ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Kdeže ste boli?“ víta ho Siváčka. „Ja že ste nám už utiekli.“

„Bol som v škole,“ odpovedá Martin, sadajúc k stolu. A už viac nepovedal. Sedí stratený v myšlienkach.

„Nemôže privyknúť, smutno mu je,“ myslí si gazdiná. „Vojna mu schodí na um, kamaráti…“

„Prečo som zatajil, že som i tam bol?“ pýta sa sám seba i mrzí sa. „Čo jest na tom čo tajiť? Bol som, pohovoril som so starým — čo na tom? A predsa nerečiem, ako keby čerti vedia čo… A tí by podchytávali… Juro by hneď pozrel lotrovsky… Ten človek má okále ako jazvec. A ja, starý pes, ja by sa ešte zapálil — ja hej! Nešťastná nátura. A ešte len potom by sa smiali!“

Pritom má ešte čosi na srdci: mal by čosi povedať a vše sa zhákne. Juro sa konečne rozzíval a riekol: „Treba vari ľahnúť.“ Tu sa konečne odhodlal i on a pýta sa:

„Akože — vyriadite mi tú komoru?“

Ani čo by mu cent bol spadol zo srdca. Cíti, že teraz urobil čosi, čo rozhodlo nad celým jeho životom a budúcnosťou…

„Veď som povedal: komora je prázdna. Zajtra sa môže vyriadiť,“ odpovedá Juro milo prekvapený. „Predsa len zostaneš?“

„Už aspoň len do Všechsvätých.“

„Zostaneš i dlhšie,“ vraví Juro akosi veľmi určite.

„Prečo?“ pýta sa ho živo. „Prečo to vravíš?“

„Lebo proti zime škoda sa vyberať do sveta.“ Riekol to tak úprimne, že v Martinovi utíchol všetok nepokoj.

Druhý deň ráno najal voz a vybral sa do mesta. Večer sa vrátil s naloženým vozom. Bol v ňom najpotrebnejší čižmársky riad. Chybí ešte mnoho, menovite kopýt: predbežne musí vystačiť. Deň nato komora premenila sa v čižmársku dielňu. Keď sa v nej rozhliadol, spokojnosť a hrdosť sa rozmáha v ňom. ,Aspoň polihovať nebudem — dosť som sa nazaháľal: robiť treba…‘ Nikdy necítil takú chuť do roboty. Zdá sa mu, že tri roky minuli naprázdno — treba nahradiť.

Ide rovno do školy, už v robotných šatách.

„Ako?“ diví sa učiteľ, čujúc, čo Martin chce. „Veď si vravel, že nemáš riadu…“

„Vtedy som nemal, ale už mám,“ odpovedá trochu v rozpakoch. Vidí, že predsa len chytro prevrátil svoje úmysly naopak.

„Teda zostaneš tu?“ pýta sa učiteľ.

„Prezimujem aspoň.“ Tu sa zas diví, že nie do Všechsvätých, ale hneď i zimu pribral.

„No, to je pekne,“ chváli učiteľ. „Ale prečo nie navždy? Dobrého remeselníka treba i nám. Ako si sa tak rozhodol? Či ťa prehovorili?“

„Len tak — sám som si…“ A skutočne nevie sám, ako sa mohol tak naraz odhodlať.

„Už ako je koľvek, ale múdre si spravil,“ chváli ho učiteľ. „Nech ti Boh pomáha!“ I podáva mu ruku.

Tak sa vracal s robotou. Má nielen poprávať starú obuv, ale i nové čižmy ušiť. „To bude môj majsterštuk,“ myslí si rozčúlený. Tuší, že od prvej roboty závisí jeho budúcnosť tu. „Alebo zostanem — alebo musím odísť.“ A čosi mu vraví: „Zostaneš — zostaneš…“

I divno mu, že driapal sa preč. Nech v krčme nenájde Jura, bol by dakde v Pešti, alebo v Miškovci. „Ako by to bolo, keby mňa nebolo tu…“

Pohvizduje si a dudá pri robote ako každý čižmár, ktorého ešte čižmy neomínajú… Sedí pri nej od rána do noci. Juro, ak nemá čo robiť, sedí pri ňom a prizerá sa. Dom je oživený buchotom kladivka. Juro je hrdý, k akej sláve prišla jeho komora. Vôňa čerstvého remeňa zdá sa mu veľmi príjemnou.

V sobotu večer zaniesol Martin robotu do školy. Nasledovalo prehliadanie, hmkanie, probúvanie. Konečne znel úsudok: „Sú dobré. Neomínajú, nie sú tesné, ani veľmi veľké. Nuž vydarili sa. A ešte jednu vec pri tebe chválim: Ty si prvý čižmár, čo robotu načas doniesol.“ Martin sa usmial. „Nie — nehovorím na žart. Čižmári sú v tom hriechu po uši. Sľubujú, prisahajú — a rušia slovo. Hádam preto padlo i remeslo. Ako učiteľ radím ti úprimne: sľúb iba toľko, čo môžeš…“

„U Mrvu sa všetko dohotovilo včas,“ vraví Martin.

„Tak má i byť. Lebo tak prestáva i druhé zlo. Keď majster dodrží slovo — dodržia ho i jemu. Remeselníkovi sa hneď riadnejšie platí, ak je i on riadny.“ Tu pozrel učiteľ na majstra, či ho neurazil. „Vari sa nehneváš!“

„Nie,“ odpovedá Martin. „Prečo by sa hneval pre pravdu?“

Učiteľ nevraví nič, ale si myslí: ,Zdá sa, že nebude lagan. Druhý by naučenie odvrhol. Niet nikde toľko nadutosti, ako u nevzdelaného remeselníka…‘

Ale iba teraz nastala pravá robota: jednačka. Martin nástojí, aby mu zaplatili len za materiál; učiteľ sa vzpiera. Dlho musel sa hádať, kým učiteľ ustúpil. Veselý sa vracia domov. Tu vidí, že ide brat proti nemu.

„Striehol ma,“ myslí si Martin. No Mišo sa ukazuje, akoby bol prekvapený týmto stretnutím.

„Kdes’ bol?“ pýta sa Mišo.

„S robotou, v škole.“

„Tak zostaneš v dedine?“

„Zostanem za daktorý čas.“

„O nás ani netúrneš!“

„Vieš, čo sa stalo.“

„Ale predsa! Či sme nie bratia?“

„Ja sa neodhŕňam, budem ti vždy verný brat,“ vraví Martin úprimne. „Ale do vás — ta mi ona zasekala cestu.“ Mišo nevraví nič, len hľadí do zeme. „Vidíš, ty sa nedržíš chlapsky,“ vyčituje mu brat. „Päsť máš mocnú, hlavu dobrú, srdce na mieste: čo sa jej dáš? Muž — a žena ťa skrúca!“

„Kebys’ vedel, aký je stav manželský!“ nato Mišo. „Ale nevieš. Ty len z videnia… A to už tak musí byť. I ja som spočiatku ako ty, ale teraz nie. Čo som raz odporoval, vždy bolo zle — vždy na jej vyšlo — vždy… Ako neslúchneš, keď dobre chce a má pravdu?“

„A vtedy mala pravdu?“

„Vtedy nevedela, ako — čo. Myslela, že nám ideš do gruntu stúpiť. Vieš, aké sú ženy — a ešte vojak!“

„No už to nevybieliš — už ti je to raz čierno. Tys’ mal povedať po chlapsky: žena, čuš — pán som ja… Synku, držal si sa babsky. Chcela urobiť hanbu mne — hanbu spravila tebe… A akú, synku! Ja sa dodnes hanbím za teba, horím od hanby. Nikdy som nemyslel, že brat mi na to vyjde — nikdy! Lebo i druhí sú v takom jarme: ale tí alebo zaslúžili, keď sú ľahkomyseľní, alebo sú naničhodní. Ale môj brat, chlap súci, muž dobrý — a padnúť do takej potupy! To mne zasekalo cestu do vás…“

Mišo je veľmi zronený. Cíti, že veľa pravdy v bratových slovách:

„Ty ju neznáš. Nie je ona, ako sa ti ukázala. Kebys’ ju poznal tak ako ja… Viem, i banuje…“

„Nuž dobre, Mišo, keď ti je taká. Bodaj by bola! Ale ľudia vravia, že človek i na šibenici privykne. Tak i tys’ vari privykol. Ja len to vravím: keby bola moja, ja by jej porúcal rohy…“ Rozišli sa nanovo. Mišo kráča smutne domov. Martin hľadí za ním a myslí si: ,Hľa, tak vyzerá šťastný muž!‘ I búri sa mu krv. ,Čo urobila z neho! Takého babrába — tôňu takúto! Už ani vidieť, ani myslieť bez nej nemôže: má ho celého…‘ Zubmi škrípe pri tom výbuchu. ,Ale čo si počneš s ním — s takým ničím? Postav ho sto ráz na nohy — sto ráz ti ho podrazí, takého panáka…‘