Obsah
Prišla chudobná k sudcovi vdova
a tieto riekla slová:
„Ach, susedko! Ach, čo za nehoda!
Veliká na poli sa udiala škoda.
Veď vašu prebodla tá moja krava.
Ach, čože už teraz pozostáva?“
Sudca na to umne:
„Nuž, vezmeš si moju, tvoja príde ku mne.“
„Nieže tak,“ uškrnula sa žena.
„Ja som sa pomýlila
a vám vec naopak vyložila.
„Keďže tak,“ zardel sa sudca, „to náhoda.
Komu prišla, trpieť musí, škoda.“
Bezmenný pisár kráľa Bélu znal svoju kroniku, pri ktorej mnoho pier zhrýzol, nazpamäť. Po smrti vyhľadal v inom svete dávnych Maďarov a odriekal im od slova do slova, čo o nich popísal. „Veru dobre,“ ozval sa po vypočutí celého diela Álmoš, „že nás poučuješ o našich skutkoch na zemi; bo my o tom, tak mi, Bože, pomáhaj, nevedeli sme dosiaľ nič.“
Helén jeden, keď čítal prekrásne
Homérove básne
takú pojal k pevcovi úctu,
že podstúpil úmyselne cestu
na Chios[1] veľmi zďaleka,
aby poznal osobne človeka.
Zadivil sa však a klial na podlosť chabú,
keď vystúpil na ostrov z korábu;
bo žitelia ostrova
nevedeli o Homérovi ani slova.
A ešte viac zadivil sa tomu,
čo videl, vojdúc do domu.
Lebo práve nasrdená
vadila sa s pevcom žena,
nadávajúc mu potupné mená.
čudoval sa cudzinec.
Homér na to: „Ináč, priateľu, nenie;
kto chce slávu, musí trpieť opovrženie.“
Maďar a Slovák povadili, pobili sa v krčme. Mocnejší Slovák tantušil Maďara na zemi, Maďar kričal o pomoc. Jeho krik počul mimoidúci druhý Maďar a tázal sa oknom: „Hát, kto ťa bantuje?“ „Ten, koho niet,“[2] odvetil tantušený. „Čože teda vreštíš?“ zafrflal onen v okne a odišiel. Bez pomoci nechaný bol vcele zadusený. Hľa, následky toho rabulistického výmyslu uhorských zákonodarcov, že Slováka niet.
Našialistý kráľovič cvičil na brehu morskom početne shromaždené vojsko. Chcejúc skúsiť jeho poslušnosť, velil jednému pluku prosto do mora. Ale plukovník skríkol: „Stoj!“ Kráľovič sa horšil náramne, klial a vrešťal srdite: „Vrchný môže žiadať vyplnenie svojich rozkazov.“ „A podriadený,“ odvetil plukovník, „aby rozkazy boly rozumné.“
Prišiel na dedinu mor. Znudení chalupníci a prepití sedliaci vymreli. „Čo teraz?“ bedákal pán, držiteľ najväčšej časti chotára, „na poli všetko hynie.“ „Židia nepomreli a je ich hojne v obci,“ poznamenal úradník. „Čo z nich?“ hodil pán rukou. „Táto obrezaná aristokracia zdochne spolu s nami od hladu, ak nebude kresťanský ľud pracovať i na ňu.“
[1] Cestu na Chios — veľký grécky ostrov v Egejskom mori. Chios patril medzi sedem gréckych miest, ktoré sa v staroveku pretekaly o česť, byť pokladanými za Homérovo rodisko.
[2] „Ten, koho niet“ — Môže byť narážkou na známe maďarské príslovie: „Tót nem ember“ (Slovák je nie človek). Ak je bájka napísaná po zatvorení Matice slovenskej (1875), vtedy by mohlo ísť o inú náražku: na výrok ministerského predsedu Kolomana Tiszu, verejne povedaný, že slovenského národa nieto.
O autorovi
Jonáš Záborský
prozaik, dramatik, básnik. Podľa časti slovenskej literárnej vedy predstaviteľ racionalizmu osvietenského typu a klasicistickej estetiky, podľa iných…
Galéria obrázkov
Obrázok
