ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Minulo dakoľko dní, Martin sedí doma sťa v žalári. Bojí sa, že ak vyjde, naďapí sa Dukát, a toho stretnutia sa nesmierne bojí. Odkladá ho, kým sa odkladať dá. Vie, že sa vec konečne musí rozriešiť, tak alebo tak — no on aspoň hľadí ju oddialiť ako všetci nerozhodní ľudia. Žije teda v ustavičnom napnutí a strachu.

Chudák Mišo tiež sa nemá skvele. Prorokovali mu všeobecne, že Hana sa bude vraj driapať domov, prosiť, ruky spínať. Nevyplnilo sa, a tí istí sa mu teraz smejú.

Hana sedí u Hurtáňov, v dome rodičovskom. Prijali ju s otvorenou náručou. Hurtáňka hneď postavila vodu na ohnisko, aby bola ustavične vriaca naporúdzi, že ho obarí „ako besného psa“, keď príde odpytovať, prosiť. Keď dosť dlho nechodil a dreva sa moc minulo, pomyslela si: ,Nie je hoden ani tých triesok.‘ Namočila metlu do takej veci, ktorú gazda vo dvore trpieva iba do jesene a potom na kapustnú hradu vyváža. Namočila, že ho dokonale poobháňa „a poctivosť, ako svedčí, mu ohradí“.

I metla čakala dosť dlho, až sa Hurtáňke zunovalo hľadieť na ňu. Zahodila ju tajne kamsi do medzierky. Zato už i starého došiel hnev, vytiahol z plota kolík, že ho „dokonale ochladí“, keď vstúpi do dvora.

Mišo vzdor takýmto prípravám nechodil a nechodil.

„Čo je to za divoch,“ ponosuje sa stará. „Iný by už tu bol, a ty si vravievala, že ho okrútiš okolo palca.“

„Veď on príde,“ teší sa Hana. „Bude treba prať šaty.“

Verí pevne, že Mišo si so všetkým poradí, iba pri praní nie. Ale Mišo ukázal, že ani prania sa nebojí. Najal ženičky, dal navariť hriatej, pračka bola veselá a skvelá.

Tento čin podlomil hrdosť Haninu. I stará vyslovila sa rozhodne:

„Táto vec sa už musí pokončiť. Odkladať nebudeme.“

Tak nasledovali známe návštevy ženičiek. Mišo už-už popúšťal, ale i v tom slúchol Martina. Na úžas Hurtáňovcov takého posla mieru vyhodil predo dvere.

Blížilo sa Všechsvätých. V každom poriadnom dome sa umýva, maže, líči, aby dom bol čistý proti zime. Práca, ktorej muž sa hrozí a pomerí sa i so satanom, aby ju obišiel. Na ten čas padá i hostina, treba piecť koláče — zase vec, kde muž si neporadí. Tu je istá, že Mišov vzdor poláme sa na omrvinky. Má už i podmienky, akými ho poviaže naďalej.

No Mišo, sťa ten hrdina, prestál i túto próbu, a to skvele. Dom dal vyriadiť, koláčov napiecť. Sama ich koštovala. Eva Brcuľovie, tá dobrá duša! Sama jej doniesla kus kapustníka. Eva, to je tá istá, čo sa tak za Miša držala, a keď si bral Hanu, robila také divy.

„No — nie je dobrý?“ pýta sa Hany. „Všakver dobrý! Ako si to vie taký chlap poradiť!“

Hana neodpovedá, ale hnevá sa na ňu. A čo horšie, sama musí uznať, že kapustník je znamenitý. Biely, ľahký, plnenka podarená. Trpkými slzami vdovstva ho zmáčala.

Sama jej mať sa rozhorčila nad kapustníkom.

„Veď je to ako strigôň!“ zvolala. „Kde sa to v ňom nabralo! Ani vody zamútiť — a tu vypeká koláče ani pani farárka! Podučil sa, podučil. Takto je už nič, keď sa raz vzal na ženskú robotu. Musíš ho ty postrašiť, starý, žes’ mu vystavil dom i budúnky.“

„Veru to!“ vysmieva sa Hurtáň. „Najeduje sa, vyplatí do grajciara. Čert ho vie, čo ten má v armarii! Kupcovci sú národ! Starý skývražil, nahabal groší, neukázal, koľko má… I tento čižmár: kúpi dom, vysádže zaň — a ani neznať na ňom. Možno má groší ako pliev ešte, chytro napomôže brata. A potom čo! Čoho sa chytíte? Povedal som hneď: ženy, zle robíte, čo robíte!“

Hana sa pustila do hrozného plaču, jej mať do hroznej zvady s mužom. Starý sa napaprčil, dokončil reč sľubom, že im „hlavy poodtína“ a vyhádže „tú fufnu“ so všetkým činom predo dvere. On sa nebude oškliviť „s takým prekliatym hydom“.

Od toho dňa vrčí každý v inom kúte.

Na Všechsvätých bola muzika, na ktorú Hana nemohla ísť. Prvý raz, čo sa vydala. Tu jej príde Eva Brcuľovie rozprávať, že Mišo tam bol, i tancoval, až do bieleho rána.

Odbehla do komory, v ktorej za dievoctva spávala, kam i on zabehúval kedysi. Žiale svoje predkladá Hospodinu,^[14] aby mu obmäkčil srdce, sťa kedysi Faraónovi obmäkčil, no nie tak, aby bola prepustená, ale nazad prijatá. Veď či je to život toto tuto? Žena je nie, dievka je nie, vdova je nie. Sama nevie, čo je! Aký tam bol raj! Ona gazdiná vo všetkom, žena na rukách nosená! Všetko po vôli. A tu musí sa utiahnuť… A to všetko pre také nič. Veď čože bolo? Nahnevala ho a on ju trochu „šuchol“.

„Keby prišiel, bože, keby prišiel!“ vzdychá k Bohu.

,Veď on by prišiel,‘ dumá ďalej, ,prišiel, keby ho dačo ťahalo. Hádam je rád. Možno fľochol na druhú… Vykoná rozsobáš, nechá ma a potom…‘ Nad tým „potom“ nestihne ani rozmýšľať, iba sa trasie. ,Vari nie? Bohatý je, mladý je, hodný je: a všakových fľandier všade dosť. Hľa, i také sa nájdu, čo ho operú, okiepia. Ja, všaková je na svete čeliadka!‘

Nie div, že Hana takto rozmýšľa o svojich protivniciach. Žena nemôže protivnici nikdy odpustiť.

Idúc raz z večierne, lebo pred obedom sa už okúňa do kostola chodiť, sňala sa s Evou Brcuľovie.

„No, dievčička, keď tak nechodí! No! Kto by sa bol nazdal. Toľké časy kunírovať! Už by veru mohol prísť. Môj Juro by ani deň neobstál…“

„Len by chcela,“ chváli sa Hana. „Príde i o polnoci!“

„Ja by to tak nenechávala. Ja by šla. Vieš, aký je chlap: nepomyslí na dobrô, len kde by, čo by. Pôjde ti do zahájeného…“

,Teda i druhé — i druhé už vedia!‘ šklbe sa za čepiec v komore. ,Bože, ak by tak naozaj! Čo ja hriešna stvora, čo! A ja sa na to dívať… Ja jej odstrihnem vrkoč, sebe koniec sveta urobím. A keby to prečo: ale že chcel u nás prenocovať. Kde bol môj rozum! Keby mne brat prišiel, či by ma nebolelo srdce, ak by ho on vyhnal? A má svojho dosť — chcel možno iba dakoľko dní. A keby i navždy? Vari by sa nezniesol, keď sa znesie v cudzom dome? Všade ho chvália — a on ma všade haní. I toto on, i toto… Mišo by už bol tu, aby nie on!‘

A zvláštne, že sa nehnevá naňho, na Martina. Iba sa ho nesmierne bojí.

Začali sa i priadky. Hana nejde medzi nevesty, pridružila sa k starým ženám. Z dvojakej príčiny. Medzi nevestami by sa jej nesladilo, bolo by jej ľúto. Medzi starými sa jej tiež nesladí, ale aspoň nemôžu robiť reči na ňu, keď je medzi nimi.

Idúc raz z priadok okolo pol jedenástej, vidí, ako sa odráža na bielom snehu statná postava muža. Bola sama, dych jej zasekol, srdce zabúchalo. Celkom ako za dievoctva, keď sadol v komore k nej… ,To je on — on má takú peknú chôdzu! Sťa mládenec…‘ myslí si. Vôbec na Mišovi sa jej všetko začína páčiť.

Prišlo sa im vyhnúť. Chcela stúpiť do snehu, lebo chodník je úzky. Vtom ju lapil okolo drieku, nadvihol, pritisol k sebe. Zvrtol sa a položil pekne na chodník. Skoro zamdlela, je omámená. Kužeľ i s vretenom padol do snehu. I ona, aby nepadla, drží ho tuho okolo hrdla a šepká: „Mišo, Mišo…“

Mišo sa zahanbil. Čo by riekol Martin, keby toto videl! A ešte keby zvedel, že skoro hodinu striehol na ňu tam spoza toho uhla. Tak teda stretol sa s ňou celkom „nenazdajky“. Čo by riekol! Aký smiech! I ona ho bude hádam vysmievať. Chce predísť podozreniu i s veľkým podivením vraví:

„A si to ty? Ja že to dáka dievka!“

Hana, akoby ju bodol do srdca. ,Čakal druhú — nazdal sa, že som druhá!‘ I vidí sa jej, že sa nebo rúca, po kusoch padá na túto nesličnú zem.

„To ty i druhým takto!“ zvolala konečne; ledva zdolie utajiť plač.

„Prečo nie,“ odpovedá šelmovsky. Je dobrej vôle, i do žartu mu ide. „Sneh vyše kolien — vám ženským bieda. Načiera sa za sáry.“

„Ale toto bolo trochu viac! Preložiť a preložiť je rozdiel…“

„Nuž trochu som pritisol, hej. Nuž ale vy to rady. No vari nie! Ako si sa ovalila…“

Mišo si len žartuje, netušiac, čo sa s ňou robí. ,Už sa ani nehanbí — Boha nebojí. Povie doprosta!‘ Strašný hnev v nej búri. Bez slova sa berie preč. No tu jej vhuplo do hlavy: ,Toto je možno ostatný raz. Teraz je čas, budeš banovať, žes’ to prepásla.‘

Vrátila sa k nemu prudkým krokom. „Nuž ty tak!“ dohovára mu, sršiac hnevom. „To je tvoja vernosť?“ Tu jej už slzy vypadli. „Tak chytro si zabudol na všetko, na našu ľúbosť — i na prísahu. Nevieš, čos’ mi prisahal pred oltárom?“

„Kde by nevedel,“ odpovedá tiež rozochvený. „Viem, akože! Vernosť až do smrti… Ale i tys’ prisahala, že budeš nasledovať muža. Opustíš otca i mater a všade za mnou. Čos’ to zmyslela — ha?“ Vraví to hlasom, že ľad by sa roztopil. I v jej srdci mizne trpkosť a hnev. Skoro vykríkla od šťastia, keď jej ovinul rameno okolo drieku, tisne ju k sebe a šepoce predivným hlasom: „Čože si mi utiekla? Čo sa pokrývaš? Čo potuluješ po cudzích kútoch? Veď ty máš svoj dom — a mne tak clivo za tebou! Nie, keby nebolo detí, už by si bol dačo urobil! Čože to robíš? Ale sa chceš nadobre rozísť?“ Tak, hľa, šepoce Mišo svojej Hane, slová idú rovno zo srdca. Zabudol na Martina, na smiech, na všetko. Ľúbosť vstala z mŕtvych, mocná, mohutná, porúcala okúňavosť, všetky prekážky.

„Ach, Miško, ako som obanovala! Nejednu noc preplakala.“

I jej tečie z úst vyznanie, aké by nikdy nebolo zišlo z jazyka. Nehanbí sa zaň. Vraví úprimne, čo sa ukrýva v srdci. Odokrýva mu poklady zakliate. I túli sa k nemu ako ani v prvé dni manželstva.

Došli pred Hurtáňovský dom. Stoja na môstku. Ťažko sa rozlúčiť. Takto, hľa, bývalo kedysi!

„Najradšej by ťa pojal hneď,“ vraví on hlasom roztúženým, „ale ľudia by ohovorili. Dočkáme už do zajtra. Zajtra popoludní si prídem. Nech celý svet vidí, nech sa čuduje! Tú vec musíme už raz vyporiadať. Nech nebude už medzi nami. Veď vieš, Martin. Veď on je nie taký, ako sa vidí. Beta Dukátová sedí mu v hlave — nechce jeho, ale Doba z Lehoty. Preto je taký ako sršeň do teba. Mrzí ho celý svet. Veď vieš, ako býva v takom kríži.“

„A čože ona zmýšľa!“ ozvala sa Hana dávnym, rozhodným hlasom. „Ďakovať môž’ Pánu Bohu za také šťastie — ďakovať!“

„Naozaj?“ zvolal Mišo prekvapený, neveriac vlastnému sluchu. „Naozaj? Ty si predsa len dobrá ženička!“ Tisne ju k sebe vrelo. „Vidíš, aká si ty ženička: zlatom ťa neodváži! I jemu to poviem, nech zvie, čo si za. Počkaj len, ako sa zahanbí, že ťa držal za takú…“

Boli by prestáli vari do bieleho rána, bárs mrázik dobre priťahoval.

Ona vbehla do komory. Kľakla k posteli, ďakuje Bohu za veľký dar. Navrátil jej muža, šťastie, pokoj. Čo môže žiadať ešte? Má všetko, všetko. Bola opovržená, potupená — a hľa, už sa nemusí okúňať.

,To sám Pán Boh tak dáva. Iný nemá tej moci a dobroty…‘

A nielen navrátil všetko. I odmenil za utrpenie. Naučil ju oceniť šťastie. Vážiť si ho. Ona nikdy netušila, čo je to za bohatstvo! Dnes už vie. Veď sotva bude druhej na svete takej šťastnej. Ona akoby vyvolená z tisícich.

Srdce ju núti vykonať niečo zvláštneho. Niečo takého, čo by sa sama nebola nazdala. Dáku ťažkú obeť priniesť, takú, čo by stála moc premáhania.

,Pomerím sa s ním — zo srdca pomerím. Odpýtam ho, čo na kolenách…‘

A to jej už nie obeť: veď je to samo v sebe už nové šťastie. Oddiali to, čo ju delilo od muža. Pritiahne si ho bližšie. Nie, to je nie obeť — to je zabezpečenie šťastia. Ale obeť dáku, naozajstnú…

Prišlo jej na um, že Betka nechce Martina. Keby ju tak mohla prehovoriť! Ako by sa Mišo tešil!

,Pôjdem k nej, hneď zajtra ráno. Pôjdem…‘

A i v tejto obeti sa jej ukazuje zárodok vlastného šťastia. Martin sa utíši, uspokojí, bude mať vlastnú domácnosť: nebude sa miešať medzi ňu a muža. Ešte iba úmysel dobrý, a už v ňom ukrytá odmena, a bohatá!

Spokojnosť a radosť rozmáha sa v duši. Dobré úmysly, šľachetné city povstávajú v nej a sú mäkkou poduškou, na ktorej sladko sa spí.