ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Martin sedí doma samotný. Večerom vstúpil k nemu Mišo.

Martin privykol týmto nudným návštevám. Vie ako iste, že Mišo začne sa žalovať a výčitky mu robiť. Ani nebadá, že na tvári mu sedí radosť a uspokojenie. Zaujatý je sám sebou.

„Martin, ty si mi predsa poradil dobre, že hlobnúť ju dačím,“ začína Mišo zďaleka; „dobre, ale iba v tej jednej veci. Na ženu dakedy i kríknuť — i porisko. To je pravda.“

„No — chvalabohu, keď len uznáš. Predsa kedysi!“ posmieva sa mu Martin. „Už azda ma nebudeš unúvať, kedy ti príde a či príde…“

„Veru nie. Hana je už doma.“

„U teba?“ pýta sa skoro zdesený.

„U mňa — povedám, doma. Doviedol som si ju. Sám som bol po ňu.“

„No — a ti je duša na mieste? Vidíš, ja som to dávno čakal, dávno. Tys’ ju ver’ čertovsky potrucoval. Bude tá pamätať! Akože: prosils’ ju? Dlho sa ti dala prosiť?“ A rozosmial sa od jedu.

„Len posmeškuj, synku, posmeškuj.“ A Mišo je celkom spokojný. „Múdry si človek, ale iba v tej jednej veci. V tejto druhej by ťa už prekabátil každý papľuh. Ty, že čakať, kým sama príde, pokorná… Synku, len si počkaj, len! Ty musíš ísť proti nej — ty! Ale ty to nechceš uznať. Preto sedíš tu taký zamosúrený. Radšej sedí, prišíva príštipky, akoby povedal slovo, ako zákon boží káže, čo mu už pol roka trčí v gágore. Taký si ty mudrák. Ja nie. Šiel som, povedal som — Hana uznala: čo sa, reku, budeme trápiť? Hybaj ty, reku, žena, domov.“

„A ona? Nevysmiala ťa? No — možno pozhovie dva, tri dni. Kým sa aspoň zohreje v dome!“

„Veru pozhovie — a dobre! Synku, moja Hana je žena — ako kus chleba: ale nie suchého, s maslom. Takú ti žičím, takú…“

„Myslel som, že si mi lepší brat!“ smeje sa Martin.

„Čo — ani bratovi lepšej! A ešte tebe! Ty nezaslúžiš nijakej… Alebo takú, čo by ťa preberala. Veď ty prirastieš na tú tvoju panvičku, či čo je. Takú, čo by ťa papekom dakedy pošteklila po rebrách. Takú tebe! Ale moja Hana… Vieš, že sa ide pomeriť s tebou? Len či sa nepobijete! Ty si veľmi súci…“

„No — už vopred neveríš, že to bude zmierenie… Dobre máš!“ A doložil už hlasom vážnym: „Vieš, ak to má byť tak ako u krstnej matere — lepšie, nechajme to tak.“

Sedeli takto do mraku a pichali sa bratsky. Tu vstúpila Hana. Mišo sa smial sám sebe, keď videl udivenie bratovo.

„Prišla som vás pozrieť, ako sa vám tu býva,“ prihovára sa hlasom neistým.

„Veru ťažko ti muselo padnúť!“ šibe ju Martin.

„Nuž ťažko trochu… Človek nevie, čo vy poviete. Ale už musí byť, čo ako. Mňa samu to domŕzalo: hneď v ten večer, keď ste odišli. Ja som to nemyslela tak, ako mi vypadlo. I ľúto mi bolo. Veď ja viem, že ja som na vine, ale…“

Martin je hlboko dojatý. Vstal a chytil ju za ruku. „Naozaj, premena veľká!“ díva sa na ňu vľúdne, s usmiatou tvárou. „Vidíš, takú som si ťa vždy myslel vo vojne — takúto driečnu švagrinú! Bude to radosť! Budem už mať kde zájsť vše takto večerom.“

„Do nás vy moc nebudete,“ rozosmiala sa Hana. „Keby ste vedeli — ako vás inde čakajú!“

„Kde?“

„U Dukátov, Betka — ani neviete!“

„Tá?“ A Martin sa trpko rozosmial.

„Tá!“ vraví mu určite a pevne mu hľadí do očí.

„A kto ti to povedal?“

„Čo oči vidia, srdce uverí… Na vlastné oči som videla. Veď to hneď poznať — iba pozrieť, iba raz!“

„A ma neklameš?“

Ruku vložila na srdce, hľadí mu úprimne do očí.

„Hana — Hana!“ zvolal hlasom rozochveným. „Ak je to pravda, ja…“

Nedopovedal. Začal sa riadiť, ale všetko mu letí z rúk. Trasú sa mu ako libačka. A hneď i odišiel do Dukátov.

Mesiac zasvietil, na nebi skvie sa tisíce a tisíce hviezd. Tak ako v ňom tisíce túžob a nádejí…

Nazrel oblokom do izby. Starý sedí a číta, iste knihy Machabejských. Jej tam nevidno. Zakráda sa ku komore, odchyľuje dvere. Dlhý pás mesačného svetla padá na truhlu, na ktorej sedí ona.

,Ako sama sedí!‘ dumá Martin a díva sa na ten čarovný zjav. ,Ani čo by to bolo v sne, tak to prichodí. A ja tu! Čo ja tu hľadám? Ak ma podviedli? Teraz by už bolo ťažšie, ťažšie sa premôcť. Nech Pán Boh chráni!‘

Zastal pri dverách, ani sa nehýbe.

„Ujo?“ pýta sa ona tichým hlasom.

„Ja,“ odpovedá on. Priblížil sa, že svetlo padlo i naň. Ona sa díva ako zanemená. Myslí hádam, že to zjavenie. Martin sa nemôže spamätať. Pripadá mu ona ako bytosť vyššia. Mesiac jej oblieva hlavu svetlom magickým, tvorí okolo nej akoby žiaru. „Nebojte sa, ja som to — Kupec.“

Ešte vidno, že sa nespamätala. Jej zdá sa to všetko veľmi podivné. Akoby sa zjavil duch. Myslela práve naňho — tu pred ňou on sťa vtelená myšlienka.

„Ujo bude v izbe,“ vraví hlasom zamierajúcim, povstávajúc. „Ak sa chcete odobrať…“

„Ja?“ diví sa on. „Ja sa odobrať?“

„Idete vraj preč — do Miškovca.“ A v jej hlase znie žiaľ a v Martinovej duši kvitnú nádeje.

„A kto to zas?“

„Vaša Hana.“

„Ešte čo!“ A tu sa už rozosmial. Šípi, čo Hana vyviedla. Vybozkával by ju za to. „Ja tam nemám čo hľadať. Inde sú moje korene. Iba tak by šiel, keby ste ma vy poslali…“ Tu si vzdychol ako po ťažkej práci, i pokračuje: „Ale ak vy poviete čo len slovo, ak dáte znak čo aký malý…“

„Teda zostaňte!“ zvolala veselo. Slepý by bol zbadal, ako sa zmenila.

A jemu ako znejú také slová! Toľko v nich prostoty a srdečnosti. Prišla naň odhodlanosť slepá. Samota, jej úprimnosť, krása večera — všetko podporuje v ňom tú odhodlanosť. Sám sa nenazdal, iba keď ju mal na prsiach. Tisne ju vrele k srdcu. Cíti nekonečné blaho — ona sa nevymkýna, v nemom pozabudnutí kladie hlávku na jeho plece.

Ale to trvalo krátko. Zas sa mu chce vytrhnúť, chce ho oddialiť. Jemu sa zdá, že ak sa mu vymkne, že stratí ju navždy. Drží ju pevne.

„Prečo, prečo!“ dohovára jej hlasom strhaným. „Nie som hoden, nie. Ale vás tak rád, tak… Neodháňajte ma.“

„A čo ja!“ zaplakala na jeho prsiach. „Vy to možno iba tak… Ak vám Hana povedala dačo. Chcete ma z milosrdenstva… Ja to nemôžem… Ja by sa hanbila!“

„Čo to — čo to zas?“

„Že ma iba ponúkli…“

„A kto vás núkal?“

„Ujo…“

„Teda to bolo mne? Naozaj mne? Keby ja to bol vedel!“

Betka sa trasie na jeho prsiach sťa list osikový. Sklonila hlavu na jeho široké prsia a už sa nevymkýna. Tak sladký tento okamih po dlhom utrpení; i duši sa zíde pookriať na úslní šťastia.

„A cit vám nezjavil?“ šepce mu hlasom rozochveným. „Viete, čo ste povedali: že ľúbosť uhádne všetko, tej že sa nič nezatají…“

„Dosť sa ozýval, dosť! Ale ja, blázon — ja mu neveril. Ako sa ozýval!“

Starý pričapil knihu, keď ich videl vchádzať jedným vrzom do izby. Najprv podivenie, potom radosť. Je nesmierne smiešny, chudák. Nevie sa pretvarovať.

„Čo to? Predsa prišiel — no! Pandúr došikoval? Tys’ ho vypoťkala — sama?“

„Sám som prišiel. Prosím, ak prosbu moju prijmete.“

Starý mu podal ruku a úprimne stisol.

„Ale za posla nie ste vy súci,“ smeje sa mu Martin. „Vy ste nás iba pomútili.“

„Veru tak — najlepšie! Starý vina! Druhý raz choďte sám!“

„Veď tak som i urobil.“

„Chvalabohu! Dosť od vás — dosť, že nie pandúri…“

Po Ďure bola svadba, už v zreparovanom dome.

Hane ušila Betka divotvornú vizitku a Martin krásne kordovánky. Na svadbe bola nesmierne vyparádená, takže Eva Brcuľovie celkom ožltla od závisti.