu kávu? V našej dedine o káve nechyrovali. Iba kedysi varila ju vraj stará Kľukanovie — i to tak ako bôb, nepraženú…“

„Bola som za kmotru,“ vysvetľuje gazdiná, „tak jej zvýšilo čosi. A povedajú, že káva je na to dobrá… Lebo šípim, čo vám chybí.“

„Čida nešípite! Pamätám, ako som sa redikal. I mrzí ma. Ledva som prišiel — a hneď som sa tak preukázal.“

„Nuž nestarte sa — len ako doma. Môj rozprával, čo sa stalo. Nedivím sa, že ste šli k židovi, keď tí tak… A vy chlapi beztoho,“ vraví to s úsmevom, „všetko iba zalievať. Keď radosť — nuž zaliať ju; ak nešťastie — i to len zaliať.“

,Hm, osoba je toto nie sprostá,‘ myslí si Martin. ,I vie ťa zavrátiť, i nie je taká ako Hana…‘

Tak sa musel chudák Martin liečiť. Popoludní sa mu hlava akomak prečistila. Prišiel i Juro z hory. Martin mu oznamuje, že zajtra ráno ide do Miškovca.

„Urob si, ako vieš,“ odpovedá Juro, „ale ja, byvši tebou — ja by sa nerušal. Prišiel si domov, že doma ostaneš: teda ostaň.“

„Keby nie to,“ vzdychá Martin. „Ale takto sa všetko zmenilo, čo by ja tu hľadal?“

„Tak pre ňu? Hm… Hana veru nie hodna, abys’ kvôli nej tu ostal, alebo odišiel. Najlepšie si urobiť, akoby jej nebolo. Čo ti je Hana a naposledky i Mišo?“

„A predsa sme len bratia: a čo ja bez neho?“ Díva sa zamyslený a smutný do zeme. „Ja som si rozmyslel, že keď ma už všetko nechalo, že zostanem u nich. I Mišo sa ponúkol, kým ho ona nezahriakla… Myslím si, u nich by mi bolo najlepšie, nič by mi nechybovalo…“

„Oženiť sa ty nechceš?“ pýta sa Juro.

„A načo? Ako?“ diví sa Martin.

Juro je zamyslený, i sedí, nerečúc slova. Konečne preriekol:

„Tak by si ty chcel u Miša, žeby si uňho zabudol na všetko. V jeho šťastí chcel by si sa tešiť…“

„To — to,“ prisviedča Martin, potešený, že ho Juro tak snadno pochopuje. „Mne iba to treba. I pomohol by mu — i jeho deti tak mal ako svoje.“

„Nože no!“ diví sa Juro. „A myslíš si, že by to bolo dosť? Synku, neohrievaj sa ty pri cudzom ohni! I cudzí ohreje: ale svoj je len svoj. Ono i tak prišlo by na teba, že by sa ti zachcelo naklásť si ohníka na vlastnom ohnisku. Zachcelo ver’ — a čo by ťa u brata na rukách nosili. Lebo i na človeka to tak príde ako na vtáča: príde jar a stavia si hniezdo. Máš to robiť po nečase — na jeseň: urob to zaraz, a nemusíš pre Hanu takto opúšťať hlavu. Ja ti len to radím, ostaň. Sťakde ti byť na svojom: ale tu predsa najlepšie…“

„A keď nieto vôle? Tu by ma to vždy mrzelo.“

„Tak ostaň aspoň načas, aspoň do Všechsvätých. Zídeš sa s rodinkou, s kamarátmi — uvidíš, možno iná vôľa ťa nadíde. I oddýchneš si trochu. Bývať máš kde. Ak chceš, vyriadime ti komoru.“ I vedie ho do komory. „Svetla v nej dosť; i robiť môžeš, ak máš riad.“

Badať na ňom nerozhodnosť.

„No už vás nepustíme,“ ozvala sa i gazdiná. „Keď už dlhšie nie, aspoň do tých Všechsvätých.“

„A bude hostina — tanec,“ rozosmial sa Juro.

„Len mi povedzte, prečo vy takto… Rodina sme nie — čím sa vám odslúžim?“

„Nuž tak sme sa so ženou poradili,“ nato Juro. „A tvoj otec aký bol! A čože je toto? Nič… Tvoja mať mi našila ľanových košieľ, keď som stál v ohláškach: dodnes ich nosím. A ty by si nás zohrdil pre takú malú vec!“

Martin je veľmi dojatý. Vidno, že tu niet falše — tu je všetko úprimnosť. Sľúbil im, že zostane začas a bude bývať u nich.