ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ráno na treťom zvonení berie sa do kostola.

Sedí v lavici remeselníckej. Tam sedáva starý Dukát, obecný kováč s tovarišom. Je pohodlná — celým kostolom možno sa rozhliadnuť.

Inými citmi bol tu naplnený dnes týždeň! Prvý raz po dvanástich rokoch. No za týždeň veľa sa zmenilo — má o čom premýšľať, i nové city vkradli sa do srdca. Zapúšťa korene, zapúšťa — tak mu je, akoby tu už bol oddávna. ,Keby mi prišlo odchodiť, či by ozaj bolo tak ťažko ako v ten večer!‘ skúma sám seba. A odpoveď znie: ,Veru nie — veru nie…‘

,Čo sa teda stalo,‘ rozkladá si ďalej, ,čo? Veď je tu život taký jednaký, tichý… Čo sa mohlo stať?‘ Tu nevie, čo odpovedať — no cíti, že všetko je iné — on sám ako znovunarodený…

Starý Dukát zasadol k nemu. Ťažko opísať tú vážnosť, keď kráčal cez kostol v svojom dlhom kabáte. Nespieva, ale ani nešepce. Hľadí najviac na dlažbu, čisto zametenú. Martin sa obzerá, menovite k lavici, na kraji ktorej sedí Betka. Je krásna. Vlasy ovinuté okolo hlavy sú akoby rámec, v ktorom je zavretý krásny, živý obrázok — jej svieža, čistá tvár. I šaty si vybrala vkusné. Okolo okrúhleho hrdla biele čipky živo sa odrážajú od tmavších šiat.

Veľa očí je naň obrátených. Vidno, ešte dodnes im je zaujímavým cudzincom. Ale on nevidí nič. Díva sa k nej, ak ona sedí a spieva z knižky. ,Musíš sa obzrieť — a čo kedy!‘ nakazuje jej, i loví ten okamih a je netrpezlivý. Konečne pozrela, akoby sa pýtala: ,Čo chceš, čo mi nedáš pokoja?‘ Zabudol, že sedí v chráme. ,Krásne sú tie oči — krásne a prenikavé…‘

Čosi ho drglo do ruky. Dukát mu nadkladá roztvorenú tabatierku. Bez nej do kostola nejde — preto ju má ustavične vo sviatočnom deáku.^[7] Martin šnupol očistom, tabak vysypal na zem. A zase hľadí k nej.

,Čo mne vlastne do nej? Ja som to už dávno preskočil — dávno…‘ Mariena mu prichodí na um, a zvláštno — necíti ten tŕň, ktorý celý rok nosí v srdci… Zdá sa mu, že to bolo dávno, veľmi dávno. Mariena už stará, nahrbená žena…

Na povlači medzi mládenci akýsi nepokoj. Šuhaj driečny, vysoký, s vlasmi k uchu pričesanými, sadá medzi nich. Ta, kde je stisk najväčší. Susedia sa nepomkýnajú — musí sa vcvíkať medzi nich. A sotva sa uhniezdil, už sliedi očami po laviciach, kde sú dievky. A už hľadí na jednu — na Betku… ,To je on —, to je on!‘ vraví čosi Martinovi a srdce mu bije silno.

Obracia sa k Dukátovi:

„Kto je to ten mládenec, čo teraz prišiel? Má červenú mašľu.“

Dukát sa ani neobzrel:

„Rybársky z Lehoty,“ odpovedá sucho.

„Z Lehoty? Čo ten tu hľadá — veď tam majú kostol.“ Vie, čo tu hľadá, veď mu Juro povedal! A predsa jeduje starého…

„Neviem.“

„A čo je? Gazda?“

„Gazda.“

„Vždy hľadí kdesi dolu,“ dodieva doň. „Medzi dievky čajsi…“

„Čo ma doň,“ odsekol Dukát a očima — v nich zloba — pošibal Martina. „Keď v kostole — Bohu slúžiť! Nesliediť po ľuďoch!“

Nemrzí ho, že tak dostal. Smeje sa na Dukátovi, i na jeho hneve. Tak dobre mu padá ako rozhorúčenému studená voda. Sedí už, vešajúc oči do knihy. Ale tie odbehujú od mŕtvych litier ta, kde ich čosi ťahá. Už nesedí ona na kraji… Oči jej blúdia — tu zas zamyslené opierajú sa o stolicu. Raz podleteli i k povlači, sňali sa s druhými a padajú zase k zemi.

A Martinovo srdce ako v kliešťach. Tak ťažko obsedieť! Vstal by, utekal by dakde do poľa, kde by bol samotný… Hodil by sa na zem…

Popoludní nadišla ho dlhá chvíľa. Nevie, čo robiť. Sedliak jej nezná: ľahne do sena a odspáva, čo v týždni zmeškal. No on nemôže spať, jemu sa žiada ísť medzi ľudí, pozhovárať sa. I vyšiel z domu, že pôjde do mlyna.

Došiel k známej uličke — zapadol do nej. Na mlyn zbudol… Nikoho niet doma, iba ona sedí za stolom, číta z akejsi knihy. Martin si želá jednu vec: nedať nič znať na sebe… ,A čo vlastne nedať znať?‘ pýtal by sa, keby nebol pomútený.

„A kde je ujček?“ ohlásil sa konečne.

„Vybral sa do dediny, inkasovať,“ odpovedá ona tak spokojne, že Martin jej závidí. Ruka jej leží na knihe, aby sa hádam karty neprevracali. „Každú nedeľu chodieva,“ vraví Betka tým istým spôsobom.

„A ja som sa ohlásil, trochu pohovoriť… Nevedel som, že je nie doma,“ vyhovára sa. I on je akýsi istejší, rozum prichodí do poriadku. „Nebude dlho?“

„Dakedy dosť skoro príde. Dneska, neviem…“ Tu badať i na nej rozpaky. Nevie, čo robiť. Ponúknuť ho, aby dočkal? Čo povie ujec… A ako ho odpraviť — ako? „Ak by sa vám páčilo počkať…“ začala znovu, len aby hovorila.

„Chvíľku by ho počkal,“ zvoľuje Martin i sadá si skoro k peci.

Teraz je zmútená. Čakala naisto, že odíde. Videla mu na tvári sklamanie, keď našiel ju a nie ujca. Čo teraz? Veľmi jej je nevoľno.

„Dobre padne,“ začal on, opanujúc sa úplne, „dobre padne pohovoriť si s ľuďmi sveta skúsenými ako váš ujec. Ja si ho ctím. Človek je on statočný, bárs má i chyby…“

„Chyby?“ pýta sa ona živo, nebadať už na nej pomútenosť. „I chyby ste už zbadali na ňom?“

„Tie on neskrýva — nevie sa pretvarovať. I v tom je úprimný. Nuž nie ťažko ich vynájsť.“

„A aké? Povedzte mi…“

„Včera som už povedal. Je tvrdohlavý a prísny… A to tam, kde by mal byť láskavý a povoľnejší — napríklad k vám…“ Zabudol už, že túto chybu včera pred Jurom zastával. On zabudol teraz na všeličo — dívajúc sa na ňu.

„Ja sa nemôžem žalovať,“ odpovedá ona tým istým hlasom ako včera.

„Tým horšie preňho, že sa nežalujete,“ pokračuje Martin. „Nejeden mlčí, znáša, nežaluje sa — trpí… Ale žaloba je na očiach, ak nie na ústach: tam ju treba vedieť vyčítať. Nečakať na slovo — priskočiť hneď na pomoc. To by sa mal naučiť!“

„Ja myslím,“ vraví ona s trúchlym úsmevom, „to môže iba matka. Môj ujček, chudák — kde je ten od toho!“ A tu sa usmiala.

„Matka — tá najskôr, tá najskôr,“ prisviedča on. „Ale nie iba ona — to nie… Otec, strýk, ujec — i cudzí človek môže sa tak vycibriť. Uhádne vám na očiach každú myšlienku, lebo túžbu: len nech má na to spôsob!“

„A čo za spôsob?“ pýta sa zvedavo, zavierajúc knihu. Martin zaujal jej už celú pozornosť.

„Láska…“ Zamlčal sa a sklopil oči.

„To je ľúbosť veľký špehún,“ rozosmiala sa.

„Je — v tom jej nič nechybí. Špehuje, strežie, či sa nejde stať dačo zlého… Vynájde napred: toto bude na osoh, toto na škodu; vystríha, bráni, strežie. To je ľúbosť! Stráži nad tým, koho si vyvolila…“

„Ale je to ťažko,“ odporuje ona. „Dakto sa vie tak premeniť — nič nedá znať na sebe…“

„A práve tam jej je ľahko… Vidí do srdca, do duše… Oklamať sa nedá, ani podviesť…“

„Ale to je strašlivé!“ zvolala, tuho sa rozčervenajúc. I Martin sa usmieva na jej prestrašení. „To ako o mátohách! A človek nemôže mať pokoja… Keby druhý vedel, čo si myslím, alebo chcem…“

„Prečo?“ diví sa Martin. „Človek sa skôr cíti istejší… Nebojí sa ničoho. Oj, taký človek vyvedie, čo by sa sám nenazdal. A nič ho nezroní… Dôveruje sebe, dôveruje svetu, lebo sa nazdá, že je veľmi mocný… A báť sa, že viete, čo si myslí, alebo chce! To sa nebojí: to mu je sila i potecha… Nieto väčšej rozkoše, ako otvárať srdce — záhyb za záhybom: dať doň nazrieť tomu, koho máme radi… Tam je celkovitá dôvera, vo všetkom dôvera… Myšlienka sa nám tiež iba vtedy zapáči, keď sme ju jej vyzradili. A nemáme pokoja, kým ju nevyzradíme…“ Tu zamĺkol. Diví sa, čo ho zavlieklo do týchto končín… A cíti v sebe akúsi ľahkosť — čosi ho unáša, ťahá, vábi ďalej a ďalej. Možno by slúchol, no jeho poslucháčka, vidno, je zarazená. Vidno, že sú jej to veci nové…

„Vy ste museli byť zaľúbený,“ vraví ona.

Tu sa spamätal. Jasne vidí, že čo bolo, minulo… To všetko už iba sen, sen, ktorý vypadne z hlavy, keď slnce zasvieti. Miškovec, Mariena — to všetko už iba sen, rozpomienka… A bôľ, a slzy, a vzdychy — kde sa to podelo? Tak mu je, akoby bol vyhodený z tmavej komory na svetlo božie, do neznámeho kraja…

„Bol som,“ odpovedá celkom spokojne.

„A už ste nie?“

Pohol plecami. „Už nie,“ odpovedá chladno. Veď skutočne to už minulo, ako keď niť prestrihne.

„Ako to môže byť?“ pýta sa ona udivená. „Raz to, čo ste rozprávali: také zázraky — dôvera, sila, potecha — a o čas nič… Kde sa to tak podeje? A ako: veď by to malo pretrvať celý život, keď je to také…“

„Ja som tiež tak myslel, že na celý život… Nebol by veril nikomu, že nezostane z toho nič, iba rozpomienka… I zaviedol som to nadosmrti, aby to potrvalo. Kde sa to podelo — sám neviem: iba keď ho nebolo. Pán Boh vie, kde sa podelo… Ja si myslím, že umrelo samo od seba. Ako strom, keď nepríde naň vlaha. Živorí, chápe sa, a nakoniec predsa len uschne. I ľúbosť musí mať vlahu — musí sa úfať… Kým som ja úfal, že ona myslí na mňa, ľúbosť sa držala. Ale keď som videl, že si vyvolila druhého: tu i moja ľúbosť vymrela…“

„Ale to je veľmi smutné!“ zvolala Betka, „že to tak pominie!“

„Prečo?“ smeje sa Martin. „Vidíte, ja sa už smejem…“ A naozaj, jeho smiech je jasný, veselý.

„A v prvé časy?“ pýta sa ho.

„To bolo všakovak. Bolo mi tak, akoby bol pred chvíľou veľký boháč, veľmi veľký — a teraz nemal ničoho… Tak mi bolo! A ako som banoval za svojím pokladom — ako sa mi nechcelo bez neho urobiť krok… Bol by najradšej zomrel… Ale i taký boháč sa utíši. Vidí, že na svete mnoho chudobných i okrem neho, i ľahšie mu je. A ešte natrafí na dáku vec, čo ho začne tešiť — tej veci sa chytí — zabudne na bohatstvo. I šťastným sa bude cítiť!“

„Ale to je predsa smutné, že tak to môže pominúť. Prečo je srdce také zábudlivé!“

„Práve, šťastie je to!“ zvolal tuho presvedčený. „Veľké šťastie. Veď každý má za dačím zabudnúť, za dačím, čo ho tešilo. Svet by bol samý plač — samé slzy… Komu by sa chcelo v ňom žiť? V takej mučiarni… Takto povzdycháš, poplačeš, požiališ — a už natrafíš na dačo, na dáku náhradu — a zabudneš ako dieťa rozplakané…“

„Tak vy ste sa znovu zaľúbili!“ zvolala s akousi radosťou a dôverou.

Martin je omámený touto jej účasťou. Vidí, že ona už pasie za každým slovom od neho.

„Nie,“ odpovedá Martin.

„Veď ste spomínali náhradu. Kdeže inakšia náhrada… To je vari najlepšia!“

„Vari klin klinom!“ rozosmial sa Martin a doložil vážne: „To nie. Ja som sa toho nikdy nedržal, bárs daktorí veľmi chvália, že klin klinom…“

„A tá náhrada?“ pýta sa chtivo. Dala by neviem čo, keby jej i to povedal.

„Nuž poviem vám,“ rozhodol sa razom. „Hľadal som ju — a pochytil prvé, čo prišlo pod ruku… Rodinu…“ Zamlčal, aby si vydýchol, alebo sa zozbieral. „Pomyslel som si: máš ešte koho ľúbiť — máš… Tam doma je brat so ženou a deťmi — ľúb tých. To nebude láska z príhody — tá je vštepená do srdca, s ňou srdce vyrástlo… Šťastný, reku, človek, čo nestojí sám, ale má sa o koho oprieť…“ Hlas sa mu zatriasol a zadrhol v hrdle. Udrel zas na boľavé miesto srdca — srdce sa ozvalo.

Sedí tak vhĺbený sám do seba. Pozrie — jeho poslucháčka sedí, mlčí, hlavu opretú v dlani… Vidno, slzy jej tečú. ,Čo si to spomenul!‘ karhá sám seba. Až teraz badá, že sirota je i u nej boľavé miesto… ,Čože ty — ty si chlap mocný — vieš si poradiť: ale ona!‘

Beží k stolu — zabudol na rodinu, na žiale. Vidí iba ju, zlomený kvet… Dvíha jej hlavu — tvár ubolená, zmučená; tie čarovné oči slzami zmočené… Krotko a oddane akosi dívajú sa naň, i ústa sa usmievajú, bárs trúchle.

„Ach, odpusťte, odpusťte,“ prosí ju vrele, „ja tu rozkladám, do čoho vás nič. Ja, muž, vyslúžený vojak… Ako smiešno! Už nikdy nebudem tárať — nikdy…“

„Mali ste radi matku?“ pýta sa Betka, nenačúvajúc mnoho, čo jej vraví.

„Rád! Kto by ju nemal rád?“

„A mne sa vidí, že nikdy som jej nemala tak rada, ako teraz, čo jej nemám… To je žiaľ, keď dačo oceníš, iba keď ho nemáš… Možno i plakala neraz nado mnou, keď som ju nahnevala…“ Hľadí pred seba, ako čo by na dačo tuho myslela. „Raz takto v nedeľu bola som s ňou sama. Ležala. ,Bojíš sa?‘ pýtala sa ma. ,Ja nie, keď si ty tu,‘ vravím jej. ,A keby ja bola umretá?‘ Ja som sa strhla a pustila do plaču. ,Keď ty umrieš, umriem ti i ja; nehovor mi tak,‘ kričala som. ,Neumrieš, dieťa, neumrieš, tu mi ostaneš: samo! Ach, či to strašné!‘ A zakryla tvár a dlho tak ležala. Potom ma privinula k sebe a neriekla ani slova. Hladila ma suchou rukou po hlave — ticho sa modlila… ,Choď, moja dievka, po tetku Zuzanku,‘ to bola stará pani a bývala na druhom konci mesta. ,Choď, poseď si u nej a príď i s ňou, keď slniečko zapadne…‘ Chcela som ísť, ešte raz ma vrátila a vybozkávala. ,Alebo radšej zostanem pri tebe,‘ ponúkla som sa jej. ,Nie — len to nie! Choď — a iba večer príď! Choď — ja si zdriemnem…‘ Šla som, bárs sa mi nechcelo. Večer, keď som prišla s tetkou Zuzankou, mama už ležala mŕtva… Prečo ma poslala — prečo?“

Martin je hlboko dojatý jej bôľom. Počúva napäte:

„Ja viem prečo,“ odpovedá hlasom pohnutým. „Chcela vám usporiť žiaľ. Nechcela, aby ste videli jej muky a posledný boj… Radšej zostala samotná — bárs ako túžila hľadieť na vás, až kým oko nezhasne… Radšej sa zriekla i tej ostatnej útechy…“

Betka ho pozorne načúva. Ona to tiež myslela — tiež: lenže nevedela to tak určite, až teraz, keď jej to on povedal.

„Vaša mama bola dobrá, veľmi dobrá,“ riekol nakoniec určite, s presvedčením.

„Vy ju znáte?“ pýta sa ona.

„Z vašich rečí vidím… Musela byť dobrá…“

„Všakver!“ zvolala natešená, s radosťou v tvári. „Ja to tiež viem. A ujo ju haní!“

„To by nemal, nie,“ krúti Martin hlavou. „To by už nemal…“

„Ach, keby ste ju boli znali!“ zvolala, obrátiac k nemu oduševnenú tvár. Oči pozerajú naň dôverne i milo.

„Viem, bola taká dobrá, taká milá, milá ako…“ Tu mu velie čosi zastať. Chcel povedať: ,Vy, Betka, vy…‘ No nepovedal. Prehliadol jasne, čo sa stalo… Vidí pred sebou už nie sirotu — vidí dievča, v očiach ktorého hlboká priepasť, kam neslobodno sa zahľadieť, lebo sa hlava krúti… A tie oči hľadia naň dôverne, nevinne… Krv sa mu valí k srdcu — to bije prudko. Tak bolo, keď s Marienou sa dohovoril v záhrade pod orechom… ,A toto nie Mariena — toto je iná… A tak, ako keby bola ona, lenže premenená… Čože je toto?‘ Odpoveďou mu je tá sladká rozkoš, ktorá prúdi žilami. Rád by bol, aby bolo ustavične takto… Aby ona vždy takto dôverne hľadela naň… ,A dôvera by uletela, keby povedal, čo sa mi tisne na jazyk. Nikdy by sa nevrátila — nikdy…‘ I tisne to slovo naspäť, ta, kde sa zrodilo — no to nechce, zaviazlo v hrdle, zahatilo myšlienky v hlave — a on sedí náhle ticho, onemený, stratený…

Ona sa nevie vynájsť, čo sa mu stalo. Jeho oko zablúdilo kamsi do kúta. Snáď sa hnevá… Ale ako hnevá, keď na tvári radosť a šťastie? ,Čo mu je?‘ pýta sa. S detinskou zvedavosťou pozoruje tú predivnú hru tváre — sliedi za premenou… Je to niečo tak nového, krásneho — nikdy to nevidela…

,Sme tu sami — ako je to, tak náhle!‘ dumá on. I zbiera celú silu duše. „Ja už idem,“ vraví hlasom zmeneným, rozochveným. Divne sa on robí pri takej všednej výpovedi. „Ujec, ako vidno, nepríde…“

„Ale už — nechoďte ešte!“ zdržiava ho ona.

Hľadí mu dosiaľ do tváre. Tu i on pozrel na ňu. Zakotvil jej pozor do oka, rovno do duše. ,Čo je to?‘ pýta sa samej seba, a ľahký mrázik obchádza údmi… Čo to vravia tie divné oči? Nikdy oči sa jej takto neprihovárali… Vidí už — cíti, rozumie…

Oči sa jej privreli, ustaté tým pohľadom, sťaby ich bolo slnce trafilo. I slzy tisnú sa do nich… Tvár horí rumencom… Srdce sa chveje divným, sladkým nepokojom…

„Nejsť?“ hovorí jej ktosi pri samom uchu. Aký milý je ten hlas! Divne ju dojíma — materin hlas by ju nedojal väčšmi… Pri líci blízkosť jeho cíti, jeho dych. Vie, že pozerá na ňu, vie — bárs oči sú privreté. Nevie, či utekať, utekať ďaleko — či skloniť hlavu na jeho prsia…

„Nejsť?“ čuje to ešte naliehavejšie…

S posledným namáhaním zdvihla ruku, vzopiera sa, odtíska ho… Ale i ruka je premožená, je zajatá v jeho tvrdej, pevnej… A nevládze ju vymôcť — odvisla tam zmožená. I trasie sa, trasie slabosťou…

Čuje ešte silné ruky stisnutie, hlboký vzdych a slová: „Teda idem — slúchnem…“ Znejú tak smutne — žiaľ ide od nich… No niet odvahy proti nim niečo povedať. Po izbe prudké kroky — zapadnutie dverí…

A je zase sama.

Prikryla tvár dlaňami — i cíti na nich horúce slzy.