ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Horkne mi žlčou duša rozhnevaná,
Kubáňu, — jakže by sa nesrdila,
keď v hre satanskej počala sa rana,
čo Ťa, nič po nič, do hrobu hodila!?

Hynie mi žiaľom duša uplakaná,
Kubáňu, — jakže by i nežialila,
keď, nedočkajúc rodu svojho rána,
do jamy túžba Tvoja sa zvalila.

Triasla sa bôľom harfa Dávidova
nad Abnerovým hrobom, tam v Hebrone;
taklis’ mal umrieť, bez rozluky slova,
spevče, ľúbený na Váhu i Hrone?!

Taklis’ umrieť mal? — Ach, krv tá, čo mala
skrápať, v besnej tej dobe, pole slávy,
darmo, ničomno, hriešno sa vyliala
na márnom prahu nešťastnej zábavy!

No tíchne mierom duša posvätená,
bratu, keď verím, že krv Bohosyna
i v jeho verných zostáva uctená,
i v tých, ktorých zlá zatratila vina!

Tíchne mi duša, — bo viem, že výboru:
či tak a či tak nám dokonať, nenie,
život je skutkov vek a rozhovoru,
smrť, v súdoch božích skryté okamženie.

Tíchne mi duša, — keď takhľa živú byť
a keď umierať takto vidím Teba:
Učíš Slovákov svojich to: ako žiť
treba a — ako umierať netreba.

Doktrína, — vraví svet, — moralizovanie!
Čo chcete? — pevca smrť užiť Kubáňa?
Nuž, hriešni ľudia, čiňteže pokánie,
kým nenadály mor i vás nezráňa! —

Raz poľoval som, — v húšti vtáča pelo,
mňa vtáča to mať túžba omámila:
Praskla puška — hoj, slávikovo telo
ku nohám hriešnym rana mi hodila:

Hladkú uľúbal som hlávku spevcovu;
divná, v človeku pretvorená, zem je!
Zhodiac zo seba to, čo ľudským zovú,
poet véhlasným je, len keď — onemie.