ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Martin neodkladal dlho. ,Načo odkladať?‘ pomyslel si. ,Nech sa stane, čo sa má.‘

V nasledujúce ráno vybral sa do Lehoty. Vošiel veľmi nesmelo k Dobovi.

Dobo sa nesmierne zadivil, trochu i zľakol. Vie, že Martin bol tiež pri humne, možno i vypočúval jeho rozhovor s Betkou. On neutekal spoza plota do Lehoty, ale okľukami vrátil sa pod oblok Dukátov. Videl v izbe Martina, Betku i starého. Bolo vidno na nich zhodu, aspoň starý bol už udobrený. A tu príde k nemu, Martin príde, ktorý ho vyhodil zo sedla. Čo chce? Vypomstiť sa, že ho vyhodil Betke na oči? A ešte najhoršie, že je doma samotný. Tato a mama sú na trhu.

Nevdojak obzrel sa k dverám, či sú voľné. Martin chlapisko, a čerti vedia, na čom hlavu láme! Martin porozumel jeho pohľadu — usmial sa trochu, bárs i smutne.

„Nie tak, nie,“ uspokojuje ho. „Pokončíme sa azda po dobrom. Ja som sa len prišiel opýtať: čo zamýšľate s Betkou?“

Dobo sa zapálil a to ho najedovalo. ,Ešte ma vysmeje!‘ Toho sa bojí väčšmi ako bitky. I jeduje sa, čo si Martin dovolil. Príde ho examenovať sťa chlapca. Veď by mu on povedal, ale predsa sa len bojí.

„Nuž ako mládenec s dievčaťom,“ odpovedá celkom skromne, alebo skôr pokorne.

Martin chápe, aké je to poníženie, musieť sa akoby spovedať. Chcel by ho predsa zašianať. „Ja sa to nespytujem z vlastnej náuky. Mne do toho nič.“ Ledva utlmil ťažký vzdych a slzy pri tomto vyznaní. „Ktosi druhý rád by vedieť vaše úmysly. Ten sa pýta.“

,A čo nepríde sám ten ktosi?‘ chcel Dobo na to, ale sa zmiernil. To by bol odpor zjavný a odporovať nemôže. Ale zase, ako sa prejaviť človeku cudziemu, vlastne skôr sokovi? A ktovie, prečo sa ten vyzvedá. Možno ho chce zahubiť. Nie je ináč bárs obozretný, ale tu napína dôvtip, aby si nezahodil kosílku na hrdlo.

„Keby som vedel, kto je ten ktosi?“ pýta sa Martina pokorne.

„To vám vďačne poviem. Starý Dukát bol u mňa: ten by rád vedieť.“

„Vie on, na čom je. Ako by nevedel? Veď on bránil, striehol. Už nemusí.“ Riekol to hlasom plným rozhorčenia. „Stalo sa mu celkom po vôli.“

„Ako po vôli?“ pýta sa Martin.

„Že už viac tam nebudem.“

„A prečo nie? Pre starého?“

Dobo hodil naň skúmavý pohľad. Vie, či nevie? Vidí statočnú tvár, oči plné úprimnosti, otvorenosti. Teda nieto pretvárky, ani falše. Martin skutočne nevie, čo sa stalo medzi ním a Betkou. Betka teda nevyjavila. Ako je to dobre! Bola by to hanba, keby sa tu musel priznať sokovi, že ho Betka nechce. Prisvedčil, že pre starého.

„Pre toho vy môžte. Už dovolí…“

Tu sa končí dôvera Dobova. Už neverí Martinovi. ,Chcú ma dostať. Banujú, že som vtedy umkol. Ako vábi!‘

Je natešený, že prehliadol ich lesť. Čosi ho núka, aby ho i on vodil ďalej za nos. S tvárou veľmi vážnou preriekol:

„Už je neskoro.“

„A to prečo?“

„Ona vie prečo.“ A pohol plecom ľahtikársky. „My sme sa celkom rozišli.“

„Tak?“ diví sa Martin. „Tak teda!“ A myslí si: preto teda plače, preto je bledá! „A nemohlo by sa to napraviť?“ pýta sa.

„Už to najlepšie tak nechať.“ Zamyslel sa na chvíľku a pohľadel do zeme. Zachcelo sa mu pred Martinom ešte povystatovať sa. Vidno, ten málo vie a všetko uverí. Doložil teda: „Ja veru nezačnem. Ja som nie vina.“

,Hľa, i toho obletuje šťastie,‘ dumá Martin, ,a on ho odkopáva!‘

„Ale ak bola príčina malá,“ prehovára ho. „Pre pletku netrhajte vernú ľúbosť. Veď je to veľká vec: ľúbosť ozajstná. A ona nezačne — vy musíte ustúpiť. Ako to žiadať od nej? Keď ustúpite, uvidíte, ako zmocnie jej ľúbosť. Bude vám za to ďakovať.“

Nebadá chudák, že tu zašiel do končín, z ktorých včera brata vyháňal.

„Pletka to nebola — veľká vec!“ To vraví veľmi tajomne. Sťaby za slovami sa skrývalo bohviečo.

„Ale predsa: ona vás rada, čaká vás, plače…“

Dobo hľadí naň ostro, či to pravda, lebo žart. Na Martinovi vidno, že hovorí vážne. A veriť predsa nemožno. Veď ako zachodila s ním, menovite k ostatku. ,To starý ho nabaláchal — chce ma privábiť.‘ Ako by mohol veriť? Taká premena razom! Veď keby to u nej bol býval iba vrtoch, lebo žart. Ale ona bola vážna, a aká vážna! Tak sa nežartúva. ,Oklamať ma chcú, zvábiť, potom vysmiať, alebo ubiť. A čerti vedia, či i tento pravdu hovorí!‘ A veriť tu ozaj ťažko. Aby ich sok šiel meriť! Skôr by ich rozdvojil. A Martin je predsa sok. Iba sa zjavil, už na nej ukázala sa zmena. Nie, neplakala tá za ním…

No nedal znať, že vycítil ich zámer. Miesto odpovede pohol plecom, akoby chcel riecť: nech čaká, nech plače, čo ma do nej?

Martin stojí pred záhadou, ktorú nezdolie rozlúštiť. Iba cíti radosť, akúsi veľmi tajnú, že Dobo nechce sa dať prehovoriť. Radoval by sa — lenže aká to radosť sebecká! Betka ju zaplatí horkými slzami a starý trápením… Čo mu povie? Ako ho uspokojí? Ťažko mu padá, ťažko — a predsa sa ponáhľa ešte prehovárať Doba.

„A čo sa vám nepáči na nej? Nie je vari hodna, aby mládenec zatúžil za ňou? Ja myslím, nič je nie horšia od druhých. Veď i ako by bolo, že by vám chuť tak naraz odpadla od nej. Čo je za príčina?“

„Veď ona vie,“ odpovedá Dobo.

„Ale chcem vedieť ja — chce vedieť on,“ rozohnil sa Martin.

„A ja nepoviem. Čo vás do toho?“

„Čo mňa do toho?“ Na čele navrela mu žila. „To, že ju ľúbim. To, načo si chodil za ňou, čos’ ju zavádzal. Takto sa opovážiť! Nevieš, čo je to?“

Dobo sa chytil kľučky. Smelosť sa mu vrátila.

„Ak nepôjdete, zavolám paholkov.“

Martin pokročil k nemu rozjedovaný. Dobo zmizol kdesi vo dvore.

S ťažkým srdcom berie sa domov. Nevykonal, čo mal; nevyzvedel nič. Zápletka, že ju nemožno rozmotať. Prečo ju zohrdil? Iste má príčinu a veľkú. Taký poklad neodhodí pre maličkosť. Čosi veľkého muselo sa stať. Len čo! Skúma, prevracia vec na všetky strany. Tisne sa mu myšlienka, od ktorej znoj sa rúti na čelo. Čo, keby sa bolo stalo, čo jej materi? I tá sa splietla s pisárom za bratovým chrbtom… Čo, ak sa i tu dačo takého!

A už ho nepopúšťa tá mátoha. Veď iba takto sa dá vyložiť všetko prirodzene a jednoducho. I prečo bledne a plače, i prečo ju nechce bývalý milenec.

V hlave mu hučí, oči sa zalievajú slzami…

,Čo starému — čo tomu povieš! Čo sa bude robiť?‘ Tu už nemyslí na seba, zabudnuté sú všetky bôle. Myslí na ňu, i na to, čo hrozí.

Betka medzitým je veselá.

Rozveselila sa včera večer, ako prišiel ujo domov. Videla na ňom, že ho čosi potešilo. Bol veselý ako málokedy. Mal prečo. Previedol, na čo sa podobral. Spriahol dvoch mladých ľudí. Zaopatril sestrino dievča dľa svojho srdca i jej srdca. Veľká starosť spadla mu z hlavy.

Nesadol k stolu ako obyčajne. Nečíta knihy Machabejských: prechodí sa dlhými kroky po izbe. Tu i tu šibne okom na Betku, i usmeje sa pod fúz. Ona si nevie vysvetliť, čo mu je. Tu zastal pred ňou, podoprel bedrá a díva sa, díva… Ona tiež hľadí do tej záhadnej tváre, ktorá je vážna, ba chce byť prísna — a predsa okolo úst akási mäkkosť a vľúdnosť.

„Akože — čepiec hotový?“ ozval sa znezrady. „Hotový, čo? Zíde sa, zíde — onedlho.“ Nahol sa nad ňu a štipol ju ukrutne do líca. „Už príde — checheche, už príde.“

Betka nevie, čo to značí, iba sa díva. Smiech ujov je strašný, nepočula ho nikdy takto sa smiať.

„Bol som uňho — bol, u Martina,“ rozpráva teraz už veľmi vážne. Sklonila tvár hlboko nad šitie, bojí sa, že jej srdce vyskočí. „Bol doma. Rozpoviem — takto a takto: čo je, ako je. On priťapil: veru! Checheche!“ A znovu ju štipol do tváre. Jej sa to zišlo — prišla k sebe. „Neochotný svet — tisnúť ako mechúr do vody,“ pokračuje, pokyvujúc hlavou. „Jakob sedem liet slúžil, kým vyslúžil.^[13] A ja — ja tri roky sa vláčil — tri, nech som Kubo! Každé Turíce jubka z kanafasu. Jakob vyslúžil, ten hej. Ja hada! Šla za druhého, tak!“ Tu akoby sa bol trochu zamyslel. „Tak veru! A teraz — Pane Bože! Mládenec — a doma čupí, neozve sa, kde by, čo by… Čaká na hotovô. I to pečenô do úst! Bohuprisám: pečené holuby! Tým iba také. Ísť k nemu, vyšturkať ho. Ako syseľ v diere. Sedí, kým ho nepodlejú… Sedel by — ani nohu z izby! Ja musím poň, ja… No, aspoň je. Chvalabohu! Teraz už ty — na tebe rad, dievča. Hotuj čepiec!“

Betka vyskočila, hodila sa mu na prsia, tisne mu hlavu k svojej. Slzy jej tečú.

„Zase zdýma — a musí zdýmať!“ hundre ujo, ale zato hladí ju po hlave. „No dobre, dobre. Ty pôjdeš, ta — za ním. Ja sám…“ Tu sa ona silnejšie pritúlila k nemu. „Veru lúčiť — no i to musí byť; bez toho nikam. Zákon je taký: žena za mužom… A my — my ďakovať Bohu. Pomohol! On — iba on. I ochránil. Ja ďakujem…“

Tu mu hlas udrel do fistuly, i musel čosi preglgnúť. Odvrátil sa a chytro si šuchol po očiach.

„Aký ste, ujko, dobrý — ako vás ja rada!“ vyznáva mu Betka, i diví sa, kde nabrala smelosti takto hovoriť. „Najprv som sa vás bála, a veľmi, že ste ukrutný… Čím ďalej, to väčšmi vás rada. Čo by bola dala prvej za to, keby to bola mohla vysloviť! Ale smelosti nebolo. Vždy ste ma zahriakli. Ale teraz vás inakšie rada — už sa nebojím povedať. Len sa bojím, že sa nahneváte na mňa…“