Zlatý fond > Diela > Príležitostné básne z druhej polovice šesťdesiatych rokov


E-mail (povinné):

Andrej Sládkovič:
Príležitostné básne z druhej polovice šesťdesiatych rokov

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler, Michal Garaj, Viera Studeničová, Michal Belička, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 385 čitateľov

Dohovor pri náhrobku Karola Kuzmányho

(† 14. augusta 1866)

[3]


Pristroj sa v žúžoľ, piesni;
nemáš byť šumnou, švárnou;
piesenko! odhoď cengáčiky,
štrkalky a klepotanie,
zhovorčivé tie ozveny veršov;
buď tichou, piesni, tichou sťa hroby,
tichou sťa vlajúce sa steblá na mohyle;
ťukaj tam tíško sťa bitie srdca,
srdca smutného, chorého, na skone,
sťa vzdychy umierajúceho. —
Nedbaj na úhľadnú mieru,
na súmerný krok rušajúcich plukov
a či tančiacich detí sveta;
kuľhaj, ako cez brody sĺz stúpavajú
osiralí, za rakvou neúprosnou,
leť, ako lieta holub podstrelený,
nerovným veslom perute,
ako večnosť — kde hodín niet — chodí:
Tak! — Svet, vrav si, čo chceš,
ty kochaj sa s blahoslaveným tým,
ktorého už na svete niet.

Kríž drevený, polohnilý, nakrivený:
Dobre, — taký kríž pristane hrobom;
tam, kameň pri hlave mohyly,
taký, ako ukotúľala
dávna ho povodeň:
Zbaví, — to cieľ, to termín, ku ktorému
putuje každé telo; to medza je,
ktorú prekročiť nevoľno nikomu; —
čo tu, — v stredisku sprepadaných kopcov?
Viežka mizerná; — tu, vraj, bytuje On
Kto? — nuž ten dôstojník, velikán, —
veď viete, — Ivan veliký, zvon slávy
pre šľachetných, tých, kto za pravdu horia, —
Ivan veliký, ktorý padnuv
zo zlatých vysočín Kremľa,
zaryl sa hlboko v zemi, —
kňaz ten Hrona, Váhu a Dunaja;
arcipastier rozblúdených,
roztrhaných, rozplašených
stád Kristových —
smelý, udatný, neohrozený;
otec Slovače opustenej
verný, prísny; —
obor umom i telom,
zronený vševládnou päsťou smrti,
keď nenazdal sa On,
a nenazdali my. —
Veď znali ste ho, — veď znáte ho,
veď znať ho budú deti vaše,
budú ho znať, ak znať ho hodný budú. —

Zaklopem mu na okienko,
ale okienka tu nemáš;
zatlčiem na dvierka viežky,
dveriec viežka ale nemá,
nahé, slepé štyri steny:
Priložím ústa vriace
na vápno studené,
na kremenistú žabicu:
„Spíš, otčíčku, či — čuješ?

Zobuď sa, ozvi sa!
Čuj, tábor mládeže zvoní ti piesňou k sláve,
hľaď, klaňajú sa ti šedivci národa! —
Podbaj, — volajú, hľadajú ťa osiralí,
zbabelí, vidieť tvár tvoju smelú,
leniví, poznať činnú ruku tvoju,
vetroplasi vôľou tvojou utužiť sa chcejú!“

Ticho, nemo.

„Rata, vystúp! bijú tvoj ľud,
poď von, — bráň dom, ktorý pohanili!
Vstávaj! krahnú ti deti,
treskúca zima je a noc chumelice,
oviň ich širicou pastierskej moci,
ohrej ich dychom otcovskej lásky!“

Pusto, hlucho.

„Ej, — vyzriže len — na chvíľočku len —
hľa, už kohútky spievajú k ránu roda,
už škrvánky zvestujú Tatrám jaro;
hľaďže, čeliadka tvoja neželiari už,
šable si brúsi mlaď tebou odkolísaná.
Hej, hoj! hore a rozraduj sa!
Stras zo seba zhnilé, zlovonné tkanivo,
v pancier jasavý hoď sa, — chyť zástavu
a jak vodievals’, hej, tak veď zasa
voje naše na hrad slávy!“

Nedbá, nečuje.

„Konečne, miláčku harfy, —
ukáž sa, počujže,
ľúby tvoj Sládkovič, veštec, —
ktorého tak rád slúchaval si —
nesie ti piesenku peknú,
pieseň pozdravu od Hrona,
od brehov jeho sviežo-jelšových,
o Hrone pieseň,
na ktorého ňadrách
prvé sny snili sa ti! —
Počuj piesenku o veľnoci
vzkriesenia Slavianstva!“

Márne volanie.
Ach!
Už zmrzlo ucho mi
pritisnuté o skalu studenú.
Nadarmo, nadarmo!
Už zachrípol mi hrtan
volajúc, kričiac, bedujúc —
Nadarmo.
Tu jeho niet, — tu nikoho niet,
najviac ak hrsť prachu,
niekoľko suchých hnátov,
zopár uhnitých strapov,
odmetky ničomné z človeka,
aké každý žobrák tu necháva:
Zem, zem, zem! —
Eh!
Nebo, nebo krásne, nebo!
Súhvezdie nesmierne,
slávo Hospodinova!
Tamhľa kosy, —
tie berie do hrsti smrť,
keď skáša ľalie Šalamúnske
na horách života —
a vešia ich tam vysoko zasa,
aby ligotali sa večným ligotom,
ligotom smutným k výstrahe:
Kosou takou zronen Karol. —
A tamto voz, —
zlatoskvúce kolesá i oje:
To ten, na ktorom viezol sa
letom blesku — v tamtú osudnú noc —
na Sion večnej slávy,
onen slovenský Apol.

Povedz mi, hviezdo jasavá —
ty — čo prechádzaš sa tam od póla k pólu
usmievavá, prívetivá
zorničko nebeská! —
Povedz mi, nevidelas’ tam
letieť anjela cheruba
od Turca maľovaného
rozsiahlymi stepami oblakov
k oným stanom Otca svetiel,
tróniaceho v svete neprístupnom? —
Či videla?
Ty vidíš, že som samé, číre oko,
sama zornica nezažmúrená nikdy,
nikdy nezdriemnúca.
A keď bych bola — čo nie — i zdriemnula,
bol by zbudil ma bolestný výkrik
poraneného celého národa,
výkrik bolestný národa,
keď videl „zbohom“ kývať rukou
toho, ktorého a ktorý ho tak rád videl
a s ktorým sa viacej neuvidí. —
Videla! ulietal cestou svojou,
tamhľa tou mliečnou cestou,
v sprievode cheruba viery,
tam v oné — i jasnému môjmu
zraku nedostižné vysočiny
svetlá slávy. —
Nevieš nič, hviezdo! —
Jedno chcem vedieť; to jedno ty nevieš;
Žije-li, žije? — počuješ! či žije?! —
Vravia, že umrel; — bedaže, prebeda!
Boh živý, živých Boh nemá nad život
vyššieho daru, lepšej odplaty:
Žije Kuzmány! — svet blúzni, že zomrel,
luhá, že zomrel, zlorečí, že zomrel,
vieš-li ty, hviezdo, že žije?! —
Život — otázka preťažká.
Závrat uchytil hviezdu nevinnú,
skrútla sa jej hlava zlatovlasá
nazlomkrky, po stužke ohnivej
streloletmo padla poza obzor. —

Kristebože!

Zem mlčí a nebo nevie:
Ty tam na pravici Otcovej,
sediaci v rovnej s ním úcte a moci, —
ty všetko vieš, ty máš slovo života,
ty si slovo, — preto je Slovan Slovanom —
tys’ cesta, pravda, vzkriesenie, život:
Tu Betánia, tam hrob Lazárov, —
plač Márie, to kviľba Slavianstva,
žiaľ Marty, to nárek ostatných národov —
zaplakals’ — ajhľa, jak si ho miloval —
poď sem, — ty, čos’ umrel za nás —
vylom temnicu mohyly,
rieknuc všemohúce reči:
„Lazáre, poď von!“
Ja blázon! chabý, prchký, nedočkavý!
Tak-li je ťažko pozhovieť len chvíľku!
Uletuje čas, letom orličím —
máličko len — a sám za ním sa vychytím
a uvidím ho, — uvidím, čo verím. —
Čo hroby, hviezdy! — keď príde hodinka,
zavolá ma Pán a privedie k nemu,
k sluhovi svojmu dobrému; —
ukáže mi ho medzi zvolenými
v novom tele, v spolku otcov drahých,
v zástupoch blahoslavených
v nesmiernom chráme
večne živých,
večne veselých! —

Viem, že vykupiteľ môj živ je,
a že v deň najposlednejší
nad prachom sa postaví
a — bárs i kožu moju a telo
červie rozvŕtalo,
vždy v tele svojom uzriem Boha;
ja si ho uvidím
a oči moje spatria ho!



[3] Báseň prvý raz uverejnená v Orle II. 1871, 71 — 74 pod názvom „Elegia pri náhrobku Karla Kuzmányho († 14. aug. 1866)“

Báseň zaúčinkovala na Karola Vladislava Kuzmányho (syna Karola Kuzmányho), poďakoval za „Dohovor“ a poslal Sládkovičovi „vkusne umelecko obrúbený obraz“ Karola Kuzmányho. Sládkovič v odpovedi z 27. júna 1871 píše o pozadí a o osudoch básne: „Teší ma, že slovo piety ku zvečnelému Biskupovi Kuzmánymu jak tak polahodilo rodinnej duši Vašej.

O kritiku sveta nestojím.

Dielo ležalo v pulte mojom dlho. Nevidelo sa mi akosi dať ho medzi články časopisné. Zadržoval som ho, aby ozdobil som ním druhý zväzok básnických spisov mojich. Medzitým s nakladateľstvom nikam. Matica zavrhla moje ponuknutie; Kober v Prahe — kde som i prostredníctvom cteného Brata Vášho, Direktora — klopal, nezdá sa mať mnoho vôle; — Riaditeľstvo Knihtiskárne Sv. Mart. nič neodpovedá a t. d. — Nuž pridlho mlčať od 1866: uverejním ho, kde sa dá, prozatým.

Ja som báseň nazval ,Dohovor‘ pri náhrobku act. Redaktor ho nazval ,Elegiou‘ čo je nie. Elégia je oda: toto je epopeja.“

Pridŕžame sa pôvodného Sládkovičovho názvu, pod ktorým báseň bola uverejnená aj v Spisoch básnických II. 1900. Tento názov je aj v zachovanom rukopise (6 listov rozmerov 34 × 21 cm). Rukopis je opatrený podpisom Sládkovičovým a dátumom: „v Okt. 869“. Verše sú číslované po 5. Medzi naším textom a textom rukopisným sú tieto odchýlky: v. 19: chceš — chce; v. 23: hrobom — hrobôm; v. 34: pre šľachetných — pre šlechetných; v. 39: arcipastier — arcipastýr; v. 43: Slovače — Sloväče; v. 53: ale okienka tu nemáš — okienka tu ale nemáš; v. 54: na dvierka viežky — na dvierka viežke; v. 56: štyri — čtyry; v. 65: vidieť — videť; v. 73: pastierskej — pastýrskej; v. 76: na chvíľočku — na chílôčku; v. 91: nesie — nese; v. 93: sviežo-jelšových — sviežo-jalšových; v. 102: pritisnuté — pritisknuté; v. 104: hrtan — chrtan; v. 109: niekoľko — dakolko; v. 119: berie — bere; v. 120: ľalie — ľalije; v. 126: voz — vôz; v. 137: letieť — leteť; v. 140: k oným stanom — k oným stanôm; v. 147 — 149: bolestný — boľastný; v. 156: môjmu — mojmu; v. 160: vedieť — vedeť; v. 162: umrel — zomrel; v. 163: Boh — Bôh; v. 178: Slovan Slovanom — Slovän Slovänom; v. 179: vzkriesenie — vzkriesenia; v. 189: pozhovieť — poshoveť; v. 193: príde — prijde; v. 206: červie — červia.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.