ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1] Fedor Ivanovič, cár (1557 — 1598), syn Ivana IV. Hrozného. Nastúpil na trón po otcovi r. 1584, ale ako duševne nevyspelý musel ponechať správu ríše vladárom. Najprv bol ním Nikita Romanovič a od r. 1586 Boris Godunov. Hoci za Fedora Rusko upevnilo svoje panstvo na Sibíri, získalo územie na Kaukaze a dostalo samostatný patriarchát (r. 1589), pomery sedliakov sa zhoršily. (Nesmeli sa slobodne sťahovať.) Fedor bol posledným členom dynastie Rurikovcov.

^[2] Irina, cárova manželka, sestra Borisa Godunova. Po Fedorovej smrti ľud si ju žiadal za panovnicu, ale odmietla prevziať vládu a na deviaty deň po manželovej smrti odišla do Novodevičieho kláštora. Zomrela ako mníška Alexandra r. 1603.

^[3] Marfa, vdova Ivana Hrozného, bola macocha cára Fedora. Jeho matka bola Anastázia Romanova, ktorá mala dobrý vplyv na muža, ale zomrela.

^[4] Dimitrij, následník trónu (1583 — 1591), Marfin syn. Podľa úradnej zprávy sám sa zarezal v návale zrádnika. Nie je bezpečne dokázané, že by ho boli zavraždili Michail a Danilo Biťagovskij a Kačalov (otec i syn) na tajný rozkaz Borisa Godunova.

^[5] Boris Fedorovič Godunov, správca ríše (asi 1551 — 1605), v r. 1598 — 1605 ruský cár. Bol potomok tatárskeho murzu a ako správca spravoval Rusko rozumne a s úspechom.

^[6] Mária, manželka Borisa Godunova, bola dcéra Maľutu Skuratova, Tatára, popredného obľúbenca Ivana IV. Hrozného. (Bol náčelníkom cárovej telesnej stráže, povestných opričníkov.)

^[7] Grigorij, Semen, Ivan Godunovci, Borisovi príbuzní, sú všetko historické osoby.

^[8] Michajlo a Grigorij Nahí (rus. Nagoj), bratia cárice Marfy, sú tiež historické osoby.

^[9] Vasilij Šujský, bojarin (1552 — 1612), v r. 1606 — 1610 bol ruským cárom. Musel sa vzdať trónu, načo ho nasilu urobili mníchom. Keď poľské vojská Žigmunda III. dobyly Moskvu, Šujského odviedly do Varšavy, kde zomrel.

^[10] Jób, patriarcha moskovský (umrel r. 1608), od r. 1586 bol moskovským metropolitom (prvým arcibiskupom ríše). Od r. 1589 bol prvým ruským patriarchom (predákom samostatnej cirkvi). Bol úplne nástrojom Borisa Godunova a prívržencom jeho syna Fedora, preto ho samozvanec (prvý Lžedimitrij) dal r. 1605 odviezť do starického kláštora.

^[11] Pafnutij, archimandrit kláštora čudovského. Archimandrit (gréc.) je názov predstaveného kláštora v pravoslávnej cirkvi. Čudov bol mužský katedrálny kláštor prvej triedy v Moskve.

^[12] Andrej Klešnin, Borisov dôverník, podľa autorovho prameňa bol hlavným vinníkom na zavraždení cároviča Dimitrija.

^[13] Volochova, Dimitrijova pestúnka, podľa toho istého prameňa vyvábila Dimitrija 15. mája 1591 na dvor v Ugliči, aby zločinci mohli vykonať svoje ohavné dielo.

^[14] Ždanova, Dimitrijova bývalá dojka, nebola dohovorená so zločincami.

^[15] Biťagovský, gazda u Marfy v Ugliči, bol bojar (význačný šľachtic) Danilo Michajlovič Biťagovskij. On a jeho sestrenec Nikita Kačalov boli podľa autorovho prameňa Dimitrijovými vrahmi.

^[16] Jakub Maržeret, zeman francúzsky v ruskej službe, je historická osoba. Dôverný pomocník Godunova, ktorého neskoršie zradil.

^[17] Andrej Molčan, veštec z Ugliča, možno vybásnená postava.

^[18] Sergij Molčanov, jeho syn, podľa autorovho prameňa bol druhý Lžedimitrij. Historicky doložený je Michail Molčanov, ruský šľachtic. Najprv bol prívržencom Godunova, potom jedným z vrahov jeho syna Fedora. Prvý Lžedimitrij si ho obľúbil ako „černokňažníka“. Po jeho smrti ušiel z Moskvy k litovským hraniciam a rozšíril povesť, že samozvanec sa zachránil. Šachovskij ho márne prehováral, aby sa sám vyhlásil za cára. Molčanov mu odporúčal Bolotnikova a sľúbil mu nájsť schopného samozvanca (ďalšieho Lžedimitrija), čo sa však nepodarilo.

^[19] Griška Otrepiev, neskorší prvý Lžedimitrij. Podľa autorovho prameňa nesporne bol prvým samozvancom Griška (Grigorij = Gregor) Otrepiev, kým podľa iných historikov bol to človek neznámeho rodu a pôvodu.

^[20] Reitlinger, lekár a astrolog (hádal z hviezd a podľa nich „predpovedal“ ľudskú budúcnosť) je asi historická osoba.

^[21] Ľudia takíto chodili do pása nahí, reťazou opásaní i v najväčšej zime. Držali ich za svätých a mohli si vziať na trhu čo chceli, povedať každému pravdu, i samému cárovi.

^[22] Ďalšie vedľajšie osoby, Eva Nikolská, sedliak Glieb, sedliačka Timovská a jurodivý Ščekin sú všetko asi vymyslené postavy. Ščekin je intrigán takého typu, akého má Záborský v postave Torrea v dráme Bitka u Rozhanoviec (III. sväzok jeho diela).

^[23] Ryndi boli telesná stráž cárova. Nosili odev biely atlasový, obrúbený hermelínom, vysoké biele čiapky, na prsiach dve zlaté retiazky krížom, na pleciach topory.

^[24] Žilci boli domáci služobníci, zvlášte pri stole, odetí zlatohlavom, s čiernymi vysokými čiapkami.