Zlatý fond > Diela > Príležitostné básne z druhej polovice šesťdesiatych rokov


E-mail (povinné):

Andrej Sládkovič:
Príležitostné básne z druhej polovice šesťdesiatych rokov

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler, Michal Garaj, Viera Studeničová, Michal Belička, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 385 čitateľov

Duma pohrobná

[2]


„I pochovali Štefana mužia nábožní
a plakali veľmi nad ním.“
SK. AP. VIII, 2.


Zaplakal nad hrobom
Alexander Veľký Achillovým,
že niet Homéra pre jeho slávu: —
Ja, poet, cedím, hoj! kvíľbu boľavú,
že prebiedny nevyslovím
dôstojným spôsobom,
čo dali i vzali predivné nebesá,
keď dali nám i vzali veľkého Moysesa.

Kričal som, blázon, ku devám šedivým,
tým helikónskym, hluchým ani skala,
by ktorá prstom strunami blúdivým
svätoslávnych letov požehnala;
volal som k dedom poetov, čo skaly
piesňou hromu roztrieskali,
čo piesňou srdcia ku srdciam pútali
a ozvenami zaľudnili háje;
vzýval som Tatier podoblačné kraje,
Hrona i Váhu tajnozvuké valy:
a schlo mi hrdlo a struny slabneli
a dumy slávno vzniesť sa nevedeli. —
Čo div? pohanskú vyvolávať rotu,
by slávili kríž svätý a Golgotu! —
Nuž prispej, prispej, holubičko biela,
ó, Duchu svätý! — veď tvoje sú diela:
i pokoj tých, ktorí ľahli pod mohyly,
i útecha biednych, ktorí smrť prežili.

Nad klenbami posvätnými, nad dymom tymiana
kvíľba hrany zádumčivej, hrobovej dozváňa:
Pod klenbami posvätnými a v oblakoch kadu
prach a kosti velikánske bez ducha sa kladú;
a v prachu, pomedzi kosti, sem-tam rozmetaná,
bledým leskom trblieta sa, striebrom vybíjaná,
hôľ pastierska, reťaz zlatá i kríž diamantový,
prsteň skvostný a zvinutý talár purpurový;
zástupy tam, ale čo to? ústa sa neptali:
Svety čujú, keď smrteľník toľký sa vyvalí! —

Odchoval tisícich, ktorí v sirobe zostali,
jeho mužia nábožní pochovali:
Vychoval tisícich, ktorí zostať mali malí,
jeho mužia nábožní — pochovali:
Prechoval tisícich, ktorí v biede, v psote lkali,
jeho mužia nábožní — pochovali:
Zachoval tisícich, ktorí prahom pekla stáli,
jeho mužia nábožní — pochovali:
Pochoval tisícich, ktorí svetu výhosť dali.
Mužia nábožní! samého jeho — pochovali.

Pochovali? tedy pre celú časnosť skryli?
Na velebnej postave nebudete sa kochať, oči?
Hlas ten, čo zotavoval úzkosťou skrahlé sily,
z úst predôstojných viac sa už nezatočí?
Zmizla naveky žehnajúca pravica,
toľkými bozkami vďaky synovskej posvätená?
a blahosklonnou láskou zakvitlé líca
či navždy zastrela nepriezračná hrobky stena?

Pochovali! schovali! tmou do súdna-dňa zahalili?
Pusto, clivo,
vyhnancom všetko, čo živo,
tisícročie rovné chvíli.
Tu a tam!
Slovká večnej diale a večnej blízkosti!
Pleseň a smrad, — to líčidlá tváram, —
pohostinným, za bezočivých hostí
hnusná peleš sa usadí:
Hmyz a červie, vrany, žaby, hady!
Preč s mŕtvolou! preč zo spolku živých!
Vydať za korisť fujakom vzácny prach
a roznosiť ho po dolách, po horách,
a šliapať po ňom päte potomkov zábudlivých! —
Smrť a hrob! —
Človeče, ty Vševládneho arcidielo, —
chráme ducha všech trích božích osôb, —
obraze ich, — predivné telo:
Žiara oka a bubienky ucha,
zázraky úst, jazyk, tlmač ducha,
zvon srdca, pľúc vozdušné lunenie, —
všetko to — a čomu slova nenie —
všetko to smrti a hrobu
vydané, v mrzkú porobu; —
v nevole,
bez vôle:
Musíš! či čuješ, človeče? musíš v porušenie!
Musíš! žiť rád bys’? čo bys’ dal za to? —
Vidieť svet pekný, požívať, dejstvovať?
Nič modlitba a nič zlato!
Musíš preč! — chorieť, umrieť a pochovať!! —

Mužia nábožní Štefana pochovali
a veľmi nad ním plakali.
Oj, veď mali prečo, oj, veď nad kým mali! —
Žialili, kvílili,
rukami lomili,
bedákali a horekovali
a tĺkli päsťami hruď, čo dych stavovala,
a zúfalá ruka vlasy chlpami rvala.
Neplakali — plač, nárek to málo —
nad toľkou stratou plakať sa nedalo:
Ticho mreli srdcia stisnuté v preši bolesti,
v mukách mlčania — jazyk žiaden to nevysloví —
padal vôkol hrdla druh druhovi, —
až im hlavy
ťarcha citov k prsiam dlávi,
až obledlí, sťa len stena,
padajú dol na kolená,
a ľahostajní a tupí a nemí
okom suchým hľadia po mokrej od sĺz zemi. —

Vtedy zašumie nad sklonenými hlavami.
Zasvišťal perute hvizd vtáčej neslýchaný?
Čo to? pitvári čierni, ostronosí havrani?
Či anjel smrti zapolietal nad nami?
Čuť hrkútanie, džavot nebeský, roztomilý.
Aký len raz očul svet, nad jordánskym tokom, —
vidieť operenca, ktorého jediný raz spatrili
Syn boží milý s prísnym pokánia Prorokom;
z očka vtáčieho žiara sa rozvinula,
zo šumenia krídel víchrica sa rozdula,
akej nevídal, neslýchal žiaden svätý,
až hen apoštolia v onen deň päťdesiaty. —

Prebudili sa smútkom omdlelí,
pozdvihli hláv svojich — zazreli zázraky!
Cez roztrhnuté nízke, čierne mraky
brán krištáľových kolomny videli,
v bránach tri postavy,
slávou oslnené hlavy,
a za bránami Jeruzalem nový,
v prostriedku trón smaragdový,
na tróne Baránka Bohosyna,
a vôkol trónu nesmierna rodina
starcov, majúcich v ruke zlaté struny,
na údoch rúcho biele, na hlavách koruny. —
Ale kto nám to vypraví,
čo to tam za tri postavy! —
Ten sprava má na ramene stĺp Ukrižovaného,
ten zľava má v ruke knihu veľkú dňa súdneho,
vidno — že sú rodom bratia i bratia úradom,
putujúci od tisíc liet Slavianstvom, z dom na dom
hlásajúci uložené vôľou večnou zvesty:
Veriacim lásku Kristovu, zlým pekelné tresty —
a kto na to odvetí:
Kto v strede ich ten tretí? —
Obrovský muž, ako jedľa doprosta vztýčený,
tvár velebná, v bojoch žitia nejaviaca zmeny,
žiaľ a radosť divným splietli lós jeho spôsobom:
Kolískou mu veselie, — kríž životom i hrobom. —

Zovrela, zakypela rozkoš útrobami:
To biskup Štefan, ten náš, ten náš! —
Ty slávu a česť a cisárstvo máš, —
Hospodine, Bože dobrý nad nami! —
Nie! to kňaz ten nenie,
ktorý tu od svojských nevďaku
znášal a od cudzích pohanenie;
to nie ten, ktorý nehodu storakú
pre detvu svoju jazykom rodinnú,
pre ľud slovenský, — pre stádo vo viere
trpel až do vrchomiery,
a že vystavil vzorku jedinú
vám, za svetom pošlí arcipastieri —
všade zavrené našiel dvere;
to nie ten, ktorý, vydajúc núdznym zásoby,
prevzal na seba nehody chudoby;
nie ten strádajúci, čo ako myška slabá,
tak i tak bráni sa chytrému kocúrovi,
ktorý deň po deň ju loví,
až ju razom ostrá dlaba, —
nenazdajky, — dlaba smrti
chmatne a zaškrtí: —
To tu Hospodinov sluha
víťazoslávou venčený,
ktorému spasenia dúha
nad hlavou rozklenula mieru večného brány. —
Zložil hôľ, bo tam už vlkov niet,
stiahol prsteň, bo tam už vernosť sama —
a vzal okrasu, akú od Adama
až do Krista nepoznal svet:
Drží v pravici predivný kvet, —
na piaď vodorovne s blahýma prsama, -
kvet, s ktorým mu v ústret prileteli
od nevesty Baránkovej traja archanjeli.

Kvet ten nenie nezábudka belasá,
čo v dolinách tmavohôrnych
v hlati potôčkov strieborných
tu u nás uzierava sa; —
kvet ten nenie tá východná ľalia,
čo, jak vraví božie slovo,
nad rúcho Šalamúnovo
v kráse väčšej sa rozvíja;

Kvet ten nenie naša modrá nevädza,
aká žnice z žatvy vrelej
domov pri piesni veselej
vo vienočkoch sprevádza;
kvet ten nenie večitá immortella,
akú znakom stálej lásky
nebárs verná ruka krásky
mládencovi posiela:

Na poľanách božej slávy
kvetiny tej je otčina,
má zvončeky plné vravy,
má kalíšky plné vína;
nemá farby, nemá mena,
nerozumieš, čo znamená;
je tieň, odblesk a vzduch stály,
ktorý, dýchnuv na kryštaly,
na prejasnej, čistej hlati
stvoril a tvorí duch svätý.
Preto kvet ten, bárs je tôňou,
dýcha nevýslovnou vôňou,
roznášanou vôkol seba
priestorou nesmiernou neba, —
ba i milovonné kvety,
ktoré tešia naše svety,
majú odtiaľ v svojom lone
každý inú časť tej vône: —
Blahoslavená to tvár,
keď tak hľadí na ten dar,
s ktorým oslávencu v ústret prileteli
od nevesty Baránkovej traja archanjeli. —

Cyril a Metod apoštolovia
vedú medzi sebou miláčka Štefana,
vedú ho k trónu, vedú ho pred Pána,
heslo spasenia vyslovia,
heslo to, po ktorom čistá viera sa poznáva: —
„Kríž a sláva!“
Uvítali oslávenca Štefana,
sprava, zľava
serafov bezpočetná čata,
cherubov pluky, — nik ich neporáta, —
i patriarchov trojka požehnaná,
i všetkých svätých neprehľadné zástupy;
chór ohromný slávnym žalmom zvoní
cez nebesá — a všetko sa kloní
pred Synom, ktorý tam tróni:
„Hoden si vziať, zabitý Baránku, Pane,
moc a bohatstvo a múdrosť,
i silu i česť i slávu
i požehnanie!

Veliké a podivné sú skutky Tvoje,
Pane Bože všemohúci,
spravodlivé a pravé sú cesty Tvoje,
ó, kráľu svätých!
Kto by nebál sa Teba, Pane?
a nezveleboval meno Tvoje?
Lebo Ty sám svätý si;
všetky zaiste národy prídu
a klaňať sa budú pred obličajom Tvojím,
lebo súdy tvoje javné sú!
Amen!“

„Blahoslavení lkajúci:
lebo potešení budú;
blahoslavení čistého srdca:
lebo Boha vidieť budú!
Hallelujah!“
„Národ svoj, Hospodine, pas,
požehnaj ho, vyvýš a spas,
v búrkach terajšej nezhody
otvor mu prístav slobody.

Uveď sluhu svojho tam,
kde mieru večný chrám;
daj veniec na hlavu,
daj radosť a slávu.

Kriste, Pane náš,
prosieb našich hlas
prijmi srdečný!
Daj život večný!
Kyrie-eleison!“



[2] Prvý raz uverejnená v publikácii: „Vďačnej pamiatke Jeho Excelencie osvieteného pána Pána Štefana Moysesa…“ Vydala Matica slovenská v Banskej Bystrici 1869, 13 — 18.

Keď chcel Andrej Trúchly Sytniansky vydať almanach (ktorý neskoršie vyšiel pod názvom Tábor, 1870) a ešte nemal preň ani názov ani ujasnenú koncepciu, oboznamuje Sládkoviča, že pripravovaný almanach chce venovať Štefanovi Moysesovi a žiada ho, či by „mohol a smel v ňom ešte raz uverejniť Dumu pohrobniu“. (V liste z 29. septembra 1869) Sládkovič vo svojej odpovedi z 11. októbra 1869 zaujal k Sytnianskebo návrhu negatívne stanovisko: „Nehlasoval bych za uverejnenie tam ,Dumy pohrobnej‘ — dielom preto, že len teraz rozdala sa v 3000 kusoch medzi obecenstvo — dielom preto, že almanach je kniha, jako švarná nevesta, odetá v zlatohlav a kvieťa, — herská, veselá a strojná.“

Báseň zasa nevyšla nielen pre uvedené Sládkovičove dôvody, ale aj preto, že sa svojou náplňou nehodila pre almanach Tábor.

Zachovaný rukopis skladá sa zo štyroch listov rozmerov 34 × 21 cm a z jedného listu obálky takých istých rozmerov, na ktorej je názov: „Duma pohrobnia k večnej pamäti biskupa Štefana Moysesovej.“ Báseň je opatrená podpisom autorovým a dátumom: „Julius 1869“. Rukopis je síce písaný cudzou rukou, no opravy sú Sládkovičove, takže ho možno pokladať za autentický. Verše sú číslované po 5. Medzi nami uverejneným textom a textom rukopisným sú tieto odchýlky: v. 15: ku srdciam — ku srdcom; v. 29: kadu — kädu; v. 32: bledým —- blädým; v. 61: Plieseň — Pleseň; v. 64: červie — červia; v. 78: vydané — vydano; v. 90: rukami — rukama; v. 96: stisnuté v preši bolesti — stisknuté v preši boľasti; v. 97: žiaden — žiadon; v. 101: obledlí — obľadlí; v. 106: vtáčej — ptačej; v. 113: vtáčieho — ptačieho; v. 124: trón — trôn; v. 125: na tróne — na trône; v. 126: trúnu — trônu; v. 138: v strede ich — v stredu jich; v. 147: Nie — Niet; v. 157: núdznym — núznym; v. 158: na seba — na sebä; v. 159: nie ten — ni ten; v. 181: východná — východnia; v. 197: farby — barvy; v. 205: vôkol seba — vôkol sebä; v. 217: k trónu — k trônu; v. 218, 219: heslo — hoslo; v. 238: Teba — Tebä; v. 241: prídu — prijdú.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.